Kniha "Tu spočíva kvet, čo miloval svet": Svedectvo o živote a ľudovej tvorivosti Novohradu
Kniha "Tu spočíva kvet, čo zanechal svet" pútavou formou poskytuje podrobný prehľad nielen o unikátnych náhrobníkoch, ale aj o dobe, priestore a ľuďoch, ktorí žili v oblasti, ktorú voláme Novohradské vrchy. Ide o najreprezentatívnejšiu ukážku ľudovej tvorivosti a ľudového výtvarného prejavu v priestore Novohradu zachovanú in situ, pre ktorú je charakteristická mnohorozmernosť výpovede.
Zachované kamenné náhrobníky - oltáriky, sú skutočnou kamennou databázou znakov a symbolov koncentrovanou na malom priestore niekoľkých cintorínov v Novohradských vrchoch. Sú výpoveďou o dobe, priestore a ľuďoch v ňom žijúcich. Sú svedectvom o svete, ktorý sa vytratil. Kniha sa ľahko číta, text je doplnený množstvom historických fotografií a odborným výkladom autora. Je vidieť, aká je za ňou obrovská práca. Cenné fotografie a texty, ktoré pripomínajú to, čo nemá byť zabudnuté.
Nepochádzam z Novohradu, ale s nesmiernym záujmom som si prečítal o fenoméne náhrobníkov. Veľmi zaujímavé a pútavé spracovanie jednej zaujímavej kapitoly slovenských dejín. Kto ste ešte nebol v tejto oblasti severného Novohradu, určite si knihu prečítajte a vyberte sa spoznávať tento kút Slovenska. Ak ste o týchto miestach doteraz nepočuli, po prečítaní knihy ich istotne budete chcieť navštíviť.
Kvety ako symboly
V kvetinovej ríši si len máloktoré druhy podmanili ľudskú predstavivosť tak ako tulipány. Sú elegantné, žiarivé a bohaté na históriu a nie sú len pastvou pre oči; nesú aj svoj vlastný jazyk. Farby tulipánov vyjadrujú okrem estetickej príťažlivosti rozmanitý význam, ktorý sa po stáročia vnášal do kultúrnych tradícií a symbolických gest.
Fialový tulipán
Fialový tulipán symbolizuje bohatstvo a pôvab a prináleží kráľom. Symbolizuje ušľachtilosť, vnútornú silu a hlboký rešpekt. Keď sa naň pozrieš, nekradne si pozornosť ako slnečnica, ale má v sebe tiché kráľovstvo, ako žena, čo sa nehrá na hrdinku.
Tento tulipán je venovaný Marianne Eger Miller, Prešovčanke židovského pôvodu, ktorej na Slovensku vyšla kniha spomienok vo forme listov, Dvadsať nádychov, príbehy o prežití. Marianna bola jediným dieťaťom Olgy a Pavla Egerovcov, ktorí si v roku 1939 uvedomili nebezpečenstvo nacizmu a poslali ju do internátnej školy v Anglicku. Spomína, že na prešovskej stanici videla prvýkrát plakať muža, a ten muž bol jej otcom.
Po skončení školy pracovala Marianna ako vodička v záchrannom zbore v britskej armáde. Po vojne študovala v Londýne a Chicagu a založila si rodinu. Zapájala sa do protivojnových hnutí a hnutí za občianske práva. Bola svetobežníčkou, vášnivou čitateľkou a hráčkou bridžu a tenisu. V posledných rokoch života sa Marianna vracala k svojim židovským koreňom. Fialový tulipán je jemný ako šepot v Marianniných listoch, ktoré prečkali desaťročia. Prežila vojnu, odlúčenie a straty, stojí však vzpriamene - nie preto, že zabudla, ale preto, že pamätá a nezlomila sa.
