Cesta zemiakov a kukurice na Slovensko v 18. storočí: Od And po "švábku" a "Turkyňu"

Zemiaky a kukurica sú dnes neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kuchyne a poľnohospodárstva, no ich príbeh na našom území je relatívne mladý. Aj keď sa nám zdajú ako surovina známa od nepamäti, do Rakúsko-Uhorska dorazili až v 18. storočí a ani v 19. storočí o nich stále nevedeli všetci na celej ploche súčasného Slovenska. Ich cesta z Južnej Ameriky bola plná prekážok, nedôvery a postupného objavovania ich obrovského potenciálu.

Pôvod a cesta zemiakov do Európy

Pôvod zemiakov je viac než pravdepodobný v oblasti pôvodnej ríše Inkov v Andách, čiže v západnej časti južnej Ameriky. Inkovia sú na zemiaky hrdí a majú dokonca niekoľko druhov zemiakov, farebných aj chuťových odrôd. Divé zemiaky rástli v latinskoamerických Andách na hraniciach medzi Bolíviou a Peru. Prvé stopy po kultúre zemiakov odborníci datujú do obdobia pred 7000 rokmi. Zemiaky boli jedinou kultúrou odolávajúcou tvrdým klimatickým podmienkam do nadmorskej výšky 3000 metrov nad morom a na pobreží jazera Titicaca. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“ a toto pomenovanie zostalo zemiakom v latinskoamerickej španielčine dodnes. Vyrábali zo zemiakov aj alkoholický nápoj podobný pivu s názvom „chacha“.

Po príchode prvých španielskych dobyvateľov do Latinskej Ameriky aj oni objavili zemiaky. Do Európy sa zemiaky dostali v 16. storočí vďaka španielskym dobyvateľom, okolo roku 1570. Pomaly sa dostali do Talianska, Francúzska či Nemecka. Spočiatku sa však stretli s nedôverou. Ľudia ich odmietali pre ich nevzhľad a trpkú chuť. Dlho trvalo, kým si Európania uvedomili ich potenciál ako zdroja potravy. Už 15 surových zemiakov totiž môže byť smrteľných, no našťastie nikomu nenapadne pre ich nie príliš vábnu chuť také množstvo aj naozaj skonzumovať. Prvé zemiakové políčka v Európe sa objavili pravdepodobne v oblasti Biskajského zálivu v severnej časti Španielska.

Jedným z prvých, ak nie celkom prvým dovozcom zemiakov, mal byť slávny pirát pôsobiaci v karibskej oblasti v službách britskej koruny, Francis Drake. Zemiaky sa dostali do Európy v hodine dvanástej. Ľudí bolo mnoho, v mnohých krajinách bol hlad. Choroby, chudoba. Obilie, ako hlavná plodina, ktorá mala nakŕmiť ľud, nestačila. Keď sa podarilo z Ameriky priviesť kukuricu a zemiaky, stali sa rýchlo populárnymi plodinami. Zemiaky sa presadzovali medzi zemepánmi. Videli v nich riešenie na obohatenie panstva, aj záchranu poddaného ľudu.

Zemiaky na Slovensku: Pomalý nástup a rozmach

Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1654. Prvýkrát sa o nich zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť.

Napriek tomu sa zemiaky na Slovensku udomácňovali len veľmi pomaly. Ľudia boli voči novej plodine opatrní, najmä preto, že ich prežitie záviselo od vlastnej poľnohospodárskej produkcie. K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela až katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Ukázalo sa, že závislosť na jednom druhu plodiny je nebezpečná, a tak zemiaky začali získavať na popularite. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín - zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny.

Skutočný rozmach pestovania zemiakov nastal až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska. Chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda v týchto oblastiach nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. V rokoch 1842 - 1848 došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov. Liptov je jedným z tradičných slovenských pestovateľov zemiakov už od polovice 18. storočia.

