Ján Beňo: Medzi teológiou a „Zatúlaným kvietkom“
Ján Beňo, saleziánsky kňaz, významne ovplyvnil rehoľu Saleziánov dona Bosca a založil hnutie Nazaret. Jeho pôsobenie bolo poznačené snahou o obnovu cirkvi a rehole v období komunizmu, ako aj vnútornými napätiami v rámci saleziánskej komunity.
Saleziánsky príbeh Jána Beňa a Druhý vatikánsky koncil
Ján Beňo bol salezián a na rehoľu Saleziánov dona Bosca mal celý život veľký vplyv. Jeho vplyv rástol aj napriek prístupu vtedajších predstavených. Dôležitá vec v súvislosti s Beňom je Druhý vatikánsky koncil. Symbolicky začal v tomto období stavať v rodných Prestavlkoch dom. To bol symbol, akoby staval niečo nové, obnovu rehole, obnovu cirkvi. Beňo bol jeden z prvých, ktorý nejakým spôsobom dostal na Slovensko koncilové materiály. V tomto bol priekopník, podzemná cirkev k týmto materiálom prístup ešte nemala a don Beňo áno. Salezián Beňo mal vo Viedni známu rehoľnú sestru, ktorej mama žila na Slovensku, a tak mala povolenie z Rakúska chodiť do vlasti. Pod habitom nosila vatikánsky denník L’Osservatore Romano, kde vychádzali každý týždeň dokumenty z koncilu. Beňo ich potom prekladal a písal k nim komentáre a úvahy.
Komentáre a samizdaty
Jeho silnou témou bola spolupráca s laikmi alebo rodiny. Obdobie, keď sa menej stretával so spolubratmi, využil na písanie. Tak sa stal vplyvným na celom Slovensku. Beňo písal samizdaty, tzv. klepanice, a neskôr ich vydával aj cez Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme pod pseudonymami Jean Dubois alebo Silvester Bajan. Takto publikoval svoje známe diela Deň čo deň alebo Hovor, Pane, tvoj sluha počúva. Tieto diela sa používali na meditáciu a formačnú literatúru tajných novicov, čím sa vplyv Beňa stupňoval po iných linkách, nie osobne.
Obyčajné ženy mali Indulonu, ona tajné plastiky! Čo v skutočnosti skrývala Naďa Urbánková za obrovsk
Vzťahy v rámci saleziánskej rehole
Problémy vycítil už prvý provinciál slovenských saleziánov Jozef Bokor, ktorý stál na čele slovenskej provincie do roku 1968, keď zakázal Beňovi kontaktovať spolubratov a ponúkať im duchovné vedenie. Beňovi však nezakázal inú pastoráciu, ktorú robil a popri ktorej budoval štruktúru budúceho hnutia Nazaret. Vo vzťahu medzi Beňom a saleziánmi bol zlomový rok 1968. Vtedy prišiel na Slovensko po takmer 20 rokoch regionál, teda salezián, ktorý je poverený hlavným predstaveným a je zodpovedný za určitý región saleziánskej kongregácie vo svete.
Napätie medzi Beňom a provinciálom Dermekom
Naši bratia boli od roku 1950 do roku 1968 úplne odrezaní od Ríma. Sem-tam sa podarilo dostať nejaký list alebo zreferovať situáciu, ale obojstranná komunikácia nefungovala. Regionál prišiel ako hosť do kúpeľov v Piešťanoch. Ráno chodil na procedúry a poobede vizitoval našu provinciu a stretával sa s bratmi. V tom čase už bol 18 rokov provinciálom spomínaný don Bokor, no saleziánske štruktúry veľmi nefungovali. Hlavný predstavený z Ríma preto na základe informácií, ktoré mu zo Slovenska priniesol regionál, menoval nového provinciála a provinciálnu radu. Urobili to „zašifrovane“ cez pohľadnicu, ktorá prišla z Ríma po vizitácii na Slovensku. Aby to bolo bezpečné, regionál povedal, že rozhodnutie hlavného predstaveného im pošlú na klasickej pohľadnici, na ktorej bude uvedené, že pozdravujú menovite toho a toho. Mená boli tri a boli napísané v presnom poradí - prvý je provinciál, druhý je vikár provinciála a tretí provinciálny ekonóm. Ostatných radcov si ešte doplnil nový provinciál, ktorým sa stal Andrej Dermek. Dermek vedel, aký má Beňo vplyv, a mal dilemu, či ho má menovať do provinciálnej rady, pretože si uvedomoval, že v niektorých veciach je kontroverzný. Rozhodol sa, že ho zoberie, a Beňo sa tak na desať rokov dostal do provinciálnej rady, kde mal silný vplyv.
