Biela ruža: Nenásilný odpor študentov proti Hitlerovmu režimu

Mníchovská univerzita je miestom, ktoré navždy zostane spojené s jedným z najvýznamnejších príbehov nenásilného odporu proti nacistickému režimu - príbehom odbojovej skupiny Biela ruža (Weisse Rose). Táto skupina, zložená prevažne zo študentov a profesorov Mníchovskej univerzity, sa v rokoch 1942 a 1943 odhodlane postavila proti tyranii Adolfa Hitlera, šíriac letáky, ktoré poukazovali na zločiny nacizmu a vyzývali k vzbure proti zotročeniu Európy.

Príbeh Bielej ruže je výnimočný príbeh dnes už legendárnych mladých ľudí, ktorí začali ako oddaní členovia Hitlerjugend, aby čoskoro pochopili, čo za hnutie nacizmus je, a začali jedno z najznámejších hnutí odporu. V Nemecku, kde sa väčšina obyvateľstva podvolila nacistickému diktátorovi Adolfovi Hitlerovi, má odbojová skupina Biela ruža výnimočné postavenie. Odpor Bielej ruže proti Hitlerovmu režimu bol motivovaný morálne a kresťansky.

Zrod odporu: Príbeh súrodencov Schollovcov

Hans Scholl sa narodil 22. septembra 1918 v dedinke Ingersheim ako druhé dieťa Roberta a Magdalény Schollovcov. Jeho sestra Sophie sa narodila ako štvrté dieťa v rodine 9. mája 1921 v meste Forchtenberg, kde sa ich otec medzičasom stal starostom (1920 - 1930). Ich rodičia boli vzdelaní a rozhľadení ľudia a aktívni protestanti. Svoje deti vždy vychovávali v duchu kresťanskej morálky a slušnosti, snažili sa im dať čo najlepšie vzdelanie. Robert Scholl ako celoživotne presvedčený kresťansko-liberálno-demokratický politik bol zároveň od počiatku odporcom Hitlera a nástojčivo pred ním varoval. „Neverte mu, Hitler nemecký národ iba zneužíva a raz ho privedie do záhuby,“ varoval ich liberálne založený otec Robert.

Keď sa jeho deti s nadšením pridali k mládežníckym organizáciám nacistov (Sophie vstúpila v roku 1932 do Bund Deutscher Mädel, teda Zväzu nemeckých dievčat, čo bola dievčenská časť Hitlerjugend, a Hans zas vstúpil v roku 1933 do Hitlerjugend), bol zhrozený. Snažil sa svojim deťom vysvetliť, o aké hnutie ide, presvedčiť ich však nedokázal. Sophie sa páčil rebelantský „image“ nacistov ako antisystémového vlasteneckého hnutia, ktoré chce zmeniť Nemecko k lepšiemu. Obidve deti boli bystré a nadané, v Hitlerjugend sa ľahko presadili. Hans sa rýchlo dopracoval na vlajkonosiča na jednom z nacistických zjazdov v Norimbergu. Bola to veľká pocta.

Postupne však začali byť s členstvom nespokojní. Boli inteligentní, vzdelaní, a hlavne kreatívni. To neboli v Hitlerjugend práve žiadané vlastnosti. Ideálom bol lojálny a predovšetkým poslušný člen. Keď Hans navrhol novú vlajku svojej regionálnej organizácie s mystickou šelmou v logu, a s kamarátmi ju ušili, miestny vodca mu ju zabavil a nakričal naňho, že všetky jednotky Hitlerjugend musia používať predpísané vlajky. Predpísané bolo všetko. Fašizmus je totalitné hnutie a snaží sa ovládnuť človeka úplne, všetky aspekty jeho fungovania, jeho život ako celok, nadiktovať mu, čo má robiť. To nebolo to, čo Hansa a Sophie učil ich otec. Ten im vždy zdôrazňoval dve základné hodnoty: čestnosť a slobodu ducha. Hans vtedy pochopil, čo sa mu snažil otec vysvetliť už dávno. Nacizmus nebola tá správna cesta. Spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi kamarátmi z Hitlerjugend odišli a stretávali sa sami. Kritizovali režim, písali si denníky a tvorili protinacistické piesne, ktoré si potom spievali. V roku 1937 ich zatklo gestapo.

