Namiko Uchnárová: Autenticita v tvorbe cez metaforu auta a maľované kamienky
Namiko Uchnárová si svoj výtvarný jazyk vybrúsila postupne - cez tvrdohlavosť, experiment a hlboké sebapozorovanie. V jej maľbách sa stretáva osobná symbolika s grafickou presnosťou, sprej s introspekciou a auto s dušou.
Namiko Uchnárová patrí medzi mladú generáciu umelcov, ktorí si svoj rukopis vybrúsili postupne - trpezlivo, zvedavo a bez skratky. Jej maľby sú sýte, vrstvené a introspektívne, no nevznikajú zo dňa na deň. Každý výjav, každý prerezaný objekt či šablóna je výsledkom hĺbavého uvažovania o tom, čo sa deje vnútri - v človeku aj v priestore. Jej tvorba nie je len estetická, je najmä osobná.
Osobný a multikultúrny pôvod
Narodila sa v Bratislave, no doma to mala multikultúrne. Jej mama pochádza z Japonska, otec je Slovák. „Moji rodičia sú umelci, ale každý má iný štýl. Nevyrastala som s jednou dominantnou výtvarnou autoritou, ktorú by som slepo nasledovala. Práve naopak - už ako dieťa som si vedela povedať: toto sa mi páči, toto nie,“ hovorí v rozhovore. Jej japonsko-slovenský pôvod sa stal prirodzenou súčasťou jej identity, hoci sa oň nikdy nesnažila opierať prvoplánovo. „Mám v sebe kúsky kultúr, ktoré neviem presne definovať. Vychádzajú samy od seba, podvedome,“ vysvetľuje.
Časť detstva strávila aj v Japonsku, kde neskôr študovala strednú školu. Práve tam začala uvažovať nad metaforou auta ako nádoby plnej myšlienok, ktoré prechádzajú po moste jazyka - ak most nie je stabilný, zmysel sa na druhú stranu nedostane.
Od matematiky k umeniu
Napriek tomu ju umenie spočiatku nelákalo. Naopak - chcela sa mu vyhnúť. Študovala na gymnáziu, mala blízko k informatike a matematike. „Rodičia si mysleli, že pôjdem tým smerom,“ spomína. Lenže niekde v Namikinom vnútri už potichu rástol záujem o umenie. „Keď som niečo riešila alebo som bola na dne, kreslenie mi pomáhalo. Zrazu som vôbec nevedela prestať.“
Ako dieťa kreslila drakov, dinosaury, morské živočíchy, a keď si obľúbila farbu alebo tvar, dokázala ho opakovať do zbláznenia. „Pamätám si, ako som si vždy vybrala najtmavšiu ceruzku a ťahala hrubé čiary. Bola som tvrdohlavé dieťa.“ Krátko navštevovala ZUŠ-ku pod vedením pedagogičky Danice Tykovej, kde spolu s ostatnými deťmi maľovali monumentálne plátna - napríklad koncertujúce mačky. Lenže Namiko ich kreslila s trojuholníkovými očami. „Vyvolalo to medzi deťmi konflikt. Chceli, aby som kreslila normálne.“
Rodičia jej do tvorenia nezasahovali. Vlastne ani nechceli. „Možno sa báli, že keby ma silno viedli, tak prevezmem ich štýl. A nechceli to riskovať.“ Spätne to víta. Ich rozhodnutie jej umožnilo vyvinúť si vlastný, autentický rukopis.
Štúdium a hľadanie vlastného štýlu
Po strednej škole sa rozhodla pre VŠVU. Prijímačkam predchádzali dva roky intenzívnej prípravy. Zvolila si Ateliér ilustrácie a grafiky. Práve tam sa po prvý raz dostala k technike sprejovania cez šablóny. „Bol to workshop a zistila som, že mi to ide. Páčilo sa mi vymedziť si plochu a potom ju ručne dotvoriť.“ Tento prístup, kombinácia grafickej prísnosti a maliarskej voľnosť, sa stal jej poznávacím znamením.