Konflikt o zameranie apoštolátu
Od roku 1968 do roku 1978 mal don Beňo na starosti formáciu nových spolubratov. Lenže veľmi skoro nastali v provinciálnej rade pnutia. Dermek bol strážca charizmy, hovoril, že saleziáni sú tu pre mladých. Beňo sa však dopracoval k presvedčeniu, že keď komunizmus nedovoľuje saleziánom priamo pracovať s mladými, lebo ide po nich Štátna bezpečnosť, tak sa treba venovať rodinám, keďže mladí sú v rodinách. Majme vplyv na rodiny a rodiny budú vychovávať dobrých mladých. Toto bola jeho koncepcia, ktorá sa Andrejovi Dermekovi nepozdávala. Ján Beňo mal pritom vždy lepšie výsledky ako všetci, ktorí robili s mladými všelijako po skupinkách. Niečo sa im darilo, ale išlo to ťažko, a keď to porovnávali, tak v apoštoláte bol Beňo úspešnejší, čím si získaval veľké sympatie bratov.
Rozdiely vo vzdelaní a prístupe
Rozdiel medzi Dermekom a Beňom bol aj vo vzdelaní a rozhľade. Ľudia, ktorí chodili na duchovné sprevádzanie k Dermekovi a potom k Beňovi alebo naopak, vnímali rozdiel. Andrej Dermek dával slobodu. Ján Beňo zasa - zjednodušene povedané - hovoril, že hlavu nepotrebuješ, tu rozhodnem ja za teba, a to aj v duchovnej oblasti. V prípade Beňa to bol „guru“ štýl, nemal konkurenciu, pri ktorej by sa obrusoval. Beňo bol podľa Timka dosť ovplyvnený istým protestantským biblistom, odtiaľ zrejme pramenil aj antropologický pesimizmus, ktorý je typický pre niektorých členov hnutia Nazaret. Príkladom je Beňova kniha s názvom Jeho ruka, dlaň a päsť. Mimochodom, v tom čase to boli práve Dermek a Beňo, ktorí zo slovenských saleziánov najviac publikovali. Niektoré Dermekove publikácie možno považovať aj za „reakcie“ na tvrdenia v Beňových knihách. Pnutia medzi nimi sa teda prejavili aj v literatúre. Zaujímavý postreh sa zachoval vo svedectve saleziána Antona Hlinku z 90. rokov, kde o donovi Beňovi napísal slová: „Škoda, že tento človek nemal možnosť skvalitniť svoje štúdiá.“ Hlinka teda vnímal Beňa ako študijný samorast. Podľa neho bol síce Beňo nadaný (don Ernest Macák ho učil francúzštinu, chémiu a latinčinu), ale nedostalo sa mu vzdelania na vyššej úrovni.
Zásah v roku 1978 a jeho dôsledky
V roku 1974 sa rozhodovalo, kto bude po Dermekovi ďalší provinciál, a Beňo bol veľmi horúci kandidát. V tom období však napätie medzi ním a Dermekom vrcholilo. Dokonca sa v rokoch 1972 až 1974 prestala stretávať provinciálna rada. Niektorí bratia stáli za jedným, ďalší za druhým. Predstavení napokon v roku 1974 potvrdili na ďalších šesť rokov v úlohe provinciála Andreja Dermeka, ktorý túto službu vykonával napokon ešte sedem rokov, lebo rok nevedeli nájsť jeho nástupcu. Dermek napokon o štyri roky po svojom znovuzvolení voči Beňovi zasiahol. V tom čase sa rozšírili saleziáni aj v rámci podzemnej cirkvi, začal sa posilňovať východ, objavili sa v reholi ďalšie silné mená, ktoré začali rozbiehať apoštolát už priamo s deťmi a mladými, a Beňo išiel stále svojou cestou. Ján Beňo bol odizolovaný od iných skupín podzemnej cirkvi. Jednak to bolo jeho iným štýlom, ale išlo aj o bezpečnosť. Aj saleziáni v tom čase mali medzi sebou minimálne kontakty.
Odstránenie z formácie
Beňo bol v tom čase stále zodpovedný za formáciu v saleziánskej reholi. Vo formačnej komisii však boli aj iní saleziáni plus provinciálna rada a spolu rozhodovali, koho pripustia k rehoľným sľubom a koho nie. Tam sa don Beňo vyhradil v zmysle, že keď toho a toho nepustíte k sľubom, dám demisiu ako formátor. Či už pre toto, alebo pre iné, don Dermek sa rozhodol, že Beňa odstaví z formácie. Nahrala tomu aj ďalšia návšteva vikára hlavného predstaveného v roku 1979. Riešila sa otázka, či sa má provincia uberať cestou, akú presadzuje Dermek alebo Beňo. Vikár hlavného predstaveného povedal, že to, čo robí Beňo, je síce pekné, ale my sme saleziáni, takže ideme podľa Dermeka. Nezrušil ani jedného, ani druhého, ale povedal, že naša línia je byť s mladými a rodinky nie sú naša priorita.