Sophie zažívala v Zväze nemeckých dievčat podobné pocity ako jej brat. Mala ohromný talent na kreslenie a obdivovala moderné umenie, s niekoľkými autormi sa údajne aj poznala. Problém bol, že toto umenie bolo nacistami označené za „degenerované“ alebo „zvrhlé“ umenie (entartete Kunst). Bolo v podstate zakázané, autori boli označení za „židoboľševikov“ alebo „protinemeckých“ a mali zakázané tvoriť. Niekoľkí skončili i vo väzeniach či v koncentračných táboroch, časť emigrovala. Sophie to vnímala veľmi citlivo. Nechápala, prečo mal byť tento druh umenia protinemecký. Keď nacisti zatkli jej brata a poslali ho na čas do väzenia, jej obdiv k nacizmu definitívne skončil.

Vďaka starému známemu sa Hans dostal z väzenia pomerne rýchlo. Nastúpil do armády a ako vojenský lekár (študoval medicínu) sa zúčastnil nemeckého ťaženia do Francúzska. Sophie medzitým ukončila strednú školu, stále viac sa však zaujímala o filozofiu a teológiu, a preto nastúpila do Ríšskej pracovnej služby (Reichsarbeitsdienst), polovojenskej pracovnej organizácie pre mládež, ktorú museli mladí Nemci absolvovať, ak chceli študovať na univerzite. Službu nenávidela, no dokončila ju. V máji 1942 sa konečne dostala na Mníchovskú univerzitu a začala štúdium biológie a filozofie.

Formovanie Bielej ruže a ich inšpirácie

Hans sa na univerzite zoznámil s Christophom Probstom, Alexandrom (Alexom) Schmorellom a Willi Grafom. Čítali knihy, spievali piesne, rozprávali sa o budúcnosti Nemecka. Všetci boli voči nacizmu extrémne kritickí. Zrodilo sa hnutie Biela ruža (Weisse Rose). Postupne sa rozrástlo o ďalších členov. Všetci boli mladí, vzdelaní a motivovaní predovšetkým morálkou a etikou. Pomerne významnú úlohu v ich činoch zohrávalo aj náboženstvo.

Za svoj vzor považovali predovšetkým biskupa Clemensa Augusta Garf von Galena, ktorý tvrdo kritizoval nacistov predovšetkým za ich program vyvražďovania postihnutých ľudí známy ako Aktion T4. 3. augusta 1941 pri veľkej omši vo svojej katedrále preplnenej ľuďmi odhalil všetky detaily o programe, označil toto zabíjanie za priečiace sa Božím zákonom a svoje kázanie ukončil silnou sugestívnou otázkou, či budú nacisti zabíjať ako nepotrebných aj ranených vojakov, prichádzajúcich z frontu. Keďže v podstate každá rodina mala na fronte nejakého svojho člena, efekt jeho kázne bol ohromujúci. Jeho kázanie začali sami ľudia prepisovať a ďalej šíriť. Nacistov reakcia verejnosti vydesila viac než čokoľvek iné, a vystrašený Hitler už 18. Augusta 1941 podpísal tajný rozkaz, ktorým „Aktion T4“ zastavil.

Ďalším, koho obdivovali, bol Carl Muth, spisovateľ a publicista, ktorý bol zhrozený osudom Židov a upozornil naň i súrodencov Schollovcov. Najviac ale asi Bielu ružu ovplyvnil profesor Mníchovskej univerzity Kurt Huber. Huber prednášal na univerzite filozofiu a vo svojich prednáškach tvrdo kritizoval nacistický režim - robil to však nenápadne, pomocou klasickej filozofie. Hovoril napríklad o Leibnizovi, Schillerovi, Goethem, Aristotelovi, či dokonca citoval z Biblie. Chytrejší študenti však veľmi dobre chápali metafory a inotaje, ktoré do svojich prednášok vkladal.

Silným motívom skupiny bolo kresťanstvo a obrana jeho hodnôt. Keď človek číta ako kresťan zverejnené listy a denníky piatich študentov (u profesora Hubera sú pramene trochu odlišné), nachádza dojímavé a inšpiratívne svedectvá viery, vyjadrené originálnym jazykom na míle vzdialeným od zbožných formuliek.