Postupne začala tvoriť väčšie formáty, voľne maľovať, a nakoniec prestúpila na katedru Maliarstva do Ateliéru 3EAM pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana. Štúdium si predĺžila o rok, aby sa tejto zmene mohla venovať do hĺbky.
Namiko dnes tvorí ako maliarka a ilustrátorka. Jej príbeh začína v rodine, kde bolo umenie samozrejmosťou, ale voľným smerom. Svoj vlastný si našla cez tvrdohlavosť, introspekciu a neodbytný vnútorný hlas, ktorý jej aj v ťažkých obdobiach šepkal: kresli. Kým mnohí študenti na VŠVU majú od začiatku jasno v tom, kam smerujú, Namiko k svojmu smerovaniu prichádzala postupne.
Po príchode na Vysokú školu výtvarných umení sa rozhodla pre Ateliér ilustrácie a grafiky, kde viedli jej prvé kroky profesori ako Ľubo Paľo. „Mala som najviac kresieb, tak som sa rozhodla ich posunúť. Ale časom som si začala uvedomovať, že ma viac baví pracovať s farbou a plochou“ vysvetľuje. Rozdiel medzi „grafickou“ a „maliarskou“ kresbou študovala najprv podvedome, neskôr vedome. „Grafická kresba je viac o linkách a štruktúre. Maliarska zas o ploche, o vytváraní kontrastov. Zistila som, že mám bližšie k tomu druhému,“ hovorí. Začala kombinovať techniky - najprv v ilustrácii, neskôr už naplno aj v maľbe.
Veľa jej otvorila aj technika sprejovania cez šablóny. Tento „graficko-maliarský“ jazyk sa pre ňu stal prirodzeným vyjadrovacím prostriedkom. „Na ilustrácii som začala robiť veľké formáty, ale uvedomila som si, že potrebujem iný pohľad. Chcela som úsporné rady, technickú konzultáciu k maliarským technikám. Preto som požiadala o prestup na katedru maľby,“ spomína. Jeden semester si vyskúšala ateliér 3EAM (vedúci ateliéru: Mgr. art. Rastislav Sedlačík, ArtD., asistent: Mgr. art. Matej Fabian, ArtD.). Hoci dnes Namiko pracuje najviac s maľbou, ilustráciu nevylučuje. Stále sa venuje autorským zadaniam, vytvorila napríklad ilustrácie pre knihu japonských haiku alebo náučný chodník v ZOO Bojnice. Výtvarný jazyk, ktorý si osvojila, je možné flexibilne prenášať medzi disciplínami. Dnes je jej primárnym priestorom maľba, ale rukopis si nesie prvky grafickej dôslednosti aj ilustrátorskej hravosti. Ako sama hovorí, „niektorí v mojich maľbách vidia ešte stopy ilustrácie. Niektorým sa to páči, iným menej.“
Metafora auta ako vnútorného sveta
Jedna z najsilnejších vecí na tvorbe Namiko Uchnárovej je schopnosť pomenovať vnútorné stavy cez obraz. Nie pateticky, nie doslovne, ale cez priestor, materiál a kompozíciu. Jej obrazy sú ako záznamy introspektívnych expedícií. A najčastejšie sa odohrávajú v interiéroch, ktoré nie sú byty, ale autá. A nie hocijaké - ale prerezané napoly.
Motív auta sa v jej tvorbe objavil už skôr, ale úplne sa rozvinul až po tom, čo strávila rok štúdia v Japonsku. „Moja mama je Japonka, ale doma hovoríme prevažne po slovensky. Až tam som si naplno uvedomila, že niektoré témy, ktoré dokážem vyjadriť v slovenčine, jednoducho v japončine nezvládnem sformulovať. Zrodila sa mi v hlave metafora: auto je moje vnútro a jazyk je most. Ak je most nestabilný, auto - teda myšlienka - sa na druhú stranu nedostane,“ opisuje. Tento obraz ju chytil natoľko, že sa stal nosným pilierom jej diplomovej série.
