Karel Jaromír Erben a jeho baladická zbierka Kytice
Karel Jaromír Erben patrí k najvýznamnejším českým básnikom a zberateľom ľudovej slovesnosti. Erben sám zbieral ľudové rozprávky, povesti, piesne, z nich vytvoril zbierku balád Kytice.
Básnik, prozaik, jazykovedec, historik a zapisovateľ ľudovej slovesnosti Karel Jaromír Erben patrí k výrazným osobnostiam českej literatúry. Pod vedením Karla Hynka Máchu sa v 19. storočí formovala generácia českého literárneho romantizmu, do ktorej sa svojou činnosťou zaradil aj Erben.
Od narodenia spisovateľa Karla Jaromíra Erbena uplynie v nedeľu 7. novembra 210 rokov. Karel Jaromír Erben sa narodil 7. novembra 1811 v Miletíne na severe Čiech. Po ukončení gymnázia študoval v rokoch 1831 - 1837 právo a filozofiu v Prahe. Už v tomto období písal lyriku, epiku aj dramatické texty a na škole sa taktiež zoznámil s Františkom Palackým, s ktorým spravoval stavovský archív.
Ako člen jazykovej komisie pri Matici českej sa spolupodieľal na formovaní českého jazyka a jeho spisovnej podoby. V roku 1843 začal pracovať v Kráľovskej českej spoločnosti náuk a taktiež sa stal sekretárom dnešného Národného múzea. Vďaka svojej profesii cestoval po českom vidieku a spracovával archívne materiály.
V revolučných rokoch 1848-1849 bol spoluautorom manifestu, v ktorom slovanské národy vyjadrili túžbu po slobode a rovnoprávnosti, ako redaktor pôsobil v Pražských novinách.
Ako zberateľ ľudovej slovesnosti a autor rozprávok sa zameriaval na staré slovanské mýty. Stovky piesní obsahovala jeho zbierka Písně národní v Čechách (1841 - 1845). Ich súčasťou bol materiál, ktorý vysvetľoval reálie vidieckeho života ako napríklad slávnosti, zvyky či obrady.
Vo svojej literárnej činnosti, ktorú ovplyvňovala ľudová tvorba, sa zaoberal napríklad problematikou viny a trestu, vzťahom medzi matkou a dieťaťom, vierou v spravodlivosť či bojom človeka s prírodou a nadprirodzenými silami.
Erbenove verše sú zvukomalebné, na vyjadrenie večných ľudských konfliktov mu poslúžil aj žáner balady.
Medzi jeho najznámejšie dielo patrí zbierka baladických epických básní Kytice z pověstí národních, ktorá prvýkrát v ucelenej podobe vyšla v roku 1853. Pre zbierku je charakteristická osudovosť, voči ktorej je človek bezmocný. Erben do nej totiž vložil svoje presvedčenie, že celý svet a všetko ľudské konanie je odrazom mýtu, v ktorom vládne zákon neodvratného osudu.
K dodnes známym baladám patria Polednice, Vodník, Svatební košile, Zlatý kolovrat, Dceřina kletba, Kytice či Věštkyně.
Druhé vydanie z roku 1861 predstavuje rozšírenú verziu s názvom Kytice z básní Karla J.
Tvorbou predstaviteľa romantizmu sa inšpiroval aj skladateľ Antonín Dvořák. Erbenovo dielo dostalo viackrát aj filmovú podobu. Režisér a kameraman František Antonín Brabec nakrútil v roku 2000 snímku Kytice ocenenú Českým levom.
Erben sa výraznou mierou zaslúžil aj o dokumentovanie českej histórie. Na podnet Palackého začal spracovávať Výtahy listin Čech a Moravy. Išlo o výpisky českých dejín od roku 600 do roku 1253. Tento historický dokument vyšiel v roku 1855. Erben bol tiež aktívny ako prekladateľ, ovládal až 12 jazykov.
Kniha sa skladá z trinástich lyricko-epických básní. Skladby sú v zbierke usporiadané podľa tém, prvá a posledná, druhá a predposledná báseň sú si tematicky podobné.
Obsah zbierky Kytice
Kytice je úvodná báseň vo zbierke Karla Jaromíra Erbena Kytice a celá zbierka je pomenovaná po nej. Autor v nej vysvetľuje, prečo sa rozhodol zbierku vytvoriť. Báseň sa skladá z dvoch častí: prvé tri slohy obsahujú povesť o vzniku slova mateřídouška, ďalšie tri slohy majú vlastenecký obsah, v ktorom sa matka stáva symbolom vlasti a národa, a povesti, v zbierke obsiahnuté, kvetmi, ktorými pokryla svoju dávnu mohylu. Autor vyjadruje nádej, že deti vlasti v básňach zbierky svoju matku spoznajú.