Najlepšou priateľkou Marianny Eger Miller bola novinárka Agneša Kalinová, rodená Farkašová, ktorej obľúbené kvety boli žiarivo ružové. Po oboch dievčatách ostali na Evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove prázdne stoličky. Zhruba päťdesiat rokov po vojne navštívila Marianna s Ági Kremničku a na masový hrob, v ktorom sú pochovaní Mariannini rodičia, položila kamienok. Chcela ešte niečo pridať, ale nič nemala. V neďalekej záhrade zbadala plno kvetov. Bola jar.
Ružový tulipán
Oproti červeným tulipánom sú tie ružové nežnejším a citlivejším vyjadrením lásky, priateľstva, starostlivosti, šťastia, želania všetkého dobrého, sympatie či počiatkov romantiky a príťažlivosti.
Tento ružový tulipán je venovaný známej osobnosti Kultúrneho života a Slobodnej Európy - novinárke, redaktorke, prekladateľke a filmovej i politickej publicistke Agneši Kalinovej, rodenej Farkašovej. Ági milovala ružovú tak, ako milovala život, ľudí a ruch okolo seba. Môžete si o tom prečítať v knihe spomienok Mojich 7 životov, ktoré zozbierala Jana Juráňová.
Agneša sa vyhla transportu tak, že predstierala ischias. Žiaľ, tak ako Marianna Eger, jej spolužiačka z Evanjelického kolegiálneho gymnázia a najlepšia kamarátka, aj ona prišla vo vojne o rodičov a mnohých príbuzných, ale, ako tvrdila, musela sa rozhodnúť, za kým ešte vládze smútiť. O to viac potom milovala rodinu, ktorú si založila s Jánom Ladislavom Kalinom, spisovateľom, asistentom réžie, pracovníkom rozhlasu, dramaturgom a činorodým človekom, ktorý sa so životom pasoval s humorom. Bol autorom populárnej knihy Tisíc a jeden vtip.
Amaryllis (Zornica)
Krása, odhodlanie a hrdosť, to je symbolika amarylky, amaryllisu alebo zornice. Amaryllis je rod rastlín z čeľade amarylkovitých, a patria doň iba dva vzácne druhy - endemity Západného Kapska na pobreží Južnej Afriky. Nikde inde na svete sa teda amaryllis prirodzene nevyskytoval. Najčastejšie sa pestuje v červenej farbe, a vtedy vyjadruje lásku a príťažlivosť.
V Amerike a Európe sa pestuje najmä ako vianočný kvet, podobne ako vianočná hviezda. V čínskej kultúre je kvetom šťastia, v európskej antike sa však spája so srdcervúcim mýtom: nymfa Amaryllis prejavovala svoju lásku k záhradníkovi Alteovi tým, že si celý mesiac každý deň prepichla srdce zlatým šípom. Keďže kvitne aj šesť týždňov, a aj v zime, znamená silu, nádej a vytrvalosť, a preto je celosvetovým symbolom boja s Huntingtonovou chorobou. Viktoriánsky básnik Alfred Tennyson ho spopularizoval nostalgickou básňou Sedmokráska, v ktorej opisuje jeho krásu slovami "A milky-bell'd amaryllis blew", teda kvitol tam amaryllis ako mliečny zvonček.
Why 'Killing' Your Amaryllis Is The Secret To Next Year's Blooms
Kosatec (Iris)
Viera, odvaha, chrabrosť, nádej a múdrosť. To všetko, v súvislosti so širokou paletou farieb, v ktorých nachádzame množstvo symbolov, predstavuje kosatec. Jeho ďalšie meno, iris, pôvodom z gréčtiny, znamená dúha. V gréckej mytológii bola dúha mostom medzi nebom a zemou, teda poslom božím.