Autá, ktoré reže napoly, otvárajú pohľad do interiéru. A ten neodkrýva len sedadlo a volant, ale predovšetkým osobnosť. „Zbierala som si rôzne fotky interiérov - kabíny taxikárov, nákladiaky plné plyšákov, predmetov, spomienok.“ Svoju introspekciu rozvíja výrazne aj cez kontrast prázdnoty a preplnenosti. „Vo vlastných priestoroch neviem udržať takú tú maximalistickú estetiku. Niekedy mám v izbe dokonalý poriadok, inokedy chaos. A presne toto sa prenáša aj do obrazov. Niektoré sú prázdne, iné preplnené.“
Prerezanie objektu je v jej tvorbe aj formálny, aj mentálny akt. Dá sa v ňom nielen vidieť dovnútra, ale aj skrývať. V jednom obraze zavesila do interiéru auta svoje detské hračky, v inom premenila strešné okno na vitráž v tvare oka, ktoré do auta nahliada zvonka. „Je to vlastne pohľad do múzea. Múzea osoby.“ Podobný princíp rozrezávania uplatnila aj pri zdanlivo jednoduchých objektoch ako je jedlo. V rôznych maliarskych cykloch zobrazila prerezané koláče, sendviče, polievky či torty tak, aby ich vnútro odkrylo vrstvy, ktoré bežne nevidíme. „Keď som začala maľovať jedlo, zrazu mi to prišlo priveľa doslovné. Rozrezala som ho a do vnútra som vložila čo si nesieme, napríklad muchotrávku v polievke, alebo kosti v hamburgery.“ Tieto obrazy sú introspektívnymi komentármi k bežným veciam a súčasťou jej výrazového slovníka, ktorý neskôr vyústil do série s autami, ktorých interiér je niekedy realistický, niekedy sa v ňom nachádza jaskyňa, žltozelené svetlo alebo prázdnota. A v tej prázdnote často tkvie napätie. „Keď už raz ten priestor vyprázdnim, bojím sa doň niečo vložiť. Niekedy radšej nechám obraz prázdny.“
Autá ako metafory sa rozvinuli až do vrstvených introspektívnych esejí. V jednom z obrazov sa v rýchlom protisvetle zrkadla odráža svetlo auta za ním. „Cítim tlak za sebou, ale aj prítomnosť detstva,“ hovorí. V inom nahradila prevodovku japonským znakom pre ničotu, ako vizuálnu metaforu pre tzv. intruzívne myšlienky: „Moment, keď ťa dobehne tma, keď si predstavíš, že jednoducho prestaneš konať a necháš sa unášať.“
Autenticita a zraniteľnosť
Z Namikiných obrazov sa tak stáva niečo viac ako kompozícia farieb. Byť autentický znamená byť otvorený. A byť otvorený znamená byť zraniteľný. Namiko tento paradox pozná dobre. Vo svojej tvorbe pracuje s osobnými témami, ale nie ako denník, ktorý si prečítate vo vlaku. Skôr ako zakódovaný list, ktorý pozná svojho adresáta. „Často sa mi stáva, že do niektorých obrazov vložím viac, ako som chcela. Že sa mi tam niečo prešmykne. A hoci to neplánujem, stane sa to,“ hovorí.
