Biela ruža v záhrade: Príbeh o kráse a zdieľaní

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal utešenú záhradu. Boli v nej stromy od výmyslu sveta, s konármi dlhými i hrubými, i stromy maličké, ktoré sa celé dali ukryť do ľudskej päste. Medzi stromami rástli i kvety. Červené, modré, žlté, ružové, fialové i také, ktoré mali na lupeňoch namaľované všetky farby dúhy.

Len čo sa ráno kráľ zobudil, hneď sa pozrel cez okno do záhrady, aby svoje oči nasýtil jej krásou. I keď mal kráľ rád všetky stromy vo svojej záhrade a tešil sa zo všetkých kríkov, i každý novo rozkvitnutý kvet prijal s veľkou radosťou, najradšej mal bielu ružu, ktorá po celý rok kvitla uprostred záhrady. Jej vôňa bola taká silná, že od nej každý musel zaspať. Lenže to nebol obyčajný spánok. Obuvník mal zlaté kopyto a deravých topánok toľko, že mu z nich len hlava trčala. Kuchár, ktorý chcel byť generálom, sa ním v spánku skutočne stal. „Do nich! Zemiakové, krupicové a čokoládové gule začali husto padať medzi nepriateľských vojakov. Len dvorný šašo, i keď zaspal od vône bielej ruže, ostal dvorným šašom.

„Môj najjasnejší pán kráľ! Tvoja záhrada je taká krásna, že jej niet páru na celom svete. „Čo?“ znepokojil sa kráľ. „Rýchlo povedz! Vydám rozkaz a čo nemá, bude mať. Azda nepolievajú kvety vodou z najčistejšej studničky v mojom kráľovstve? Alebo nie je každý kvet priviazaný k striebornej tyči zlatou niťou? Nie sú chodníky medzi zákonmi posypané pieskom osievaným najslabším vánkom? Neviem, čo môže chýbať mojej záhrade. „Všetko, čo si spomínal,“ poklonil sa hlboko pred svojím pánom zlostník, „tvoja kráľovská záhrada má. Chýba jej však plot. Kráľovská záhrada má patriť len tvojej jasnosti. Stromy majú rásť len pre teba, kvety ukazovať svoju krásu len tvojím očiam a piesok na chodníkoch spievať len pod tvojimi nohami. Doteraz chodil po záhrade každý. Ešte i najposlednejší sluha mohol voňať bielu ružu bez trestu! Nedovoľ,“ zvolal zlostník, „aby záhrada patrila všetkým! „Rozkazujem Vám,“ zdvihol ruku kráľ, „aby ste do rána urobili okolo kráľovskej záhrady vysoký plot! Do rána naozaj stál okolo kráľovskej záhrady hustý a vysoký plot. Ešte aj stráže okolo neho chodili.

Kráľ teraz len sám obdivoval svoje stromy, voňal kvety a tešil sa z klenotu svojej záhrady veľkej bielej ruže. Lenže radosť z jeho srdca sa stratila. Posmutnel, a zdalo sa mu, že i záhrada smúti s ním. „Niečo sa záhrade stalo,“ uvažoval nahlas kráľ, keď sa na ňu pozrel zo svojho paláca. „Musím sa poradiť so svojím radcom. „Čakám na tvoje rozkazy, najjasnejší pán kráľ,“ poklonil sa prefíkaný dvorný radca. „Len hovor! Uši budú počúvať a jazyk hneď povie, čo moja radcovská hlava vymyslela. Ak bude treba, môžem sa pozerať aj na hviezdy za tmavej noci. „Zdá sa mi,“ smutne priznával kráľ, „že moja čarokrásna záhrada už nie je taká pekná a plná rôznych vôní ako predtým. Akoby vtáci v korunách stromov menej spievali, včely pomalšie lietali z kvetu na kvet a biela ruža - láska môjho života - akoby strácala svoju snežnú belobu. Čo mám robiť, aby všetko bolo tak, ako predtým? Za dobrú radu sa ti kráľovsky odmením,“ sľuboval kráľ.

„Ako!? Vysoký a hustý plot ju oddeľuje od celého sveta. „Kto?“ skríkol kráľ. „Povedz jeho meno a ešte dnes jeho hlava padne pod katovou sekerou. „Počkaj kráľ,“ vystrel ruky Zlostník. „Kto je to?!“ dupal kráľ nohami, až mu kráľovská koruna poskakovala po hlave. „Povedz mi ich mená, ak ich poznáš! „Oj, len to nie!“ zľakol sa Zlostník. „Všetko vyjavím tvojej kráľovskej výsosti. O dne zbojníčia v tvojej záhrade vtáci i včely. Od skorého rána do neskorého večera sedia na konároch, spievajú, a včely sa zasa prvé vnárajú do najkrajších pukov ruží. Lenže hlavného vinníka som ešte nespomenul: Je ním Slnko! Jeho lúče celý deň hrajú v záhrade. Šteklia ruže a tancujú na kvapkách fontán. A len čo sa zotmie, prichádza ďalší nevítaný hosť: Mesiac. Ku každej kvetinke, ku každému kríku i stromu prilepí tmavý tieň, ktorý ich musí vystrašiť. Sám si videl, najjasnejší pán kráľ, ako kvety na večer zatvárajú kalíšky, ruže skláňajú svoje hlávky a stromy nehybne stíchnu. „Treba urobiť plot nielen okolo záhrady, ale i nad ňou,“ s úškrnom poradil kráľovský radca. „Plot nad záhradou?“ Čudoval sa kráľ. „To som ešte nepočul. „Musíš ho mať… Musíš…“ radil Zlostník. „Do mojej záhrady chodia nevítaní hostia zbojníci. Plot okolo nej je už hotový, ale vy ho musíte urobiť aj nad ňou. Nikto, ani ten najprefíkanejší a najšikovnejší človek či vtáčik nesmie do nej nakuknúť.

