Trilógia Vincenta Šikulu: Majstri, Muškát, Vilma a osudy rodiny Guldánovcov
Dielo Vincenta Šikulu, predovšetkým jeho románová trilógia Majstri, Muškát a Vilma, predstavuje rozsiahle epické rozprávanie o živote slovenskej dediny počas druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania. Autor, jeden z prozaikov, ktorí vstúpili do literatúry v 60. rokoch, zasadením svojich diel do rodného kraja a výberom obyčajných ľudí za hlavných hrdinov, vytvára autentický obraz doby a ľudských osudov. Trilógia, ktorá zahŕňa aj diela Majstri a Muškát, je záverečnou časťou rozsiahleho rozprávania a sústredí sa na osud rodiny Guldánovcov. Táto rodina je ústredným epickým hrdinom Majstrov, pričom autor vzdáva hold poctivej a dômyselnej práci tesárov.
Prvý diel: Majstri
Román Majstri, prvý diel trilógie, je rámcovaný obdobím vojnového slovenského štátu a začiatkom Slovenského národného povstania. Dej sa odohráva v dedine Okoličné a zachytáva obdobie od roku 1942 až po august 1944. Kniha je rozdelená na päť častí: Tesári, Dvaja, Veža, Divadlo a Slnečné hodiny.
Rodina Guldánovcov a ich remeslo
Hlavnými postavami sú starý Guldán a jeho traja synovia: najstarší Jakub, prostredný Ondrej a najmladší Imro. Všetci pracujú ako tesári a sú známi svojou šikovnosťou a serióznosťou. Ich chlapská rodina predstavuje symbol súdržnosti a pracovitej aktivity, čo autor zobrazuje ako emblém tvorivosti a hrdinstva jednoduchých ľudí.
Tesári
V úvode románu Guldánovci dostanú objednávku na tesárske práce na škole v susednej dedine. Popri práci si synovia nájdu čas aj na zábavu, spoznávanie miestnych dievčat a popíjanie. Jakub a Ondrej sa zoznámili s dievčatami a rozhodli sa ženiť, čo starého Guldána veľmi znepokojilo. Obával sa, že sa tesárska partia rozpadne, a nechcel súhlasiť so svadbami. Synovia však boli pevne rozhodnutí a chceli ukázať, že sa vedia rozhodnúť sami. Tretí syn Imro ostáva neutrálny, nechce si pohnevať otca ani bratov. Rodina sa rozišla v zlom, čo potvrdil aj fakt, že stodolu pre bohatého sedliaka dokončili už len dvaja Guldánovci - starý Guldán a najmladší syn Imro. Starý Guldán bol rád, že nemusel priznať, že jeho tesárska rodina nedrží spolu.
Dvaja
Dej sa posúva o rok vpred. Imro sa zblížil s Okoličanským dievčaťom Vilmou a oznámil otcovi, že sa chce ženiť. Otec sa spočiatku preľakol, obával sa, že ho opustí aj Imro. Imro ho však uistil, že bývať budú v dome Guldánovcov, a tak otec so svadbou súhlasil. Vilma však Imrovi oznámila smutnú novinu - zomrel jej starý otec, a hoci s ním nikdy dobre nevychádzali, musí držať smútok najmenej rok. Svadba sa odložila. Neskôr dostali Guldánovci významnú zákazku na tesárske práce na kostole v Cerovej, čo sa časovo krylo s Imrovou svadbou. Imro svadbu nechcel odkladať, ale prehovoriť Vilmu nebol problém; jej matka však bola tvrdohlavá a za všetkým hľadala skrytý zámer.
Veža
V dedine Cerová vypukla staviteľská horúčka a rozhodlo sa, že sa bude stavať nový kostol. Peniaze sa vyzbierali od ľudí a stavba sa mohla začať. Guldánovci boli vybraní ako tesárska partia a pri tejto príležitosti sa zjednotili - na stavbe pracovali všetci štyria. Autor tu využíva rozprávanie o stavbe kostola v Cerovej ako epickú metaforu dobového slovenského politického a sociálneho poriadku uprostred „rúcajúceho sa sveta“. Guldánovci si od dedinčanov žiadali nové koryto na kladu, ktoré napokon naplnili vínom. V náboženských kruhoch to vyvolalo rozhorčenie, no v sedliackych pobavenie. Problém pri stavaní kostola nastal pri otázke zvonov. Pri zasadzovaní kríža na kostol si Imro so Štefkou, považovanou za najkrajšie dievča v dedine, padli do oka a tajne sa dohodli na stretnutí. Imro však kvôli svedomiu (bol zasnúbený s Vilmou) na dohodnuté miesto neprišiel.