Téma autenticity sa pre ňu spája so silným vnútorným napätím. Na jednej strane vie, že úprimnosť je to, čo robí umenie silným. Na strane druhej víta aj obavu z hodnotenia. „Umenie je často silne kritizované. A najzaujímavejšie je vtedy, keď je autentické. Takže vlastne robíte niečo úprimné a za to vás môžu zraniť. To je ten paradox,“ vysvetľuje. Aj preto jej obrazy nie sú nikdy doslovné. Osobný obsah maskuje cez metafory, detaily, fragmenty, prípadne ho rozostrie cez zovšeobecnenie. „Niektorí moji známi v obrazoch spoznajú určité odkazy. Iný divák si ich vysvetlí po svojom. A to mi vyhovuje.“ Nejde o zatajovanie, ale o hľadanie formy. „Ilustrácia mi niekedy pripadá príliš direktívna. V maľbe sa viem lepšie hrať s otvorenosťou, s príznakmi, s odkazmi.“
Na Namikinej tvorbe je pozoruhodné, že sa nevyhýba ani témam, ktoré sú osobné a citlivé. V obraze, kde sa objavuje japonský znak pre „ničotu“, hovorí o intruzívnych myšlienkach. „To nie sú myšlienky na samovraždu. Skôr varovania od mozgu. Čo najhoršie by sa mohlo stať? Čo keby som teraz len tak prestala konať?“ Takéto myšlienky vkladá do obrazov nie preto, aby šokovala, ale aby otvorila možnosť identifikácie. „Myslím si, že umenie môže byť terapeutické. Aj pre autora, aj pre diváka.“
Pracovať s vlastnou zraniteľnosťou vyžaduje odvahu. Ale ako sama dodáva, netreba ju mať celú naraz. „Máme nad ateliérom vetu: Vstúpte s odvahou namaľovať zlý obraz. Myslím, že to platí aj pre témy. Vstúpte s odvahou niečo povedať.“
TAJNÉ DENNÍKY Zikmunda a Hanzelku: Čo písali, keď chceli všetko VZDAŤ? (Pravda o "ponorke")
Spolupráca a kolektív Muškát
Namiko si od začiatku udržiava rovnováhu medzi vlastnou autorskou tvorbou a prácou na zadaní. Nerobí medzi nimi ostrú deliacu čiaru, ale dobre vie, že ide o dva rozdielne svety. Jeden patrí vnútorným potrebám a intuitívnym impulzom, druhý externým zadaniam, zadávateľom a cieľovým skupinám.
Medzi jej zaujímavejšie spolupráce patrí séria ilustrácií k japonským haiku, ako aj ilustrácie k audioknihe Biely tesák, ktorú realizovalo vydavateľstvo Šarkan. „To bolo jedno z tých lepších zadaní, mala som voľnú ruku,“ spomína. Básne boli rozdelené do cyklov podľa ročných období a životných fáz - jar ako začiatok, zima ako koniec. „Prvé ilustrácie boli o radosti zo života. Tie posledné len člň odchádzajúci do tmy,“ opisuje. Forma haiku, založená na náznaku, atmosfére a minimalizme, jej sedela. Vytvárala jemné, introspektívne ilustrácie, ktoré sa prirodzene prepájali s jej vlastnou poetikou.
Napríklad ilustrácie pre náučný chodník v ZOO Bojnice. „To bola práca, kde som mala určitý rámec, bolo treba jasne komunikovať zviera a jeho charakteristiku. Ale aj tak ma to bavilo - najviac asi premýšľať, ako to urobiť hravo a nie didakticky.“ Pri týchto zadaniach vždy hľadá balans medzi vlastnou estetikou a funkčnosťou. „Keď mám priveľa vstupov od zadávateľa, práca sa mi robí ťažšie. Je to pomalšie a menej spontánne. A niekedy si ani nie som istá, či to zaradiť do portfólia.“ Ako sama vraví, ideálny stav nastáva, keď sa voľná tvorba a zadanie priblížia. „Môj otec je ilustrátor a pracuje suverénne vo svojom štýle. Až tak, že ho klienti oslovujú práve kvôli nemu. To je podľa mňa ideál.“ Kým sa k tomu dopracuje, Namiko postupne kombinuje. Tvorí svoje introspektívne maľby, ktoré sú pre ňu terapiou a hľadaním, a popritom si vyberá ilustrátorské zadania, v ktorých sa necíti stratená.