Kontroverzné postupy vo formácii
Pre saleziánov bolo citlivé, že Beňo mal na starosti práve nových rehoľníkov, pretože do formácie vnášal aj zaujímavé prvky, no niektoré veci boli pre spolubratov až poburujúce. Prizýval totiž do formácie ženy. Boli na formačných stretnutiach, oťukávali bratov a potom hovorili Beňovi, či sa hodí tento za saleziána alebo nie. Nemáme pritom v stanovách, že má byť pri formácii niekto zvonka. Saleziánov formujú saleziáni. Ján Beňo dokonca pod vplyvom koncilu a obnovy rehoľného života vytvoril zmiešanú komunitu v Ružomberku, kde dal dvoch alebo troch spolubratov na jeden byt s dvoma či troma ženami. Všetci boli zasvätení, no fungovalo to krátko. Mnohí bratia proti tomu protestovali a hovorili, že my už nie sme saleziáni, to už vytvárame niečo iné. Beňovi zároveň vyčítali, že mladým bratom zakazoval stretávať sa so staršími spolubratmi. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch už bola prvá a druhá generácia saleziánov starí kňazi. Stretávali sa na pohreboch alebo na duchovných obnovách, na tzv. teritoriálnych komunitách. Väčšinou to boli farári alebo tajní kňazi. Beňo tvrdil, že toto nie sú saleziáni, a nechcel, aby sa mladí od nich nakazili duchom spomínania alebo niečím negatívnym. Starší spolubratia to ťažko znášali. Išlo o generáciu formovanú pred rokom 1950, mnohí boli v Taliansku, mali doktoráty, ich vzdelanie a pripravenosť však nebola využitá. Beňo si medzitým vytvoril okolo seba skupinky, kde neboli saleziáni, ale mladí, študenti v diecéznom seminári alebo tajní bohoslovci, teda boli to ľudia mimo saleziánskych štruktúr. Títo dali zárodok budúcemu hnutiu Nazaret. Toto všetko boli dôvody, pre ktoré saleziáni nechceli, aby Beňo pokračoval vo formovaní mladých bratov. Dermek ho teda odstavil a formáciu prevzal na seba.
Vplyv Beňa po páde totality
Napokon sa Beňo provinciálom nestal ani v roku 1981, keď zvolili do čela provincie farára v Dolnej Súči Jozefa Kaisera. V spore Dermek - Beňo bol neutrálny. Nepatril ani k starej garnitúre, ale ani k podzemnej cirkvi. Od roku 1981 začal Beňo strácať priamy vplyv na saleziánov, no mal ho cez tých, ktorí ho navštevovali. Bol stále regulárny salezián a nikto nikomu nezakázal chodiť za Beňom. Na druhej strane už nebol vo formácii. Jeho vplyv pokračoval cez literatúru a jeho tvorbu a práve v osemdesiatych rokoch začal veľmi silno budovať paralelnú štruktúru.
Odlišné „starosti“ saleziánov v 90. rokoch
Zrejme v niektorých otázkach mohli byť konfrontácie silné, ale je pravda, že k radikálnemu kroku nedošlo. Sú spísané a uchované dôvody, prečo hnutiu Nazaret nebolo dovolené zaradiť sa do saleziánskej rodiny. Tieto dôvody odoslala do Ríma provinciálna rada saleziánov zo Slovenska. K tvrdšiemu zakročeniu voči Beňovi neprišlo zrejme aj preto, že najmä v 90. rokoch bol jeho vplyv na saleziánov dosť silný a celkovo aj počet saleziánov, ktorí mu boli blízki - hoci neboli členovia hnutia -, bol veľký a prirodzene mali títo saleziáni aj vplyv v provincii. Deväťdesiate roky boli príznačné rozmachom, nadšením, na Slovensku bolo saleziánov okolo 170, s mnohými novými povolaniami. Budovanie zatienilo kontroverzný profil hnutia Nazaret a Beňa samotného. Nikto vážne neriešil Beňa, saleziáni mali totiž v tom čase úplne iné problémy než beňovcov. V tom období sa na Slovensko vrátili saleziáni, ktorí odišli počas totality do zahraničia. Po návrate mali tendenciu budovať veci tak, ako si ich pamätali pred rokom 1950. Lenže doma už bola silná skupina okolo 70 bratov, ktorí boli vyformovaní od roku 1953 do 1989. Niektorí po Nežnej revolúcii aj odišli z rehole, lebo si nevedeli predstaviť fungovať inak než dovtedy, keď žili v bytoch a popri civilnom zamestnaní mali tajné omše a stretnutia. Riešil sa stret medzi totalitnou generáciou a tými, čo boli v exile.