Divadlo
Farár sa rozhodol, že kostol dá vymaľovať ešte v tej jeseni. S maliarom však vznikol problém v podobe rozdielneho názoru na farby. Medzitým sa blížila Imrova svadba. Starý Guldán usúdil, že ich chalupa je v zlom stave a treba ju opraviť, s čím Imro nesúhlasil. Dom nestihli opraviť a svadba sa musela presunúť do Okoličanského kostola, namiesto Cerovského, ktorý nebol dokončený. Svadba Imra a Vilmy sa nakoniec konala na Štefana.
Slnečné hodiny
Guldánovci stavali u správcu Kirinoviča šopu. Imro sa čoraz viac zapáčila Kirinovičovej žene Štefke a bolo zrejmé, že ani on jej nie je ľahostajný. Začali sa stretávať každý deň v lese. V dedine sa začalo hovoriť o vojne a šíriť správy o partizánoch. Imro začal mať výčitky svedomia, že nemusel ísť na vojnu, kdežto jeho rovesníci bojujú na fronte. Karčimarčik verbuje chlapov do odboja do Banskej Bystrice. Medzi nimi je aj Imro, ktorého k partizánom vyzval Raninec, ktorý strážil Kirinovičovu ženu a vedel o Imrovej návšteve u Štefky.
Je Slovenské povstanie odsúdené na neúspech? - Vojna proti ľudskosti 115
Druhý diel: Muškát
Muškát, druhý diel trilógie, je zameraný na udalosti povstania v roku 1944 až po oslobodenie Slovenska. Má dvanásť kapitol, ktoré predstavujú dve dejové pásma: prvé sa odohráva priamo na povstaleckom strednom Slovensku a spája sa s postavou Imricha, druhé pásmo sa viaže na západné Slovensko - na postavu chlapca Rudka, na Vilmu, starého majstra, na príchod nemeckej kolóny do Okoličného a na kontakt dediny „s vonkajším“ svetom prostredníctvom listov Vilminho švagra, žandára Štefana.
Imrov odchod do povstania a Vilmino čakanie
Vilma bývala s Imrom a jeho otcom v spoločnom dome. Nevedela o tom, že Imro má milenku a ani o tom, že odišiel do povstania. Na druhý deň ráno však našla Imrovu posteľ prázdnu a hneď sa o neho začala strachovať. Aj majstrovi bolo čudne, že sa Imro takto vyparil. Začali ho hľadať, no márne. Imro sa viezol v aute s ostatnými chlapmi, ktorí sa chceli pripojiť k partizánom. Keď pri Nitre prepadli toto auto Nemci a troch chlapov zastrelili, všetci sa s „plnými gaťami“ rozutekali. Keď sa o pár minút znovu stretli, z ich odvahy nezostalo nič. Imro sa zachoval na rozdiel od nich čestne a zostal, hoci sa medzi nich dostal len náhodou. Chlapi, ktorí zostali, si zvolili za veliteľa Imra, aj keď nemal žiadne skúsenosti. Družina sa nakoniec pridala k partizánom, ktorí putovali z miesta na miesto. Robili rôzne akcie, kde sa zabíjalo, čo sa Imrovi nepáčilo, ale rozhodol sa pridať. Boli to hrozné časy. Spávali v zime pod holým nebom. Boli hladní a premrznutí, znechutení zabíjaním.
Trpké spomienky a ťažká choroba
Imrovi bratia Jakub a Ondrej tiež ušli do povstania, no včas sa vrátili domov. Vilma čakala, že Imro spraví to isté. No Imro taký nebol. Ostal s partizánmi. Nemcov v horách stále pribúdalo a partizánov ubúdalo. Museli sa schovávať v ešte hlbších lesoch. Jedlo sa zaobstarávalo len veľmi ťažko. Imro sa smial zvyčajne len vtedy, keď bolo čo jesť. A vtedy si spomenul aj na Vilmu, na otca a na Štefku, na Vilminu záhradu i na rozrobenú robotu, ktorú musel majster sám dokončiť. Spomenul si aj na Vilmine muškáty, s ktorými mala po celé leto toľko starostí. Vilma doma čakala a plakala. Utešovala ju matka, sestra i majster. No nič nepomáhalo. Partizáni teraz bývali v zemľanke. Od zimy nemohli chlapi spať, kašlali, dostávali zápal pľúc alebo zápal pohrudnice. Imra začal močiť krv. Raz niesla skupina partizánov, v ktorej bol i Imrich, raneného druha do dediny, ktorá bola v rukách Nemcov. Nemci ich napadli a z prestrelky unikol len Imrich. Bol vyčerpaný a prestrašený! Chcel sa vrátiť k svojej jednotke, no tá zo zemľanky ušla. Imrich bol už taký zničený a uzimený, že mu pomaly začalo šibať. Mŕtvemu Nemcovi zobral vojenský kabát, aby sa trochu ohrial. Boli v ňom i jeho papiere a cigarety. Mal vysokú horúčku a nevedel, čo robí. Po strašnej ceste sa nasmrť vyčerpaný dovliekol do jednej dediny. Búchal na dvere domov, no nikto mu neotvoril. V bezvedomí sa zrútil v jednej stajni.