Tvorba nemusí byť len o samote v ateliéri. Namiko to dobre vie. Ešte počas štúdia v Ateliéri ilustrácie a grafiky bola súčasťou kolektívu Muškát - zinovej platformy, ktorá vznikla ako voľné zoskupenie ilustrátoriek z VŠVU. „Keď sme boli v jednom ateliéri, mali sme pravidelný rytmus. Každé dva týždne sme vydali jeden zin. Bolo to intenzívne a tvorivo oslobodzujúce,“ spomína.
Muškát je kolektív, ktorý kladie dôraz na spoluprácu, hravosť a experiment. Funguje bez hierarchie, niekedy na kolene, niekedy cez zdieľané Google dokumenty a tablety. Zinový formát im umožňoval výrazovú slobodu aj svižnosť. Reagovali na aktuálne témy, hrali sa so žánrom, kombinovali kresbu, koláž, text aj humor. Výsledkom boli malonákladové vydania, ktoré si vymieňali medzi sebou a prezentovali na festivaloch, v galériách či pop-up podujatiach. „Zin je pre mňa ako tvorivé laboratórium. Môžeš vyskúšať niečo, čo by si si v samostatnom projekte nedovolil. Je to priestor bez cenzúry a bez deadlineov a paniky. Len radosť a zvedavosť,“ vysvetľuje. Zároveň je Muškát aj spoločenstvom. Kolektívna tvorba prináša iný typ zdieľaného myslenia a dynamiky. „Je osviežujúce vidieť, ako tú istú tému spracuje viacero ľudí. A ešte ju potom spojiť do jedného celku. Dnes už kolektív nefunguje v tak pravidelnom tempe. Niektoré členky študujú v zahraničí, iný prešli na iné katedry. Ale väzby zostali. „Aj keď Muškát nie je aktívny ako kedysi, tá energia zdieľaného tvorenia vo mne zostala. Myslím, že raz sa to znova prebudí.“
Kolektívne tvorenie pre ňu neznamená kompromis. Naopak, je to príležitosť posunúť sa tam, kam by sa sama nevydala. „Zdieľané formy tvorby sú pre mňa o hravosti a útokoch nápadov.“
Samostatná výstava Au, to reže!
Samostatná výstava v bratislavskej galérii ATELIER XIII bola pre Namiko prelomovým momentom. Pod názvom Au, to reže predstavila sériu veľkoformátových malieb, ktoré tematizovali introspekciu, jazyk, identitu aj emocionálne napätie. Bola to jej prvá samostatná prezentácia mimo akademického prostredia a prešla ňou so zvedavosťou aj rešpektom voči priestoru a publiku. „Pán galerista Juraj Ličko ma oslovil po tom, čo videl moje staršie maľby. Mal vtedy o mne viac viery ako ja sama,“ priznáva.
Pôvodný impulz k téme auta vznikol už počas stredoškolského pobytu v Japonsku, ale naplno sa rozvinul až v rámci tejto série. „Pôvodne som spracovala motív auta a mosta ako metaforu jazyka, ale postupne som most vypustila a zamerala sa len na interiér auta,“ opisuje.
Názov výstavy Au, to reže* vznikol ako slovná hračka, no nesie v sebe viacero vrstiev. Od náznaku fyzického prerezania objektu, cez bolesť (reže), až po osobnú metaforu otvorenosti. „Snažila som sa o autenticitu, ale zároveň som ju maskovala cez metafory. Je to stály boj medzi tým, čo povedať a čo si ponechať.“ V budúcnosti chce na téme áut ďalej pracovať, no s väčším technickým aj tematickým experimentom. „Mám pocit, že ešte nenastal koniec tejto série. Mám obrazy s rôznou mierou abstrakcie, niektoré ukazujú auto realisticky, iné obsahujú jaskyne, prázdnotu.“
*Študentka VŠVU Namiko Uchnárová (1999) v sérii malieb Au, to reže! anatomicky skúma prierezy áut - či skôr fragmenty domova...