V roku 1749 pred Kristom dobyl egyptský faraón Thutmose III. Sýriu, kde rástlo množstvo týchto kvetov. Ich krása ho fascinovala a vďaka nemu sa dostali do egyptských záhrad a získali nesmrteľnosť aj vďaka mnohým umeleckým dielam. V Grécku zasa dodnes tieto kvety vysádzajú na ženské hroby, aby viedli duše na miesto ich posledného odpočinku v nebi. Svetlofialové kosatce sú typickými predstaviteľmi kráľovského pôvodu. Táto ich najčastejšia farba znamená aj odvahu, silu a múdrosť. Kosatec je tiež symbolom severného Izraela a rastie v púštnych a kamenistých oblastiach. Tento kvet ľudia v Izraeli vnímajú ako súčasť národného prírodného dedičstva.
Ľaliovka (Daylily)
Obnova, nový začiatok, odolnosť, materinská láska, radosť. Ľaliovka dokáže kvitnúť v najrôznejších podmienkach, ale iba veľmi krátko, aj preto sa nazýva denivka, Taglilien alebo daylily.
Ľaliovky pochádzajú z Ázie, konkrétne z Číny, Japonska a Kórey, ale do Európy sa dostali ešte pred príchodom kresťanstva. Starovekí Gréci si cenili krásu i prírodu a verili, že ľaliovky kvitnú popri ceste na Olymp. V japonskom jazyku sa ľaliovka volá wasuregusa (???) kvet, ktorý pomáha zabúdať na smútok. Tento koncept Japonci prevzali zo starodávnej čínskej literatúry, kde ľaliovka zmierňovala starosti a smútok. Možno aj preto sa v Číne žltá ľaliovka dáva ku dňu matiek. Niektoré druhy ľalioviek majú jedlé lupene, iné sú zase mimoriadne toxické. Z citrónovej ľaliovky sa v Číne varia polievky, vegetariánske Budhovo potešenie a pridáva sa aj k bravčovému mäsu.
V Shakespearovej komédii Sen noci Svätojánskej používa Oberon na výrobu elixíru lásky šťavu z kvetu nečinnej lásky, teda z ľaliovky. Výraz Sen noci svätojánskej označuje rôzne rastliny vrátane ľalioviek, pravdepodobne vďaka jeho súvislosti s mágiou, láskou a rozmarnou atmosférou letnej noci, ktoré sú aj témou tejto bláznivej hry. Aj vo viktoriánskej ére, teda tristo rokov po geniálnom a vtipnom Shakespearovi, predstavovala ľaliovka bezstarostnosť a koketovanie. V západnom svete sa ľaliovka pestuje hlavne ako záhradná trvalka - je nenáročná, odolná a dekoratívna.
Slnečnica
Zostať verný a oddaný človeku či presvedčeniu, vytrvať aj v nehostinných podmienkach - to je inšpirácia slnečnice. Jasnožlté lupienky kvetov a spomínaná podoba so slnkom nám dodávajú pocity šťastia a tepla, povzbudzujú ducha a navodzujú dobrú náladu.
Van Gogha k jeho nesmrteľnej sérii slnečníc (vo francúzskom originálnom názve Tournesols) inšpiroval jeho priateľ Paul Gauguin. Oboch ich fascinovali farby, a Vincenta tiež túžba vytvoriť radostnú, prívetivú a inšpiratívnu atmosféru v ich spoločnom ateliéri. Obrazy mali byť symbolom priateľstva a dôkazom ich umeleckého partnerstva. Van Gogh tiež vnímal slnečnice ako spôsob vyjadrenia vďačnosti a radosti.
Táto slnečnica je venovaná Ľudmile Kónyovej, ženskej predstaviteľke autorského tímu prešovskej výstavy Prázdna stolička. Žltá je farbou tvorivých ľudí, a Ľudka je prototypom tvorivosti a miluje farby, umenie, príbehy, a určite vie povzbudiť ducha. Je tu pre vás, či ste rodina, žiak, kolega, kamarát alebo úplne cudzí človek, ktorý hľadá svoje korene, lebo mu ich niekto pred osemdesiatimi rokmi pretrhol. Tým cudzím človekom pre ňu budete iba do prvého stretnutia.