Svedectvá viery členov Bielej ruže

Sophie Scholl

SOPHIE SCHOLL sa ako dvadsaťročná zaoberá spismi sv. Augustína a osobitne jeho Vyznaniami. Niekoľko záznamov v jej denníku dokazuje, že vníma seba samu ako hľadajúcu, podobne ako mladý Augustín. V čistote svojho mladého srdca túži po opore a zmysle v živote ohrozenom prázdnotou a necitlivosťou. Vo svojom denníku sa pri modlitbe podobne ako sv. Augustín vždy znovu vracia k osloveniu TY. Nedokáže dlhodobo písať o Bohu v tretej osobe. Cíti nutkanie oslovovať ho priamo a jej zápisky sa tak stávajú autentickými modlitbami: „Ako suchý piesok je moja duša. Keď sa chcem k Tebe modliť, necítim nič iné než jej neplodnosť. Môj Bože, premeň Ty túto pôdu na úrodnú zem, aby Tvoje semeno nepadlo na ňu nadarmo, daj aspoň, aby na nej vyrástla túžba po Tebe, jej Stvoriteľovi, ktorého tak často už nechcem vidieť. Z celého srdca Ťa prosím, k Tebe volám, volám „Ty“, aj keď o Tebe neviem nič, iba to, že len v Tebe je moja spása. Neodvracaj sa odo mňa, keď aj Tvoje klopanie nepočujem, otvor moje studené srdce, moje hluché srdce, daj mi nepokoj, aby som našla cestu k pokoju, ktorý je živý v Tebe. Ja som bezmocná, ujmi sa ma a konaj so mnou podľa svojej vôle, prosím Ťa, prosím Ťa...“ (Denník; 15. 7. 1942)

Vrúcny vzťah k Bohu, ktorý tieto slová vyjadrujú, nebude ušetrený od kríz a pochybností. Práve cez tieto pochybnosti dozrieva do viery, ktorá už nie je založená na citoch, ale na niečom hlbšom, na rozhodnutí vôle, ktoré nezávisí od toho, čo človek cíti. Vďaka svojmu často poetickému jazyku, plnému obrazných vyjadrení, dokáže názorne opísať, ako sa človek môže riadiť podľa niečoho, čo už necíti: „Som tak vzdialená od Boha, že ho ani v modlitbe necítim. Áno, niekedy, keď vyslovím Božie meno, túžim sa ponoriť do ničoty. To nie je ani hrozné, ani závrat vzbudzujúce, to nie je vôbec nič - a to je ešte oveľa desivejšie. Proti tomu pomáha iba modlitba, a nech by vo mne zúrilo koľkokoľvek čertov, chcem uchopiť lano, ktoré mi Boh hodil v Ježišovi Kristovi, aj keď ho vo svojich zmeravených rukách už necítim. Prosím ťa, mysli na mňa vo svojej modlitbe; ja na teba tiež nezabudnem.“ (list priateľovi Fritzovi Hartnagelovi, 18. 11. 1942). V tomto čase dozrievania vo viere a modlitbe narazí na výrok sv. Terézie z Lisieux, ktorej „Príbeh jednej duše“ preložili do nemčiny v prvých desaťročiach 20. storočia a ktorý sa rýchlo rozšíril. V jednej vete tejto francúzskej mystičky, ktorá zomrela v mladom veku (1873 - 1897), sa cíti Sophie Scholl veľmi dobre pochopená. Dokazuje to aj list priateľke Lise Remppis z 2. 2. 1943, sotva tri týždne pred svojou popravou: „(...) poznáš slová mystičky, myslím že zneli takto: Keď chválim Boha, nepociťujem ani najmenšiu radosť. Chválim ho, lebo ho chváliť chcem. - Veľmi dobre chápem tieto slová.“

Hans Scholl

HANS SCHOLL, ktorý začiatkom leta 1942 spolu s Alexandrom Schmorellom skoncipoval a rozmiestnil prvé štyri letáky Bielej ruže, zažil pol roka predtým - začiatkom Adventu 1941 intenzívnu náboženskú skúsenosť. V dvoch listoch hovorí o tom, že teraz „môže po prvýkrát Advent a Vianoce skutočne oslavovať“. V liste Carlovi Muthovi, vydavateľovi časopisu „Hochland“, zakázaného v roku 1941, ktorý bol pre Hansa mentorom a otcovským priateľom, píše 22. 12. 1941: „Vážený pán profesor! Rád by som Vám adresoval niekoľko slov vďaky, ktoré sa ľahšie dajú napísať než povedať. Som naplnený radosťou, že môžem po prvý raz vo svojom živote osláviť Vianoce s jasným presvedčením naozaj kresťansky. (...) Trápil som sa v bezobsažnom čase na márnych cestách, na konci ktorých mi ostal vždy ten istý pocit opustenosti, tá istá prázdnota. (...) Jedného dňa prišlo odniekiaľ riešenie. Počul som meno Pánovo a uvedomil som si ho. Do toho času spadá moje prvé stretnutie s Vami. Potom začalo byť všetko každým dňom jasnejšie. Akoby padli šupiny z mojich očí. Modlím sa. Cítim bezpečné pozadie a vidím istý cieľ. Tento rok sa mi Kristus nanovo narodil.“