Pretrvávajúci vplyv a psychické problémy
Beňov vplyv zanechal na mnohých členoch rehole stopy. Dosť veľa bratov, ktorí boli silno ovplyvnení hnutím, malo neskôr psychické problémy, dokonca niektorí museli brať aj lieky. Spomínajú sa ďalšie faktory ako zväzovanie svedomia, malá sloboda, rigidné a úzkoprsé vnímanie vzťahu s Bohom a podobne. Niektoré praktiky vykazovali silné známky manipulácie a neraz viedli k lámaniu charakteru, čo by sme súčasným slovníkom mohli nazvať aj zneužívaním duchovnej moci. Všetci magistri novicov, ktorí pôsobili za totality, boli silno ovplyvnení Beňom. Don Peter Timko sa ocitol v noviciáte po páde totality, a to práve v čase, keď tam ako magister novicov pôsobil posledný rok jeden zo žiakov Jána Beňa. Ďalší magistri novicov už neboli priamymi žiakmi dona Beňa, ale takpovediac „sekundárni“, čiže žiaci Beňových žiakov. Peter Timko pôsobil v 90. rokoch ako asistent magistra novicov, ktorý mal podľa neho zaužívané „beňovecké“ prvky, napríklad tzv. negatívny krst. Ten spočíval v tom, že novici s formátormi sedeli v kruhu a toto spoločenstvo novicovi pred všetkými povedalo, čo je na ňom zlé. Avšak spomínali sa iba negatívne veci, ako ťa ja vidím, a išlo sa dokola. Toto bola praktika typická pre beňovcov, s ktorou sa stretol v saleziánskom noviciáte. Slovenskej provincii podľa neho veľmi pomohlo, keď začali posielať mladíkov na štúdium a formáciu do zahraničia. Povedomie o súvise hnutia Nazaret so saleziánmi bolo v cirkvi známe najmä po totalite. Mladí saleziáni, ktorí študovali teológiu v Banskej Bystrici alebo v bratislavskej Dúbravke, často počúvali od svojich spolužiakov bohoslovcov, že sú beňovci. Pritom to platilo skôr naopak, niektorí kňazi ako učitelia a formátori v seminároch boli Beňovi odchovanci, lebo on ovplyvnil aj mnohých diecéznych kňazov a po diecéznej linke sa hnutie rozšírilo ešte viac než v saleziánskych kruhoch. Napokon, aj dnes sú lídrami hnutia diecézni kňazi, nie saleziáni.
Detská literatúra: „Zatúlaný kvietok“
V záhrade je pekná kvetinová skalka. Od jari do jesene tam žiari plno farieb. K zelenej pribúda medzi kameňmi žltá, fialová, modrá, červená, biela a oranžová. Niekedy kvitne súčasne aj dvadsať rozličných kvetov - od drobučkých až po vysoké na hrubých stvoloch. Romanov otec ich raz počítal a vyšlo mu, že v skalke rastie vyše päťdesiat rozličných druhov. Drobné ružičky sa červenejú iba na dvoch kríčkoch, ale skalné ruže sú tam v niekoľkých skupinkách. A modré levandule tvoria hustý kruh, v ktorom kvitnú stovky voňavých kvietkov. Dobre je kvetom v skalke. Obzerajú si jedny druhé, vypínajú hlávky. „Tu sme my!” “A tu zas my, pozrite sa na nás!” “Ani za svet by som nechcel rásť inde ako v skalke!” - zvolal žltkastý zvonček. Švitoria si kvety ako vtáčky a nepočujú tichučký hlások. Ozýva sa z trávy dolu pod skalkou a je to skôr plač ako hlas. Nepočujú ho ani sirôtky v skalke. A vôbec nevedia, že tam v tráve rastie a kvitne jedna z nich. “Ach, prečo som taká sama?” narieka sirôtka. Táto detská poviedka, pravdepodobne od Jána Beňa, symbolicky odráža tému „zatúlaného kvietka“ a osamelosti, ktorá môže rezonovať s jeho vlastným príbehom a vnímaním jeho postavenia v cirkvi.
tags: #jan #beno #zatulany #kvet