Tretí diel: Vilma
Vilma, posledná časť trilógie, má len tri kapitoly: Chlapec, Medené srdce, Vilma. Sú zamerané na troch hlavných protagonistov: štylizovaného i autoštylizovaného ja-rozprávača Rudka, ktorý plní funkciu očitého svedka a komentátora tragického osudu manželov Guldánovcov, ďalej na postavu Imricha a jeho márny pokus včleniť sa do povojnového života a konečne na psychiku a hlbokú ľudskú drámu Vilmy, symbolizujúcej v románe utrpenie žien „mŕtvych“ povstalcov.
Imrov návrat a Vilmin boj
Okoličné, dedinu, v ktorej žila Vilma a majster, oslobodila sovietska armáda. Vojna sa skončila. Tí, čo prežili, sa vracali domov, len po Imrovi nebolo ani stopy. Až raz v lete roku 1945 ho priviezla domov sanitka. Vilma s majstrom boli veľmi šťastní, no ich radosť kalil Imrov zdravotný stav. Imrich bol ako nemý. Na nič nereagoval, nejedol, nepil, nerozprával. Starali sa o neho ako o dieťa. Lekár mu každý deň pichal injekcie proti bolesti, no Imro akoby naschvál ignoroval okolitý svet. Majster mu prikázal fajčiť. Vtedy jeho telo trochu ožilo. Kŕmili ho mliekom a Imro pomaly začal rozprávať.
Imrovi muškát odjakživa symbolizoval domov. Kedysi hádam ani nebolo domčeka, ktorý by bol bez muškátov. Bol to taký slovenský symbol. Vilmin životný údel po boku nevyliečiteľne chorého a chradnúceho manžela, jej bolestný zápas s minulosťou, ktorá im napriek mierovým časom bráni v normálnom manželskom spolužití, je ďalšou veľkou epickou metaforou diela o „anonymnej histórii“ žien ako ochrankýň domova, starcov, detí i „prázdnych mužských postelí“, metaforou ich tichého hrdinstva.
Napriek jej obetavosti Imro zomiera. Životná nenaplnenosť Vilmy a obraz jej neľahkej situácie aj po vojne najlepšie vystihuje konštatovanie samotnej Vilmy: „Nuž takýto ja mám život!
Charakteristické znaky Šikulovho rozprávačstva
Charakteristické znaky Šikulovho rozprávačstva možno nájsť už v jeho poviedkovej a novelistickej tvorbe zo šesťdesiatych rokov. V trilógii Majstri však autor povýšil rozprávačstvo na hlavný epický princíp a obohatil ho o tvorbu funkčných emblémov v súvislosti s voľbou tesárskej remeselníckej profesie a jej uplatnenia aj v čase vojny. Autor používa emblémy ako letokruhy stromov ako emblém zviazanosti ľudských generácií, zem ako emblém múdrosti a spravodlivosti, príroda ako emblém rovnováhy života, tesárstvo ako emblém tvorivosti a pracovnej aktivity, slávy a hrdinstva jednoduchých ľudí, vojna ako emblém ľudského zániku a ničenia základných materiálnych hodnôt.
Šikulov rozprávač sa dlhým naračným meditovaním alebo krátkym aforistickým vyjadrením neustále pohybuje medzi pásmom autorského rozprávača, pásmom postáv a pásmom „kibica“. „Kibic“ je vnútorným protihráčom autorského rozprávača (jeho doménou je irónia, sebairónia, sarkazmus, paródia, burleska, groteska), pričom neraz dochádza k ich vzájomnému prelínaniu. Na týchto miestach sa zvyčajne hovorí o neduhoch v totalitnej spoločnosti, literatúre, v literárnom živote a v umení. Štvrtá časť románu Majstri - Divadlo - je rozvinutím autorskej komunikačnej stratégie v podobe provokatívneho postoja rozprávača k čitateľovi i k sebe samému. S miernym náznakom irónie vyzýva rozprávač čitateľa k „aktivite“ a necháva mu na konci tejto časti dokonca voľnú stranu, na ktorú môže vpísať svoje vlastné postrehy, „múdrosti i nemúdrosti“.
Literárna kritika a kontext diela
Román Majstri vyvolal prvú závažnejšiu polemickú diskusiu medzi literárnymi kritikmi v druhej polovici sedemdesiatych rokov na stránkach časopisov Slovenské pohľady, Romboid a Nové slovo. Šikula nechcel ísť cestou zobrazovania „rozhodujúcich triedne nepriateľských síl“, ako to v roku 1977 od neho žiadal kritik D. Okáli, odmietol stať sa epigónom svojich predchodcov (najmä Mináčovho úsilia o historickú komplexnosť).
tags: #vincent #sikula #majstri #muskat #vilma