Kalokvet (Agapant)
Večná, nesmrteľná láska, čistota, krása a plodnosť, to je kalokvet, agapant alebo agapanthus. Agapant je pôvodom z južnej Afriky, kde sa v niektorých domorodých tradíciách nazýva aj „blízkosť Bohu“. Miestne názvy ako „umhlaba“ alebo „isicakathi“ ho spájajú s ochranou pred zlými duchmi, plodnosťou a materstvom. V gréckej mytológii má posvätnú rolu uzdravujúcej sily. Vytvorila ho vraj bohyňa plodnosti, aby krajine priniesla bohatstvo a úspech. Starovekí Gréci ale nevedeli, že agapant sa tak isto ako amaryllis prirodzene vyskytoval iba v Južnej Afrike, a to iba od Kapska po rieku Limpopo. Je však možné, že grécka bohyňa plodnosti navštívila Kapsko alebo sa kúpala v Limpopo. Viktoriánci kalokvet nazvali modrou ľaliou. Západná kultúra ho vďaka svojmu názvu a vzhľadu vníma ako kvet duchovnej alebo univerzálnej lásky, a to najmä vo fialovej a modrej farbe.
Why 'Killing' Your Amaryllis Is The Secret To Next Year's Blooms
Veternica (Anemone)
Krehkosť, očakávanie, láska i strata. Jej latinský názov - anemone - pochádza z gréčtiny a znamená dcéra vetra. V gréckej mytológii predstavuje veternica krv Adonisa a slzy Afrodity spojené láskou a smrťou. Bohyňa Afrodita si za milenca vybrala smrteľníka Adonisa; keď Adonisa na smrť dobodal diviak, Afroditine slzy sa zmiešali s jeho krvou a vznikla veternica. V iných verziách poslali diviaka žiarliví grécki bohovia, aby skoncoval s Adonisom.
Keďže veternica kvitne pomerne skoro a ráno sa otvára a na noc zatvára, symbolizuje očakávanie a nadšenie z nových začiatkov. Vo viktoriánskom jazyku kvetov je veternica neopätovanou láskou a krehkosťou. Jej ľudový názov je tiež poľná ľalia, spomínaná aj v Biblii - v Matúšovom evanjeliu o nej hovorí Ježiš: „A o odev prečo ste ustarostení? Pozorujte poľné ľalie, ako rastú, nenamáhajú sa a nepradú; hovorím vám, ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich.“ (Matúš 6, 28-29, evanjelický preklad). Veternica červená sa v kresťanskej symbolike často považuje za symbol krvi Ježiša Krista a jeho utrpenia počas ukrižovania.
Veternica - anemone coronaria - má v hebrejčine názov „kalanit“ a je národným symbolom Izraela. Kvety pokrývajú polia najmä na severe Izraela a v Negeve počas februára a marca. Tomuto kvetu sa nemálo venovali aj impresionisti, najmä Henri Matisse (napríklad obrazy Annellies, Biele tulipány a veternice, Váza veterníc, a i.) a Claude Monet.
Frézia
Priateľstvo, dôvera, nevinnosť. Frézie pochádzajú z Južnej Afriky a do Európy sa dostali až v 19. storočí. Počas viktoriánskej éry, keď sa naplno rozvíjala floriografia (jazyk kvetov), bolo darovanie frézie prejavom nevídanej dôvery. Frézia sa vtedy využívala i na posielanie tajných alebo zakódovaných správ. Tento sviežo voňajúci kvet dostal meno po nemeckom lekárovi a botanikovi Friedrichovi Heinrichovi Theodorovi Freeseovi.