„Náš mocný panovník,“ predstúpil pred kráľa najstarší tesár. „Celý život budujem domy a staviam na ne strechy. Okolo záhrad staviam ploty, aby ich neničila živá zver, ale nad záhradou som plot ešte nerobil. Neviem to! „Ak nevieš,“ vykríkol Zlostník, „naučíš sa to! Alebo radšej chceš ísť do temnice? „Dobre si povedal,“ pokýval kráľ hlavou. „Kráľovský rozkaz treba splniť. Po týchto slovách prepustil kráľ remeselníkov. Smutní kráčali do kráľovskej záhrady, ale nemali iného východiska, ako sa pustiť hneď do roboty. Celú noc duneli sekery, zunivo spievali píly a keď prvé lúče slnka chceli poláskať bielu ružu, poudierali sa o hrubý drevený plot. Ani len jedinú škáročku nenašli, kadiaľ by sa dalo do záhrady prešmyknúť. I mesiac, ktorý sa vždy hojdal v korunách stromov, ich v tú noc nenašiel. „Teraz, môj najjasnejší pán kráľ,“ poklonil sa dvorný radca Zlostník, „patrí celá záhrada i s bielou ružou iba tebe. „Ďakujem,“ padol na kolená Zlostník. Kráľ vykročil do záhrady, aby sa sám pokochal v tej kráse. Veľkým kľúčom otvoril ťažké okované dvere a hneď ich za sebou zavrel, aby nikto nemohol ísť za ním. Lenže to, čo uvidel, nepotešilo jeho oči. „Možno si ešte nezvykla na samotu,“ pomyslel si kráľ. „Počkám deň a potom ma určite poteší svojou krásou a vôňou. Nasledujúci deň sa kráľ hneď zrána vybral do záhrady, lenže to čo videl, nepridalo mu radosti. „Och,“ zaplakal kráľ. „Nešťastie prišlo do mojej záhrady! Všetko v nej hynie, všetko zomiera. Rozkázal vyslať poslov na všetky strany sveta, aby hľadali a priviedli do kráľovského zámku človeka, ktorý by vedel pomôcť jeho smutnej záhrade.

„Biela ruža v kráľovskej záhrade umiera. „Viem, čo chýba tvojej bielej ruži a záhrade. „Nech stratím svoju dlhú bradu i s hlavou, alebo radšej bez nej, ak to nie je pravda. „Uvidíme, či tvoja rada pomôže,“ povedal kráľ. „Nech tristo spevákov hneď poberie do záhrady! „Zle si mi radil,“ kričal kráľ. „Biela ruža zomiera! „Ja!“ predstúpil pred kráľa muž v dlhom čiernom plášti. „Som čarodejník. „Vidím, že jazyk máš hybký. „Bude. Bielej ruži sa sprotivila čistá voda. „Sám ho pripravím. Víno zmiešam s mliekom čiernej kozy a v tom budem variť korienky zo sedemdesiatich siedmych dolín. Čarodejník namiešal svoj čarovný nápoj, dlho nad ním krúžil rukami a netrpezlivo čakal na výsledok. Prešiel deň, i druhý sa chýlil ku koncu, ale biela ruža nezdvihla hlávku zo zeme. „Nesplnil si slovo!“ nazlostil sa kráľ. Kráľ taký rozkaz nemusel dva krát vysloviť. „Zahynie moja ruža, zahynie,“ nariekal kráľ. „Nikto jej nevie pomôcť. Rady nepomáhajú, i lieky viacej škodia ako osožia. „Ech, zlá to bola rada, nedobrá. Každá krása musí patriť všetkým ľuďom, vtákom, i včelám. Keď patrí len jednému, hynie, zomiera,“ hovoril kráľovi záhradník. „Bielej ruži si zobral Slnko, kvapky rosy, hladkanie vetra i tichý vánok so svitom mesiaca. Ako potom mohla kvitnúť? Kráľ počúvol dobrú radu a plot dal hneď zbúrať. Do kráľovskej záhrady zasvietilo slnko, pokropili ju kvapky dažďa, na konároch stromov sa usadili vtáci a z kvetu na kvet poletovali roztancované motýle i pracovité včielky. Po chodníkoch chodili ľudia a rukami dvíhali zo zeme zvädnuté kvety. Prešla noc, a keď prišlo ráno, celá kráľovská záhrada bola opäť plná kvetov. Najkrajšie však rozkvitla biela ruža. Jej vôňu roznášal vietor na svojich neviditeľných krídlach po celom kráľovstve. „Radcu Zlostníka som vyhnal,“ povedal kráľ. „Od dnešného dňa mi budeš radiť iba ty. „Som len obyčajný záhradník a kráľovské zlato nepotrebujem. Dovoľ mi však, najjasnejší kráľ, aby som sa mohol starať o celú záhradu s bielou ružou. Od tých čias kráľovská záhrada patrila všetkým. Záhradník sa o každý kvet dobre staral, ale najviac o bielu ružu. Každý deň bola krajšia. Jej vôňa sa šírila ďalej a ďalej. Možno už prišla i k vám.

tags: #vykvitla #mi #biela #ruza #v #zahrade

Populárne príspevky:

• Vistéria v kvetináči
• Feng Shui: Sviečky a ruže
• krásna a nenáročná rastlina
• Záhradné tipy: pestovanie paradajok.
• Komplexný sprievodca Euphorbia milii