Keď človek číta tieto riadky, rád by sa dozvedel bližšie o spôsobe, akým „jedného dňa odniekiaľ prišlo riešenie“. V liste, ktorý napísal dobré dva týždne predtým jednej priateľke, nachádzame originálne vysvetlenie toho, čo chce Hans Scholl naznačiť „bezpečným pozadím“ a „istým cieľom“. 7. 12. 1941 píše Rose Nägeleovej: „Milá Rose! Druhý adventný týždeň, ktorý po prvý raz prežívam úplne v kresťanskom duchu, chcem ešte myslieť na teba. Dúfam, že tento list nasleduje dosť rýchle za tým predchádzajúcim, v ktorom si čítala veľa o nevyriešených veciach. Vcelku sa veľa vecí zmenilo, t. j. niečo sa podstatne upevnilo a stalo sa mi oporou v tomto čase, v ktorom tak veľmi hľadáme nejaké hodnoty. Našiel som tú jednu, jedinú možnú a trvalú hodnotu. Miesto na poduške, ktoré nebude nikdy ani teplé, ani studené, ako hovorí Jean Cocteau.“

Použitie tohto nezvyčajného obrazu Jeana Cocteaua (francúzsky spisovateľ a umelec, 1889 - 1963), ktorý Hans spája s „pevnou oporou“ a „jedinou možnou a trvalou hodnotou“, môže čitateľa viesť k zamysleniu. Čo chce Hans Scholl vyjadriť týmto obrazom, ktorý sa mu noc čo noc vynáral? Pravdepodobne chcel týmto „od počasia nezávislým miestom v poduške“ poukázať na niečo absolútne, na niečo, čo nie je podriadené meniacim sa teplotným vplyvom tela a priestoru. Toto miesto môže byť len neviditeľné vo vnútri podušky: odtiaľ pôsobí na povrch a umožňuje jeho oteplenie a ochladenie. Absolútno, ktoré samo osebe nie je ani teplé, ani studené, môže človek v striedaní teplôt len tušiť. Človek, ktorý sa pokúša zaspať a prevracia hlavu z jednej strany podušky na druhú, môže toto na chvíľu zakúsiť: okamih osviežujúceho schladenia, vyrovnania teploty, ktorý vzápätí pominie. Ale bol určite tu! Pre mystika je to spôsob, ako sa zjavuje Boh: Je blízko tým, že sa vyhýba. Je prítomný tým, že sa ukrýva. Božia paradoxná nedosiahnuteľná blízkosť - miesto v poduške, ktoré nie je ani teplé, ani studené - sa Hansa Scholla koncom roka 1941 očividne dotkla a zmenila jeho život.

Christoph Probst

CHRISTOPH PROBST je jediný z piatich študentov už ženatý a otec dvoch synov a jednej dcéry, ktorá sa narodila v januári 1943, mesiac pred jeho popravou. Jediný z priateľov bol bez vierovyznania. Jeho rodičia ho nedali pokrstiť, lebo chceli prenechať voľbu jeho náboženského smerovania na neho. Ústredným pojmom je pre neho celý život „láska“. Vo svojich listoch a poznámkach sa vždy znovu k tomuto pojmu vracia. Už v šestnástich rokoch, keď jeho otec spáchal samovraždu, cítil zodpovednosť za jeho druhú ženu, svoju nevlastnú matku, a chce ju utešiť: „Keď sa budeš mať zle, mysli len vždy na to najnádhernejšie, čo nám úbohým ľuďom bolo dané z neba, na lásku. V ťažkých hodinách som často túžil po niečom absolútnom, po skale, ktorá vyčnieva z hmly mylných predstáv, skale, na ktorej sa môžem pevne zachytiť, lebo všetko okolo mňa bolo premenlivé klzké. Len nedávno som tú skalu našiel, je to láska. Neskôr som sa čudoval, že človek musí niečo také hľadať, keď je to tak blízko. Všetky ostatné pojmy sa viažu na svet, na náš malý mozog. Láska vládne všade.“ (list; 13. 6. 1936).

Viackrát hovorí aj o živote ako o ceste, ktorej cieľ je mimo pozemskej etapy. Používa pritom výraz „najhorší chaos“, čo, pochopiteľne, súvisí s okolnosťami tej doby. V roku 1942 dvakrát píše svojmu nevlastnému bratovi Dietovi Sasseovi: „Aj v najhoršom chaose je dôležité, aby jednotlivec dospel k svojmu životnému cieľu, ktorý nemôže spočívať v niečom zvonka, ale vo vnútornom zavŕšení jeho osoby. Lebo život sa nezačína narodením a nekončí sa smrťou. Jeho veľkou úlohou je stať sa človekom, a je preto prípravou na bytie v inej, novej forme. Tejto úlohe sú v konečnom dôsledku podriadené všetky väčšie a menšie úlohy a udalosti života. My ešte nevieme rozpoznať ich vnútornú súvislosť, vieme ale, že musia byť zmysluplné. Neskôr raz dopadne svetlo na všetky veci nášho života, ktoré nám ich umožní jasnejšie pochopiť.“ (list; 27. 7. 1942).

