Alexander Sergejevič Puškin: život, dielo a vplyv na svetovú literatúru
Významný básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin patrí k najznámejším Rusom všetkých čias. Bol zakladateľom novej ruskej literatúry a tvorcom novodobého ruského básnického jazyka. Jeho literárne dedičstvo udivuje všestrannosťou, obsahovou hĺbkou a bohatstvom foriem.
Život a mladosť Alexandra Puškina
Alexander Sergejevič Puškin sa narodil 6. júna 1799 v Moskve. Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu. Jeho matka Nadežda Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Mal ešte dvoch súrodencov: sestru Oľgu a brata Leva. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru.
Vzdelanie a výchovu nadobudol v lýceu v Cárskom Sele pri Petrohrade, kde strávil šesť rokov. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilišťa pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. Svoje prvé básnické pokusy napísal práve tam. Básňou „Spomienky v Cárskom Sele“ (1814) sa začala jeho kariéra poeta.
Literárna kariéra a vyhnanstvo
Po maturitných skúškach v roku 1817 sa zamestnal na ministerstve zahraničných vecí. V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. Tvoril a nevyhýbal sa ani samopašnej spoločnosti.
Rokom 1820 sa začal pobyt Puškina vo vyhnanstve, pretože jeho sociálne ladené básne sa znepáčili cárovi. Žil pod Kaukazom, na Kryme, v Odese, Kišiňove a napokon na rodinnom statku v dedine Michajlovskoje pri Pskove. Na týchto miestach zažíval očarenie ruskou prírodou. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Bol to čas vzniku Puškinových poém - „Kaukazský zajatec“ (1821), „Bachčisarajská fontána“ (1823), „Cigáni“ (1824), ale aj rozprávok napríklad „O rybárovi a rybke“ (1833). V Michajlovskoje napísal Puškin aj historickú drámu „Boris Godunov“ (1825).
V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať „O ľudovej výchove“, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom - dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať „Borisa Godunova“.
Vrcholné obdobie tvorby a osobný život
Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi - „Černoch Petra Veľkého“. O dva roky na to vydáva poému „Poltava“ a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze.
V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ - obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: „Skúpy rytier“, „Mozart a Salieri“, „Kamenný hosť“ a „Hostina v čase moru“, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch - „Eugen Onegin“.
Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Narodili sa im dcéry Mária a Natália a synovia Alexander a Grigorij. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačovovej vzbury. Dokončuje novelu „Piková dáma“ a svoju vrcholnú poému „Medený jazdec“.
Tragický koniec a odkaz
Pre klebety rozdúchané zlomyseľníkmi o dôvernom vzťahu medzi Puškinovou manželkou Natáliou a jej švagrom, francúzskym šľachticom Georgesom d'Anthésom, došlo začiatkom februára 1837 k tragickému súboju, v ktorom Puškin utrpel ťažké zranenia. Na ich následky zomrel 10. februára 1837.
V Rusku sa od roku 1998 každoročne 6. júna oslavuje Deň ruského jazyka a Puškina.
Diela Alexandra Sergejeviča Puškina
Alexander Sergejevič Puškin bol ruský romantický básnik, prozaik, dramatik, kritik, historik, publicista a zakladateľ modernej ruskej prózy. Je považovaný za jedného z najväčších ruských básnikov. Jeho tvorba je žánrovo bohatá a zahŕňa lyrickoepické skladby, romány, poviedky a tragédie.
Poémy:
- Ruslan a Ľudmila
- Kaukazský jazdec
- Bachčisarajská fontána
- Cigáni
- Poltava
- Medený jazdec
Romány a novely:
- Eugen Onegin (román vo veršoch)
- Kapitánova dcéra (novela)
- Piková dáma
- Černoch Petra Veľkého
Drámy:
- Boris Godunov
- Skúpy rytier
- Mozart a Salieri
- Kamenný hosť
- Hostina v čase moru
Rozprávky:
- O rybárovi a rybke
Lyrické básne:
- Spomienky v Cárskom Sele
- Slávik a ruža
Slovanské múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch
V renesančnom kaštieli v Brodzanoch na Slovensku bolo v roku 1979 zriadené Slovanské múzeum A.S. Puškina. V kaštieli žila vyše 40 rokov Puškinova švagriná Alexandra Gončarová-Friesenhofová.
Analýza diela "Kapitánova dcéra"
Literárny kontext
- Literárny druh: Epika
- Literárny útvar: Historický román / novela
- Téma: Spravodlivý boj ľudu za slobodu v Rusku. Autor sa zaoberá históriou Ruska, otázkami spravodlivosti a krivdy, slobody a zodpovednosti človeka za osud spoločnosti. Jeho sympatie sú na strane ľudu a jeho spravodlivého boja za slobodu.