Maľované kamienky ako forma relaxu a hry
Okrem svojej primárnej tvorby sa Namiko venuje aj iným kreatívnym aktivitám, ako je maľovanie na kamienky. Maľované kamienky sú populárne po celom svete a ľudia si ich obľúbili najmä kvôli ich nápaditosti, originalite, pestrosti či relaxu, ktorý trávia ich maľovaním. Obrázky na kamienky maľujú malí aj veľkí. U tých menších rozvíja táto činnosť kreativitu, podporuje motoriku a učí ich trpezlivosti. Pre dospelých je to uvoľnenie mysle, relax a skvelé vyplnenie voľného času či trávenie spoločného času práve s deťmi. Maľovanie na kamienky teda ponúka v každom smere veľa výhod.
Maľované kamene však majú aj ďalší význam. Sú súčasťou milej, kreatívnej hry zvanej „Veselé kamene“. Táto hra je známa nielen na Slovensku, ale aj v mnohých ďalších krajinách. A najlepšie na tom je, že tieto maľované kamienky putujú po celom svete.
Výhody maľovania kamienkov:
- Rozvíja kreativitu, predstavivosť, motoriku a trpezlivosť.
- Poskytuje relaxáciu a uvoľnenie mysle.
- Je to skvelý spôsob trávenia spoločného času s rodinou a priateľmi.
- Vytvorené kamienky môžu slúžiť ako dekorácia, darček alebo súčasť hry „Veselé kamene“.
Ako postupovať pri maľovaní kamienkov:
- Príprava kamienkov: Kamienky dôkladne očistite od nečistôt a osušte. V prípade potreby ich obrúste brúsnym papierom, aby bol povrch hladší.
- Výber obrázka: Zamyslite sa nad tým, aký obrázok chcete namaľovať. Môžete sa inšpirovať online alebo si vytvoriť vlastný návrh.
- Nanesenie dizajnu: Nakreslite obrázok na kamienok ceruzkou alebo priamo farbami.
- Maľovanie: Použite akrylové farby, fixky alebo temperové farby (s výnimkou temperových sa neodporúčajú). Pre detaily použite tenké štetce alebo fixky.
- Sušenie: Po namaľovaní nechajte kamienky dôkladne vyschnúť. Môžete použiť aj fén na urýchlenie procesu.
- Ochranná vrstva: Na záver naneste bezfarebný lak v spreji alebo priehľadné lepidlo, aby kamienky dlho vydržali a boli chránené pred poveternostnými vplyvmi.
Čo maľovať na veselé kamene?
Na kamienky môžete namaľovať čokoľvek vás napadne - zvieratká, kvety, mandaly, čísla, písmená, alebo abstraktné vzory. Deti často maľujú jednoduché motívy ako slniečko, srdiečko, obláčiky, snehové vločky či snehuliakov. Dospelí sa radi púšťajú do zložitejších mandál alebo vytvárajú náučné kamienky s číslami a písmenami pre deti.
Hra „Veselé kamene“
Hra „Veselé kamene“ spočíva v tom, že namaľované kamienky ukryjete niekde v prírode alebo na verejnom mieste. Niekto iný ich nájde, odfotí, zdieľa a buď si ich nechá, alebo ich presunie na nové miesto. Cieľom je šíriť radosť a kreativitu. Táto hra podporuje komunitu a spája ľudí prostredníctvom umenia.
TAJNÉ DENNÍKY Zikmunda a Hanzelku: Čo písali, keď chceli všetko VZDAŤ? (Pravda o "ponorke")
Namiko Uchnárová tak svojou tvorbou ukazuje, ako je možné prepojiť hlbokú osobnú reflexiu s hravosťou a zdieľaním. Jej diela, či už ide o komplexné maľby alebo jednoduché maľované kamienky, sú pozvánkou do sveta, kde sa autenticita stretáva s metaforou a kde každý detail nesie hlbší význam.