O päť mesiacov neskôr doplní a prehĺbi Christoph Probst to, čo povedal: „Pokús sa aj utrpenie živo niesť, prijímaj ho bez strachu, pokojne, hovor si vždy znovu, že človek netrpí zbytočne, že aj utrpenie nám zosiela Boh, presne tak ako radosť, a že ono ťa pripravuje nielen na neskorší život, ale aj na smrť.“ (list; 13. 12. 1942).

To, čo Christoph Probst vo vyššie citovaných vetách kladie svojmu nevlastnému bratovi na srdce, že „utrpenie treba živo niesť“ a vedieť, že „človek netrpí nadarmo“ a že ono nás spolu s radosťou pripravuje na život po smrti, sa stane o tri mesiace neskôr pre neho samého predčasnou trpkou skutočnosťou. Hans Scholl a Alexander Schmorell ako príslušníci Wehrmachtu. Ako však dosvedčuje rozlúčkový list matke, zostane tomuto chápaniu života verný. Nedokážeme si vlastne v tej situácii predstaviť dojímavejšie slová: „Najmilšia mamička - ďakujem Ti, že si mi dala život. Keď sa naň správne pozerám, bol len a len cestou k Bohu. Pretože som nemohol ďalej po nej kráčať, preskočím teraz posledný úsek. Jediné, čo ma trápi je to, že Vám musím spôsobiť bolesť. Nesmúťte tak veľmi za mnou, to by mi vo večnosti spôsobovalo bolesť. Veď teraz som v nebi a môžem Vám tu pripraviť srdečné prijatie. Práve sa dozvedám, že mám ešte hodinu čas. Prijmem teraz svätý krst a sväté prijímanie. Ak už nebudem môcť napísať žiadny ďalší list, pozdrav odo mňa všetkých mojich milých (...). Povedz im, že moje zomieranie bolo ľahké a radostné. Myslím na svoje nádherné roky detstva, na nádherné roky manželstva. Cez všetko žiari Tvoja milá tvár. Aká starostlivá a láskyplná si bola. Nedaj si vziať svoju životnú radosť. Zostaň zdravá. Kráčaj ďalej svojou cestou k Bohu.“ (22. 2. 1943)

Alexander Schmorell

ALEXANDER SCHMORELL, pokrstený v ruskej pravoslávnej viere, bol po predčasnej smrti svojej matky vychovávaný ruskou pestúnkou „ňaňou“ v ruskom jazyku, kultúre a náboženstve. Je zvláštne, že z piatich priateľov sa doteraz len jemu jedinému dostalo cirkevnej pocty, hoci sa o svojej viere vyjadroval veľmi zdržanlivo.

Letáky ako nástroj odporu

Hans chcel robiť viac, než len rozprávať a kritizovať režim. Spolu s Alexom Schmorellom sa preto rozhodli spísať a začať distribuovať prvý pamflet Bielej ruže. Medzi 27. júnom a 12. júlom 1942 potom nasledovali ďalšie, dohromady spísali štyri texty. Nazvali ich „Letáky Bielej ruže“. Boli určené predovšetkým nemeckej inteligencii. Hans bol totiž presvedčený, že to bola práve ona, kto zlyhal, kto v Nemecku od roku 1918 nezabránil nárastu radikalizmu a hnutí, akým bolo NSDAP. Štvrtý leták sa končil vyhlásením „Nebudeme ticho. Budeme vaše zlé svedomie.“

Nebola to masívna akcia. Letáky boli určené predovšetkým inteligencii a ľuďom, ktorí mali v miestnej komunite vplyv a rešpekt: spisovatelia, lekári, vyučujúci na univerzite, majitelia obchodov a reštaurácií. Letáky posielali poštou, nechávali v telefónnych búdkach, či v knižniciach. Celkom rozdali letáky približne stovke ľudí. 35 z nich to nahlásilo gestapu. Scholl a Schmorell o tom vedeli, no z ich premýšľania nad tým, či v riskantnej distribúcii pokračovať, ich vytrhli povolávacie rozkazy. Mali odísť na východný front.