V Japonsku, na vulkanickom ostrove Hačijódžima s priemerom len asi 14 kilometrov, sa každoročne koná festival frézií. Na Hačijódžimu sa v minulosti posielali trestanci, dnes je miestom surferov, potápačov a milovníkov frézií. Ľudia si vonku popíjajú čaj a oslavujú kvitnúce krásky, ktorých je tam asi tristotisíc. Frézie perlovej bielej farby reprezentujú čistotu a nevinnosť a zvýrazňujú tak nevestine šaty.
Táto frézia je venovaná Kláre Lustbáderovej, ktorú jej blízki pre jej krásu prirovnávali k bábike a nazývali babi. Klára bola vylúčenou žiačkou Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove a dostala sa do prvého transportu. Mala to šťastie, že sa vrátila domov, aj keď s poznačeným zdravím, a založila si rodinu.
Iskerník (Buttercup)
Šarm, príťažlivosť, vášeň. V rozprávkach sa princ môže premeniť na žabu. Podľa perzskej legendy sa princ stal iskerníkom. Deň i noc spieval takto jeden do zelena a zlata odetý princ očarujúco krásnej nymfe. Ďalšie nymfy to už unavovalo a premenili ho na iskerník.
Pôvodní obyvatelia severozápadu Spojených štátov, ktorí hovorili jazykom nez percé, teda prepichnutý nos, nazývali iskerník kojotovými očami. Podľa legendy si kojot zo zábavy vyhadzoval do vzduchu oči a chytal ich ako loptu. Keď mu ich uchmatol orol, kojot oslepol a urobil si oči z iskerníka. V angličtine sa iskerník bežne nazýva buttercup, teda maslový hrnček, možno preto, že niektorí ľudia verili, že z neho má maslo svoju typickú svetložltú farbu. V skutočnosti je však iskerník pre kravy (a aj pre všetky iné živočíchy) jedovatý. Červený iskerník znamená vášeň a romantiku a v súčasnosti sa objavuje aj v svadobných kyticiach.
Tento iskerník je venovaný Miroslavovi Čurlíkovi, jednému z autorov výstavy Prázdna stolička, lebo robí skvelú vec. Miro sa tiež rád hrával a v tomto popise by sa mu mohli páčiť zvieratká i geografické poznámky. Miro určite vie, že z iskerníka sa nerobí mačací čaj, ani ku chlebu s maslom. Vy nepoznáte mačací čaj? Ani predavačka v obchode nevedela, čo si malý Miro pýtal. On je totiž z východu, a tam sa predsa dlžne použivaju inakši! Ta nemate taky čaj, čo sa mača? Mňau!
Klinček (Dianthus)
Jeho grécke meno „Dianthus“ odráža symbolický význam klinčeka ako božského kvetu (dios“ = božský, „anthos“ = kvet). V starovekom Ríme bol zasvätený bohyni lásky Afrodite a tiež symbolizoval krásu, božskosť a večnú lásku.
V katolíckej symbolike je červený klinček znakom materinskej lásky, utrpenia, súcitu a obety, keďže podľa legendy prvý klinček vyrástol tam, kde Panna Mária ronila slzy pri ukrižovaní Ježiša Krista. Revolução dos Cravos alebo Karafiátová revolúcia je pojem bežne známy v Portugalsku, ale nejde o nijakú mániu, ako keď si Holanďania pred štyristo rokmi kupovali tulipánové cibuľky. Aprílová revolúcia zvrhla v roku 1974 v Lisabone autoritársku vládu a ukončila portugalskú koloniálnu vojnu. Počas tejto revolúcie sa takmer nestrieľalo a svoj názov dostala podľa červených karafiátov - klincov, ktoré ponúkala Celeste Caeiro vojakom, keď vyšli ľudia do ulíc. Celeste bola upratovačkou v reštaurácii, ktorá mala 25. apríla osláviť svoje prvé výročie a jej majitelia chceli zákazníkom rozdať klinčeky. Keďže však vypukol prevrat, nechali tie kvety svojím zamestnancom. Keď sa Celeste od vojakov na ulici dozvedela, že sa chystajú uväzniť premiéra, od radosti dala jednému z nich červený karafiát a on si ho pripevnil na pušku. Celeste rozdala celú kyticu a pridali sa k nej ďalší ľudia, ktorí sa rovnako tešili z prevratu.