Zemiaky na Kysuciach: Záchrana pred hladom

Stravovanie na Kysuciach v minulosti je úzko spojené s pestovaním a konzumovaním zemiakov. Ich produkcia sa pre tieto oblasti stala charakteristickou. Zemiaky boli od 19. storočia jednou z najzákladnejších potravín, ktoré sa dali v tejto oblasti dopestovať, a vďaka nim populačná krivka tohto regiónu stúpala.

Ešte počiatkom 19. storočia tvorili zemiaky len menšiu časť z poľnohospodárskej produkcie. Základnou zložkou potravy bola štvorica obilnín: pšenica, raž, jačmeň a ovos. Popri nich sa pestovali aj archaické obilniny ako tenkeľ, proso a tatarka (pohánka). V Novej Bystrici sa nedala kvôli poveternostným podmienkam a stavu poľnohospodárstva dopestovať raž. Významné postavenie malo i pestovanie kapusty, ktorá tvorila tiež jednu zo základných zložiek miestnej potravy.

Pôvod a rozšírenie kukurice

Kukurica pochádza z Mexika a strednej Ameriky. Tisícky rokov pred príchodom Európanov do Ameriky tu rástol prapôvodný planý druh kukurice, teosint. Malé zrno, uctievané ako božstvo, sa stalo prvou cereálnou potravou ľudí a kukurica sa stala hlavnou zložkou jedálnička Mayov a kmeňov žijúcich južnejšie, v Ekvádore, Peru i Čile. Podľa archeologických nálezov už pred 2000 rokmi starí obyvatelia Ameriky experimentovali so šľachtením rôznych novších druhov kukurice. Pomletie suchých zŕn a ich premena na múku umožnila ľuďom vytvoriť si zásoby kukurice na horšie časy.

Krištof Kolumbus preniesol semienka kukurice do Európy, kde sa jej začalo v miernych oblastiach veľmi dobre dariť a skadiaľ sa napokon rozšírila do celého sveta. Dnes sú Spojené štáty americké krajinou s najväčšou produkciou kukurice na svete, ktorá zabezpečuje 40 % celkovej svetovej produkcie.

Kukurica na Slovensku

Na územie Slovenska sa kukurica dostala v roku 1725 z Turecka pod názvom turecká pšenica alebo „Turkyňa“. Intenzívne pestovanie kukurice začalo na južnom Slovensku, o niečo neskôr aj na južnej Morave. Známa slovenská etnologička Katarína Nádaská uvádza, že na juhu Slovenska sa kukurica „usídlila“ počas 17. storočia, v čase vojnových nepokojov v strednej a juhovýchodnej Európe. Spomína i bežný spôsob prípravy kukurice - mlela sa na múku a pripravovala ako kukuričná kaša, ktorá chutila deťom i dospelým omastená maslom či masťou, posypaná cukrom, prípadne na slano, spestrená škvarkami a mliekom.

Na Slovensku sú najvhodnejšie podmienky pre pestovanie kukurice siatej na zrno v oblastiach Žitného ostrova a dolného toku Váhu, nakoľko sú tu vhodné klimatické podmienky. Prvé písomné zmienky o pestovaní kukurice v Holíči sa datujú do 18. storočia.

Techniky obrábania pôdy a spracovania úrody

Dobrá úroda bola vždy závislá od kvalitne obrobenej pôdy. Najstarším známym typom náradia na oranie bolo radlo, ktoré neskôr nahradil drevený pluh. V druhej polovici 19. storočia bol drevený pluh nahradený položelezným so železnou odvalnicou, ktorú vyrábali dedinský kováči. Položelezné pluhy boli v prvej polovici 20. storočia nahradené železnými, vyrábanými vo fabrikách.

Žatva a spracovanie obilia

Keď obilie dozrelo, kosilo sa srpom. Bol to nástroj veľmi podobný kosáku, no na rozdiel od neho mal zúbkované ostrie. Kosák v tvare ako ho dnes poznáme, sa začal používať až v priebehu 18. storočia. Začiatkom 20. storočia sa už obilie kosilo kosou. Pri kosení obilia sa na kosu pripevňovala drevená alebo drôtená hrablica, aby sa pokosené obilie ukladalo rovnomerne.