Tam Hans na vlastné oči videl, akým spôsobom nemeckí vojaci zaobchádzali so zajatcami i Židmi na okupovaných územiach. Alexander Schmorell rozumel rusky, rozprával sa s miestnymi a všetko, čo mu opísali, potom rozprával i svojim kamarátom z Bielej ruže. V Rusku strávili tri mesiace (medzi 23. júlom a 30. októbrom 1942), frontová skúsenosť ich utvrdila v odhodlaní bojovať proti nacizmu. Niekedy na jeseň sa o bratových aktivitách dozvedela i Sophie.

V januári 1943 vznikol piaty leták. Z neho sa im už vďaka ručnej kopírke podarilo vytvoriť okolo šesť- až deväťtisíc kópií. Skupina už nevystupovala ako „Biela ruža“, ale ako „Nemecké hnutie odporu“. Okrem iného v texte vyjadrovali presvedčenie, že Hitler vojnu nemôže vyhrať, a vyzývali čitateľov, aby hnutie odporu podporili. „Sloboda slova, sloboda náboženského vyznania a ochrana jednotlivca pred svojvoľným konaním diktátorského štátu“ - to mali byť základy, na ktorých mala byť vybudovaná nová Európa. Medzi 27. a 29. januárom 1943 sa členovia rozpŕchli po rôznych nemeckých mestách a z nich letáky rozposielali ďalej. Po porážke Nemecka pri Stalingrade povstali proti nacizmu rôzne menšie hnutia po celej Európe.

13. januára 1943, potom ako miestny nacistický funkcionár v Mníchove vyhlásil, že študenti boli zbabelci, čo sa vyhýbali vojenskej službe, a mal niekoľko obscénnych poznámok k dievčatám, sa strhli študentské nepokoje. To motivovalo Bielu ružu k napísaniu šiesteho letáka. Text napísal profesor Huber a venoval ho študentom. Začal dnes už legendárnym zvolaním: „Spolužiačky! Spolužiaci!“ (Kommilitoninnen! Kommilitonen!), a vyzýval na otvorenú vzburu proti strane: „…deň zúčtovania s jedným z najopovrhnutiahodnejších tyranov nášho ľudu prišiel … mŕtvi od Stalingradu nás k tomu slávnostne vyzývajú.“

Posledné gesto a zatknutie

V mrazivom počasí 18. februára 1943 vyšli Hans a jeho sestra Sophie Schollovci na tretie poschodie hlavnej budovy Mníchovskej univerzity a z okien začali vyhadzovať letáky. Okrem iného v nich stálo: „Náš ľud je pripravený vzbúriť sa proti nacionálno-socialistickému zotročeniu Európy a vierolomnému ničeniu slobody a cti!“ Súrodenci pravdepodobne vedeli, že ich gestapo sleduje. Rozhodli sa preto pre posledné dramatické gesto odporu. Zatkli ich takmer okamžite.

Mníchovská univerzita (LMU) určila presné miesto, odkiaľ študenti - súrodenci Hans a Sophie Schollovci - 18. februára 1943 naposledy vypustili do átria svoje letáky skupiny Biela ruža, vyzývajúce na odboj proti nacistickému režimu. O protestnej akcii Schollovcov sa dozvedel správca LMU, ktorý následne informoval úrady. Súrodencov prichytili ešte v ten istý deň pri distribúcii v poradí šiestej série letákov, odovzdali ich gestapu a krátko nato popravili aj s ich spolužiakom Christophom Probstom.

Hoci ide o jednu z najznámejších akcií odbojárov, presný sled udalostí zostával dlho nejasný - až doteraz. Kde presne Schollovci stáli pri vypúšťaní letákov na Mníchovskej univerzite, sa výskumníkom podarilo určiť vďaka rekonštrukcii udalostí. Toto miesto podľa pondelkového vyhlásenia LMU odteraz pripomína pamätná tabuľa na druhom podlaží galérie univerzitnej budovy.

Hans mal ale pri sebe ručne napísaný text siedmeho letáka, ktorého autorom bol Christoph Probst. Pokúsil sa ho roztrhať a prehltnúť, nestihol ho však zničiť celý a na základe porovnania písma zatkli i Probsta. Dôvody, prečo sa Hans a Sophie rozhodli takto riskovať, nie sú známe. Pôvodné vyšetrovanie gestapa z leta 1942 neviedlo k ničomu. Začiatkom roka 1943 však bola situácia iná. Hans Hirzel, jeden z členov Bielej ruže, sa dvom svojim kamarátom zmienil, že hnutie chystá ďalšie letáky. Tí dvaja však boli v Hitlerjugend a všetko nahlásili. Hirzela gestapo zatklo 17. februára. Počas vypočúvania sa ho pýtali i na Sophie Schollovú, bolo mu teda jasné, že o súrodencoch vedia. Vypočúvateľom nič neprezradil a Schollovcov chcel okamžite varovať. Niektorí historici tvrdia, že ich akcia 18. februára bola hrdinským činom a sebaobetovaním. Podľa všetkého sa v noci zo 17. na 18. februára Sophie prisnil sen, že ich zatkne gestapo, preto sa rozhodla presvedčiť brata na posledný heroický čin.