Klinčeky majú korenistú vôňu pripomínajúcu škoricu a muškátový orech a používajú sa v parfumérii a na výrobu potpourri. Kyticu z klinčekov darujte na prvé výročie svadby, bez ohľadu na politickú príslušnosť.
Žltá ruža
Žlté ruže predstavujú teplo, šťastie a pozitívne emócie spojené so silnými putami priateľstva, na rozdiel od červených ruží, ktoré sa bežne spájajú s romantickou láskou. Môžu tiež značiť radosť, nový začiatok, oslavu a vďačnosť, vďaka čomu sú vhodné na rôzne príležitosti, ako sú narodeniny, promócie alebo ako gesto uznania.
Augustín a svätá Monika
Svätá Monika sa narodila v Tagaste (v dnešnom Alžírsku) v roku 331 alebo 332 vo veriacej rodine, ktorá si dosť slušne žila. Ešte mladú ju vydali za Patrícia, pohana, ktorý po otcovi zdedil menšiu usadlosť a bol súčasne členom mestskej rady v Tagaste. Bola to statočná žena, vrúcnej viery, pevnej nádeje, veľmi nadaná. Mala zmysel pre potreby spoločného života, rada sa modlila a uvažovala o slovách Písma. Aj svojho muža získala pre Krista a vymodlila si obrátenie „oplakávaného“ syna Augustína.
V Miláne vtedy spravoval biskupský úrad Ambróz, kňaz Bohu milý a ľuďmi milovaný. Augustín chodil často na jeho kázne, v ktorých Ambróz vysvetľoval Božie slovo, a on ho pozorne počúval. Predtým sa ako mladík dal zviesť manichejskou sektou v Kartágu. Preto počúval pozornejšie než ostatní, čo sa bude hovoriť o heréze, či za nich alebo proti nim. Dobrotivým Božím riadením tento kňaz preberal otázky, týkajúce sa práve tohto bludu. Tak sa Augustín poúčal a pôsobením Božieho milosrdenstva pomaly opúšťal blud. Potom, keď sa utvrdil v katolíckej viere, zrodila sa v ňom túžba po raste v zbožnosti, takže cez blížiace sa veľkonočné sviatky bol pokrstený.
Hneď nato sa zriekol všetkého svetského, po čom túžil: prestal mať záujem o manželstvo, o pokračovanie rodu, o majetok a prestal dychtiť po ľudskom uznaní. Rozhodol sa, že bude slúžiť Bohu so svojimi priateľmi. Snažil sa patriť do malého stáda, o ktorom Pán povedal: Neboj sa, malé stádo, lebo sa vášmu Otcovi zaľúbilo dať vám kráľovstvo. Predajte čo máte, a dajte to ako almužnu. Zaobstarajte si mešce, ktoré sa netrhajú, nepominuteľný poklad v nebi. Snažil sa plniť, čo na inom mieste Pán povedal: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš rozdaj chudobným, a budeš mať poklad v nebi.
Vtedy mal tridsať rokov; mal už len matku, ktorá sa k nemu primkla, a z jeho úmyslu slúžiť Bohu mala väčšiu radosť než z možných vnúčat; otec mu už zomrel skôr. S Božou pomocou sa rozhodol, že sa preplaví do Afriky, do svojho domu na vlastnom statku spolu s inými známymi a priateľmi, ktorí boli oddaní Bohu rovnako ako on. Keď tam došli a prispôsobili sa, takmer počas troch rokov žil pre Boha s tými, ktorí sa k nemu pripojili, vypustil z hlavy svetské starosti, postil sa, modlil sa, konal dobré skutky a rozjímal o Božom zákone vo dne v noci.