- Časopriestor: 18. storočie, Rusko, obdobie Pugačovovho povstania (1773).
Hlavné postavy
- Peter Andrejevič Griňov: Jedna z hlavných postáv, mladý šľachtic, občas ľahkomyselný, ale inak statočný a rozumný.
- Saveľjič: Griňov služobník, Petrov sprievodca, verný a dobrácky starec.
- Jemeľjan Pugačov: Hlavný hrdina, vodca roľníckeho protifeudálneho povstania v 18. storočí. Autor ho zobrazuje ako rozhodného a talentovaného veliteľa, spravodlivého človeka, nepriateľa šľachty a zástancu ľudu.
- Ivan Kuzmič Mironov: Veliteľ Belogorskej pevnosti, Máriin otec. Bol to človek s bezstarostnou povahou, neučený a prostý, ale veľmi statočný a dobrý.
- Vasilisa Jegorovna: Veliteľova žena, spravovala pevnosť aj ich dom. K Petrovi sa správala láskavo, ako k vlastnému synovi.
- Mária Ivanovna (Maša): Kapitánova dcéra, plachá, rozumná a citlivá dievčina, zamilovaná do Petra.
- Alexej Ivanyč Švabrin: Seržant v Belogorskej pevnosti, bývalý vojak. Žiarli na lásku medzi Petrom a Mašou, pretože ona ho odmietla. Chce sa pomstiť Petrovi. Je skúsený, smelý, ale hrubý.
- Ivan Ignaťjič: Jednooký posádkový poručík, pravá ruka veliteľa.
Dej diela
Autor v tomto diele opisuje najväčšie sedliacke povstanie v roku 1773, za panovania cárovnej Kataríny II. Hlavným hrdinom je Griňov, šľachtický syn. Peter Andrejevič Griňov bol od narodenia zapísaný u Semionovského vojenského pluku, kde mal jeho otec starého priateľa, vyššieho dôstojníka. Už ako sedemnásť ročného ho otec poslal so sluhom Saveľjičom ku svojmu pluku do Belogorskej pevnosti, Orenburskej gubernii. Cestou do pevnosti sú však nútení prenocovať v hostinci. Cestou kočom ich zastihla snehová metelica, zišli z cesty a stratili smer na šírej, snehom pokrytej planine. Zachráni ich jeden tulák, ktorému sa potom Peter odmení svojím kožuchom. Na druhý deň sa vyberú do pevnosti.
Kapitán pevnosti je starý generál Ivan Kuzmič, ktorý jej aj velí. Peter Andrejevič Griňov zdieľa izbu spolu s Alexejom Ivanovičom. Peter Andrejevič sa začína zaujímať o dcéru Ivana Kuzmiča, Máriu Ivanovnu. Alexej Ivanovič mu ju vykresľuje ako zlú, namyslenú a hlúpu, pretože ju žiadal o ruku, ale ona ho odmietla. Keď sa Peter Andrejevič Griňov zoznámi s Máriou Ivanovnou a spozná ju, zaľúbia sa jeden do druhého. Neskôr požiada Peter Máriu o ruku a ona súhlasí. Keď sa túto správu dozvie Alexej Ivanovič, nahnevá sa a vyzve Petra na súboj. Ten výzvu príjme. V súboji sa zraní.
Neskôr sa do pevnosti dostane správa, že Pugačovovi - zbojníkovi, sa podarilo vyvolať vzburu a spolu so svojou bandou zbojníkov a trestancov už zničil niekoľko pevností, pozabíjal veľa ľudí a vylúpil čo sa dalo. Tomuto prepadu sa nevyhne ani pevnosť Orenburg, na ktorej slúži Peter. Búrili sa uralskí kozáci, celé Povolžie i celé Baškírsko. Viedol ich samozvanec Jemaľjan Pugačov, ktorý sa vyhlásil za cára Petra III. Bol to ten tulák, ktorý sa stretol s Griňovom vo fujavici a bol mu vďačný za jeho láskavosť a štedrosť. Povstanie nadobudlo rozsiahle rozmery a plienilo všetko. Keď sa Pugačov so svojimi povstalcami dostal do Belogorskej pevnosti, dal povraždiť aj Máriiných rodičov. Máriu zachránila popova žena, u ktorej sa skrývala.
Keď sa stretne Peter Andrejevič s Pugačovom, zistí, že je to tulák, ktorému daroval kožuch, keď išiel prvýkrát do pevnosti. Keď si aj Pugačov spomenul, kto je Peter Andrejevič, daroval mu milosť, hoci neposlúchol jeho príkaz a nepridal sa k nemu. Pôvodne chce ísť síce preč aj so svojou Máriou, lenže ona ochorie a tak je nútený odísť spolu so svojim verným sluhom Saveľjičom do druhej pevnosti v Belgorsku. Aj túto pevnosť začnú obliehať zbojníci. Petrovi sa však podarí uniknúť a zachrániť Máriu z Orenburgu. Cestou späť je však zadržaný a zavretý do väzenia, z podozrenia, že je Pugačovov spojenec.