Obilie sa gepľami alebo ručnými mláťačkami mlátilo zväčša na humnách. Strojové mláťačky začali v obci zavádzať zväčša vyučení kováči a zámočníci. Roľníkom chodili mlátiť za podiel. Pred sejbou sa obilie morilo zmesou vápna a liadku, neskoršie sa už dali kúpiť aj hotové moridlá. Pri sejbe si dali roľníci obilie do konopnej plachty - kobera. Jednou rukou si pridŕžali dva rohy plachty, ktorú mali oviazanú ďalšími dvoma koncami okolo krku a druhou rozhadzovali osivo po poli. Takýmto spôsobom sa sialo na malých plochách aj v období, keď sa už na sejbu používali sejačky.

Spracovanie kukurice

V septembri sa vylamovala kukurica. Neošúpané klasy sa nosili na kopy a večer odvážali vozmi do stodôl. Kukurica sa ošúpala a nechali sa na nej iba vnútorné listy, ktorými sa zväzovala do viazaníc. Viazanice sa vešali na povalu, aby sa kukurica usušila. Keď bola vysušená, moržovala sa na drevených stoličkách s upevneným nožom. Zrná sa pomocou noža oddeľovali od klasov. Prázdnymi kukuričnými „gombami“ (šúľkami) sa kúrilo v peci alebo „šporheli“ (sporáku). Na moržovanie kukurice sa neskôr používali „moržuváky“ (moržováky). Obsluhovali ich dvaja ľudia. Jeden vkladal klasy do otvoru a druhý ťahal kľukou. Namoržovaná kukurica sa dávala do mechov. Kukuričné „kóroví“ (kôrovie) sa viazalo do snopov a zvážalo na kopy.

Zemiaky a kukurica ako súčasť kultúry a kuchyne

Zemiaky sa postupne stali súčasťou slovenskej kultúry a kuchyne. Používajú sa v mnohých tradičných jedlách, ako sú zemiakové placky, knedle, halušky, polievky a šaláty. Zemky, bandurky, krumple, švábky či grule sú staré, ľudové názvy zemiakov. Zemiaky sú plodinou, ktorá ovplyvnila históriu ľudstva a má neoceniteľnú hodnotu pre výživu aj gastronómiu. Či už ide o ich úlohu v potlačovaní hladomorov v minulosti, alebo o ich súčasné využitie v modernej kuchyni, zemiaky zostávajú nepostrádateľnou súčasťou stravy mnohých ľudí po celom svete.

Zemiakové lupienky a hranolky: Náhodné objavy

Svetoznáme chipsy prišli na svet náhodou! Podľa najzaužívanejšej teórie prvé chipsy usmažil americký kuchár indiánskeho pôvodu George Crum pred 162 rokmi, 24. augusta 1853. Crum pracoval v luxusnom hoteli Moon`s Lake House pri meste Saratoga Springs v štáte New York. Za objavom chipsov stál nespokojný zákazník reštaurácie, ktorý Crumovi niekoľkokrát vrátil opečené zemiaky s argumentom, že sú príliš hrubé. Crum mu teda nakrájal zemiaky na tenké plátky, ktoré osmažil na oleji a osolil. K prekvapeniu Cruma z nich bol zákazník nadšený.

Hranolky ako ich dnes poznáme vznikli viac-menej omylom, ktorý sa stal kráľovskému kuchárovi Collinetovi, počas toho ako sa snažil zohriať večeru pre francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa. Kuchár Collinet omylom vytvoril hranolky, po tom ako už raz upečené zemiaky ponoril do horúceho oleja. Zaujímavosťou je, že hranolky vznikli v Belgicku.

Nutričné hodnoty a pestovanie zemiakov a kukurice dnes

Dnes existujú stovky odrôd zemiakov, od malých, sladkých nových zemiakov až po veľké, škrobnaté hľuzy. Odrody sa líšia nielen veľkosťou a tvarom, ale aj farbou - od tradičnej žltej až po fialovú. Zemiaky sú často vnímané len ako zdroj škrobu, ale obsahujú aj dôležité vitamíny a minerály. Sú bohaté na vitamín C, vitamín B6 a draslík. Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 percent sušiny, z toho približne 75 percent tvorí škrob a asi dve percentá rozpustné cukry. Bielkoviny tvoria okolo 5 - 10 percent sušiny a tuky asi 0,4 percenta sušiny. Hľuzy obsahujú významné množstvá kyseliny citrónovej, polyfenolov, minerálnych látok (Mg, Fe, Zn, Cu, Mn, P, I, Ni, Ca, K a iných) a vitamínov C, B1, B2 a PP.