Ako poznamenal historik Hans Günter Hockerts, ktorý výskum viedol, Sophie Schollová pri výsluchu povedala, že letáky pustila „vo svojej roztopašnosti alebo hlúposti". Hockerts preto samotné rozhadzovanie letákov, ktoré sa stalo symbolom odporu Bielej ruže, označil za nešťastie v skutočnej histórii. Stalo sa osudným nielen pre súrodencov, ale nepriamo aj pre všetkých ich spolubojovníkov.

Súd a popravy

Auditorium Maximum mníchovskej univerzity je v pondelok 22. februára 1943 zaplnené do posledného miesta. Dôvodom, pre ktorý sa študenti, akademickí funkcionári i zamestnanci školy zišli, je udalosť spred štyroch dní. Toto zhromaždenie však nie je určené na podporu zadržaných a už vôbec nežiada o ich prepustenie. „Študentský i akademický zbor dal veľmi pôsobivým, ba priam dojemným spôsobom najavo, ako konaním týchto zradcov pohŕda. Nie je to však on, kto na ceremónii zožína najväčšie ovácie. Tie si užíva univerzitný zriadenec a vrátnik Jakob Schmid. „To, čoho sa dopustili, je neprípustné. Hans a Sophie Schollovci o zhromaždení, ktoré ich konanie verejne odsúdilo, nevedia. A ani sa o ňom nedozvedia. Áno, pod gilotínu.

Hans i Sophie Schollovci, a tiež Christoph Probst boli obvinení a v rýchlom vykonštruovanom procese 22. februára i odsúdení na smrť. Sťali im hlavy gilotínou. I samotných vyšetrovateľov a sudcu prekvapili svojou húževnatosťou a tvrdohlavosťou. Nikoho nezradili a celý čas tvrdili, že si za svojím stoja a že vojna je prehraná. Posledné slová Hansa Scholla pred smrťou boli: „Nech žije sloboda!“ (Es lebe die Freiheit!). Nacistické stranícke noviny Völkischer Beobachter uviedli 23. Februára 1943 len strohú správu: „Členovia Bielej ruže, rodáci z Mníchova, boli za vlastizradu popravení.“

Popoludní o 17.00 hod. bol vykonaný rozsudok smrti, ktorý okolo poludnia vyhlásil prezident Ľudového súdneho dvora Roland Freisler voči Christophovi Probstovi, Sophie a Hansovi Schollovcom. V nasledujúcich mesiacoch prišli týmto spôsobom o život aj Alexander Schmorell, profesor Kurt Huber a Willi Graf. Dokumenty z vyšetrovania gestapa sa nezachovali, máme k dispozícii len malú časť.

„Ten zvuk mi ešte stále znie v ušiach; už nikdy nebudem môcť naň zabudnúť a spoznala by som ho ihneď zase.“ „Aký zvuk?“ vypytoval som sa. „To podivné buchnutie, ktoré počuť, keď dopadne sekera gilotíny na šiju popraveného.“ Žena kamenárskeho majstra, v ktorého dielni sa zhotovovali oltárna doska a krstiteľnica pre môj vtedajší kostol, vyrastala ako dieťa vo väznici Mníchov Stadelheim. Bola dcérou väzenského záhradníka, ktorý býval so svojou rodinou za vonkajšími múrmi väznice, neďaleko popraviska. Odsúdených väzňov popravovali „strojom s padajúcim mečom“, ako v tých časoch nazývali gilotínu. V rokoch 1933 až 1945 usmrtili gilotínou vo väznici Stadelheim vyše 1 000 ľudí. 22. februára 1943 bolo ten podivný zvuk počuť trikrát.

Vyšetrovanie gestapa i súdy pokračovali. Na smrť odsúdili profesora Kurta Hubera a Alexandra Schmorella (popravení 13. júla 1943) i Williho Grafa. Grafa vyšetrovali najdlhšie a najbrutálnejšie. Nikoho však nevyzradil a minimálne jeden z členov hnutia, Willi Bollinger, mu vďačí za svoj život. Popravili ho 12. októbra 1943. Jedenásť ďalších členov skončilo vo väzení.