Svätá Monika zomrela blízko Ríma, v Ostii na Tibere, asi v októbri najneskôr však pred 13. novembrom v roku 385 vo veku päťdesiatpäť rokov, keď sa Augustín vracal so svojimi priateľmi do Afriky. Asi štrnásť dní pred smrťou prežívala matka so synom v Ostii sladké vytrženia mysle, keď nakrátko okúsili múdrosť, ktorá všetko stvorila, a mohli sa jej dotknúť s bijúcim srdcom, ktoré zostalo upútané v prvotinách ducha. Keď sa priblížil deň, v ktorom mala opustiť svet, deň, o ktorom si vedel ty, ale nie my, stalo sa zaiste tvojím riadením, že sme zostali sami, opretí o oblok, z ktorého bolo vidieť do záhrady nášho domu. Rozprávali sme sa veľmi milo, zabúdali sme na to, čo bolo, a napínali sme zrak do diaľky, hľadali sme v prítomnosti Pravdy, v prítomnosti tvojej, aká bude večná blaženosť svätých, ktorú ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ktorá do ľudského srdca nevstúpila. Matka vtedy povedala: „Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. V miere omnoho hojnejšej doprial mi to Boh, lebo vidím, že si nielen pohŕdol zemským šťastím, ale si sa stal sluhom Božím.“
Úcta k svätému Jozefovi
Svätý Jozef je prítomný v našom srdci rovnako ako Pán Ježiš a Panna Mária. Svätá Terézia hovorí o svätom Jozefovi: „Tak sa mi zdá, že Pán Boh každému svätému udelil istú milosť, aby v tej mohol pomáhať všetkým tým, ktorí sa k nemu budú utiekať. Jedine svätý Jozef má dar pomáhať vo všetkom.“ Prečo to hovorila svätá Terézia? Lebo ona sama skúsila, že ju svätý Jozef nikdy nesklamal. „Dcéra moja - hovorila k jednej zo svojich vyvolených - ty teraz veľkú svätosť svätého Jozefa nie si ani v stave pochopiť. To ľudia pochopia iba vtedy, keď sa im otvoria tajnosti neba. Ale pri poslednom súde zatratení zúfať budú, že jeho mocnú ruku nezbadali a ju opovrhli. Preto v každej núdzi sa s dôverou obráť k nemu. Rozširuj jeho úctu medzi známymi. Boh všetko dá, o čo uňho prosí svätý Jozef.“
V roku 1638 vypukol v Lyone mor. V ústave Quarantaine ošetroval chorých jezuita páter du Fang. Na konci dostal chorobu i on sám. Už 3 dni zápasil so smrťou. Sľúbil, že ak nemocný ozdravie, v jeho mene odslúži 9 svätých omší k úcte svätého Jozefa a on mu bude pri tých svätých omšiach miništrovať. Vo fanovskom jezuitskom kolégiu roku 1854 ochorel žiak Anton R. Bolo to vo februári. Sú to suchoty v poslednom štádiu. Nič sa viac nedá robiť. Riaditeľ ústavu vtedy poprosil všetkých ostatných žiakov, aby za nemocného konali spoločnú deväťdňovú pobožnosť k svätému Jozefovi. Na deň svätého Jozefa mladík už zdravý s ostatnými ďakoval svätému Jozefovi.
Jozef, verný syn Dávidov, je príkladom tichej, svedomitej a poctivej, usilovnej práce. Je to ten úmysel, na ktorý sa máme modliť podľa vôle svätého Otca v mesiaci marci. Teda začínaj prácu v mene božom, buď v nej trpezlivý, v ťažkostiach a pri práci spomni si na Pána Boha, po práci ďakuj Bohu za ňu a vtedy i s tebou bude Boh v tvojich prácach a požehná ti ich.
tags: #zhynul #kvet #co #miloval #svet #kniha