Kukurica cukrová je známa až od 18. storočia. Ako kultúrna jednoročná bylina dorastajúca do výšky až 300 cm, je plodina s bohatou a fascinujúcou históriou. Jej zrná majú neobvykle vysoký obsah vitamínu skupiny B, a to najmä tiamínu (B1), biotínu (B3), kyseliny pantotenovej (B5) a kyseliny listovej (B9). Z minerálnych látok sú v zrnách zastúpené hlavne draslík, vápnik, železo, horčík, selén, zinok a mangán. Obsahuje tiež mnoho vlákniny, bielkovín a nenasýtených mastných kyselín.

Spoločné pestovanie: Tri sestry

V minulosti sa vedelo, že vzájomné pestovanie rôznych druhov rastlín v bezprostrednej blízkosti pozitívne vplýva na ich rast a úrodnosť. Mnohé z týchto vedomostí znovu objavujeme aj v súčasnosti. Pomenovanie „tri sestry“ sa používa pre spoločné pestovanie kukurice, popínavej fazule a tekvice. Fazuľa vďaka baktériám v koreňových hľuzách sprístupňuje druhým dvom rastlinám dusíkaté látky, pričom ich získava zo vzdušného dusíka. Tie sú dôležité pre ich hojný a zdravý rast. Tekvica svojimi listami tieni pôdu, a tak v nej pomáha udržať vlahu. Zároveň obmedzuje rozrastanie buriny. Kukurica slúži ako opora pre popínavú fazuľu a čiastočne chráni výsadbu pred vetrom. Podľa niektorých zdrojov kukurica dokonca vylučuje do pôdy látky, ktoré veľmi pozitívne vplývajú na rast fazule.

Ak sa rozhodneme vyskúšať tento iný, avšak premyslený spôsob pestovania, nebudeme potrebovať ani príliš veľký priestor. Záhon pre „tri sestry“ môže mať tvar kruhu alebo štvorca. Do stredu ako prvú vysejeme kukuricu, cca 5 až 7 semien. Po vzídení ponecháme štyri najsilnejšie rastliny a keď dorastie do výšky aspoň 30 - 40 cm, trochu nakopcujeme. Následne do vzdialenosti cca 20 cm od kukurice vysejeme fazuľu. Po cca 7 až 10 dňoch vysejeme do vzdialenosti približne 25 cm od fazule aj tekvicu, napríklad hokaido. Výsevy dôkladne zavlažujeme, aby rovnomerne klíčili. Okolie rastlín môžeme tesne po vzídení nastlať suchým organickým materiálom, slamou či vetvičkovou drvinou, ktoré pomôžu udržať v pôde potrebnú vlahu a zabránia rastu buriny. Počas vegetačného obdobia rastliny podľa potreby zavlažujeme. Na jednu rastlinu kukurice necháme popínať najviac dve fazule. Nezabudneme na kontrolu výskytu chorôb a škodcov. O všetko ostatné sa postarajú rastliny navzájom. Práve v tom je tkvie tajomstvo úspechu. Výsledkom má byť vyššia a hlavne kvalitná úroda. Celý záhon tiež pôsobí na pohľad esteticky a zaujímavejšie ako monokultúra. Po zbere kukuričných klasov necháme rastlinu na mieste, aby ďalej slúžila ako opora.

tags: #18 #storocie #pestovanie #zemiakov #a #kukurice

Populárne príspevky:

• Mudrochove zátišia a kytice
• Adenium: Exotická krása
• stratégie prežitia pri práci s narcisom
• Rozmnožovanie tillandsií
• Starostlivosť o banánovník