Prehľad popravených členov Bielej ruže

Šiesty leták sa inej odbojovej skupine, Kreisauskému krúžku (Kreisauer Kreis), podarilo prepašovať do Británie. Spojenecké bombardéry ho potom zhadzovali po celom Nemecku pod názvom „Manifest mníchovských študentov“. V Nemecku sú dnes členovia Weisse Rose považovaní za národných hrdinov. V roku 2003 nemecká verejnoprávna televízia ZDF uskutočnila anketu Naši najlepší (Unsere Besten).

Vnímanie Bielej ruže v histórii

Odvtedy uplynulo 75 rokov a textov a publikácií o Bielej ruži je (v Nemecku) už toľko, že ich nemožno prehliadnuť. V rámci spomienkových podujatí odznelo a odznie množstvo prednášok, bolo napísaných veľa článkov, doktorských prác, divadelných predstavení, boli natočené kinofilmy a televízne filmy, uverejnili sa denníky a listy, jestvuje mnoho kníh... Už pri letmom pohľade si možno všimnúť, ako sa počas desaťročí menil a mení spôsob vnímania spomienok a významu Bielej ruže.

Do polovice 60. rokov sa kládol veľký dôraz na náboženské a kresťanské vnímanie. Bol to práve Romano Guardini, ktorý už v roku 1945 vo svojej spomienkovej reči na Mníchovskej univerzite určil smerovanie vo vnímaní Bielej ruže. Rozhodujúci význam pri spomienke na aktivity a pri snahe o pochopenie motívu mníchovských študentov a profesora Hubera mala kniha „Biela ruža“. Kniha, ktorú napísala Inge Scholl, staršia sestra súrodencov Hansa a Sophie Scholl, vyšla v roku 1952 a ihneď sa stala bestsellerom. Jazyk, ktorým sa hovorilo o členoch Bielej ruže v prvých dvoch desaťročiach po skončení Druhej svetovej vojny, bol na dnešné časy neobyčajne patetický. Používali sa slová ako mučeníci, hrdinovia, sebaobeta, čistota, heroická odvaha atď. Keď išlo o motiváciu k odboju, poukazovalo sa na to, že ťažisko takéhoto postoja členov Bielej ruže spočívalo jednoznačne v zrelej kresťanskej viere prítomnej v ich životoch, ktorej základy si osvojili či už v detstve, alebo v posledných rokoch a mesiacoch svojho života.

V súvislosti s udalosťami roku 1968 sa zmenilo takéto chápanie Bielej ruže a do popredia sa dostali pojmy ľudského svedomia a politicky vnímanej slobody. Stopy po kresťanskej motivácii sa vytratili, a ak sa aj spomenula, tak už len s akýmisi rozpakmi. Istú rolu tu zohral aj odlišný prístup príbuzných k ich popraveným rodinným príslušníkom: Inge Scholl cítila voči svojim súrodencom povinnosť udržiavať spomienku na Bielu ružu; rovnako aj Anneliese Knoop-Graf voči svojmu bratovi, a preto boli obidve aj publicisticky činné. Clara Huber sa tiež krátko po skončení vojny angažovala za to, aby sa spomínalo a pamätalo na jej muža a na študentov, zatiaľ čo rodina Probstovcov a Schmorellovcov sa so svojimi spomienkami vyrovnávali najprv skôr diskrétne, vyhýbajúc sa verejnosti.

V ostatných rokoch sledujeme, že dochádza k pokusu o triezvy, historicko-vedecký pohľad na životné príbehy členov Bielej ruže a na mníchovské udalosti osobitne v rokoch 1942 - 43. Je potešiteľné, že tento nový, skôr vecný prístup umožňuje vnímať nábožnosť študentov novým, od ideológie oslobodeným a nezaujatým spôsobom. Veľmi dobre o tom svedčí scenárista Fred Breinersdorfer, ktorý v interview z roku 2004 hovoril o práve uvedenom filme Sophie Scholl - posledné dni: „O tom, ako sa modlila Sophie Scholl, vieme z jej denníkov. A hoci ja nie som kresťan, musím priznať, že bez tohto aspektu by sme Sophiinu osobnosť nemohli pochopiť.“

tags: #biela #ruza #nemecko

Populárne príspevky:

• Všetko o plamienkoch
• Viac o Aloe Vera
• Veľká sila prvosienky jarnej
• Všetko o levanduli lekárskej
• Tajomstvá úspešného pestovania melónov