Griňov poslal Máriu so svojim sluhom Sevaľjičom ďaleko k rodičom, ktorí síce boli najprv proti ich vzťahu, no neskôr si ju veľmi obľúbili. To sa mu podarilo len po známosti s Pugačovom. Ale neskôr bol Griňov ako Pugačov špeh cárovnou obvinený a vyhnaný na Sibír. Mária išla za cárovnou, a tá, keď vypočula celú pravdu, prepustila Griňova. Pugačovovo povstanie bolo kruto potlačené a vzbúrenci sa rozutekali.
Významné citáty z diela "Kapitánova dcéra"
- "Neočakávané udalosti, ktoré mali veľký vplyv na celý môj život, zrazu mocne a blahodarne otriasli mojou dušou." (Griňov, str. 316)
- "Moja láska sa v samote rozhárala a bola mi čím ďalej, tým ťažším bremenom." (Griňov, str. 316)
- "Ak sa zapieranie obžalovaného neprijíma ako dôkaz neviny, jeho priznanie tým menej môže byť dôkazom jeho viny." (Vasilievna, str. 321)
- "Najlepšie a najtrvácnejšie zmeny sú tie, ktoré pochádzajú zo zlepšenia mravov, bez akýchkoľvek násilných otrasov." (Griňov)
Porovnanie básne "Slávik a ruža" od A. S. Puškina a rozprávky Oscara Wilda
"Slávik a ruža" od Alexandra Sergejeviča Puškina (1827)
- Literárna forma: Poézia
- Literárny druh: Lyrika
- Literárny žáner: Lyrická báseň
- Hlavné postavy: Lyrický hrdina - básnik, slávik
- Téma: Neopätovaná láska
- Idea: Slávik i básnik vyznávajú city, ktoré im nie sú opätované, nie sú pochopené.
- Rým: Združený aabb
- Veršový systém: Sylabický veršový systém - 12-slabičný verš
- Rytmus: Rytmicko-syntaktický paralelizmus (1 riadok = 1 veta / myšlienka)
- Umelecké prostriedky:
- Epiteton: noci jarnej, v sade skrytom, milá ruža, hymny jemné.
- Personifikácia: milá ruža drieme.
- Metafora: v hĺbke noci jarnej, v sade do tmy skrytom.
- Básnická otázka: Pre koho ty, básnik, pachtíš sa a stlievaš?
"Slávik a ruža" od Oscara Wilda (1888)
- Literárna forma: Próza
- Literárny druh: Epika
- Literárny žáner: Rozprávka
- Téma: Neopätovaná láska, obeta, povrchnosť spoločnosti, pravá hodnota umenia a citov.
- Idea: Láska je cennejšia ako život, ale nie je vždy pochopená. Ukazuje hĺbku obety za lásku a následné rozčarovanie z ľudskej ľahostajnosti.
- Hlavné postavy: Mladý študent, slávik, ružový krík, princezná.
- Dej: Mladý študent potrebuje červenú ružu, aby mohol tancovať s princeznou. Slávik sa ho rozhodne pomôcť a po neúspešných pokusoch nájsť červenú ružu u iných kríkov, je mu povedané, že jediný spôsob je spievať celú noc s tŕňom v srdci, aby jeho krv zafarbila ružu na červeno. Slávik sa obetuje, aby vytvoril krásnu červenú ružu. Študent ju odnesie princeznej, ktorá ju však odmietne, pretože sa jej nehodí k šatám a drahokamy sú cennejšie. Študent je znechutený a odchádza s pocitom, že láska je hlúposť.
- Charakteristika: Jednoduchý, no zároveň náznakovitý dej, veľká dávka fantázie a romantizmu, vytriezvený a priezračný štýl, dôraz na melódiu jazyka. Námety sú založené na symboloch a alegórii, rozvíjajú základné otázky o umení, citoch a spoločnosti.
Porovnanie
Zatiaľ čo Puškinova báseň "Slávik a ruža" je lyrickým vyjadrením neopätovanej lásky básnika a slávika, Oscar Wilde vo svojej rozprávke rozvíja túto tému do hlbšieho príbehu o obeti a sklamaní. Puškinova báseň je krátka a symbolická, zatiaľ čo Wildova rozprávka je naratívnym dielom s rozvinutým dejom, ktorý kladie dôraz na spoločenskú kritiku a prehnanú povrchnosť. Obe diela však zdieľajú ústredný motív slávika a ruže ako symbolov lásky a obety.
tags: #alexander #puskin #slavik #a #ruza #zaujimavosti