Balada je epická báseň s pochmúrnym dejom a spravidla tragickým koncom. Objavuje sa od raného stredoveku v Taliansku. Pôvodne slovo balada označovalo ľudové piesne milostného rázu. Balada má vyhrotený dej, ktorý vyplýva z hrôzostrašného činu, ktorého sa niekto dopustil a ktorým porušil základné ľudské povinnosti a mravy. Balada vykonáva nad týmto činom súd a dáva priechod spravodlivosti.
Zbierkou sa prelína prísny ľudový názor mravný. Za previnenie prichádza neúprosne trest. V kresťanskej etike ho zmierňuje či odčiňuje pokánie (Poklad, Svatební košile, Záhořovo lože).
Erben vysoce ocenil společenské poslání ženy, zejména matky. Všetky skladby okrem Záhořovho lože majú svoje ženské hrdinky.
A nad veľkosťou i úskaliami materinskej lásky sa kniha zamýšľa vo väčšine baladických piesní: už v úvodnej básni etymologickej, v baladách Poklad, Polednice, Zlatý Kolovrat, v slávnom Vodníkovi, v básňach Vrba i Lilie, a veľmi tvrdo v tragickom dialógu Dceřiny kletby.
Erbenove posolstvá národu posiaľ oslovujú náš dnešok. V závere Věštkyne čítame okrem iného: "Nenaříkejte, neštěstí a osud / že vás tak tvrdě potkaly, / však naříkejte, že jste jimi posud / rozumnější se nestaly!" ... "Tisíc let ušlo, co své milé syny / svornosti učil Svatopluk, / však neproniknul dotud, do hodiny / moudrého slova zlatý zvuk!".
Zobrazil tu ľudské konflikty v baladách ako napr.: Poludnica, Svadobná košeľa, Vodník, Dcérina kliatba.
Balada je krátky epický žáner, veršovaný, prudké stupňovanie deja, - nie je tu žiadny opis osôb, prostredia, teda prvky, ktoré by spomaľovali dej.
Jednotlivé balady:
KYTICE
Zomrela matka a po nej zostali siroty, ktoré každý deň navštevovali matkin hrob. Matke sa detí zľutovalo, a preto sa zmenila v malý kvietok. Deti v tomto kvietku spoznali svoju matku a nazvali ho materinou dúškou.
POKLAD
Žena s dieťaťom šla na Veľký piatok do chrámu Pána. Niekoľko krokov od kostola zbadala skalu a v nej svit. Došla ku skale. Odhodlala sa vojsť dnu a videla plnú hromadu zlata. Najprv si chcela nabrať len trochu, ale neodolala a začala si brať, čo uniesla. Dieťa nechala v skale, bolo jej milšie zlato. Ale ako odnášala ďalšie zlato, skala zmizla a dieťa s ňou. Zlato sa premenilo na kamene. Žena sa zľakla a začala hľadať svoje dieťa. Bola nešťastná, smutná a stále volala dieťa. Až bolo v kostole Krista Pána umučenie, skala sa zasa objavila. Žena do nej vbehla, vzala svoje dieťa a na zlato sa už nepozrela.
SVATEBNÍ KOŠILE
Jedna panna zostala sama a čaká na svojho milého, ktorý je v cudzine. Už ušila košeľu a milý sa ešte nevrátil. Zrazu niekto zaklopal na okno. Panna spoznala svojho milého. Milý ju zaviedol na cintorín a povedal, aby preskočila múr. Panna sa schovala v márnicí. Ráno ju ľudia v márnicí našli.
POLEDNICE
V balade Polednice sa rozpráva o matke, ktorej dieťa stále kričalo. Matka dieťaťu vyhrážala, že naň pošle poludnicu. Na poludnie poludnica naozaj prišla. Matka sa zľakla, vzala dieťa na klín a pritlačila chlapca k sebe. Hneď ako poludnica po dieťati siahla rukou, matka omdlela. Keď sa otec vrátil, matku ešte vzkriesil, ale dieťa bolo zadusené.
Mravné poslanie: človek sa má vyvarovať prchkosti, prílišného hnevu, má kontrolovať svoje konanie, riadiť sa rozumom, pre malichernosť neohrozovať hodnoty oveľa väčšie. Erben na to, aby vytvoril hrôzostrašný obraz poludnice, potreboval málo slov.
Obsah: Matka je doma s dieťaťom, dieťa je zlé, plače, kričí. Matka si s ním nevie dať rady, povie mu, že ho zoberie poludnica. Vyhrážka sa stáva skutočnosťou.
Pôvodne poludnica vyzerala takto: bola dlhá, v bielom šate, žltý pás a krivú barlu mala (nebola celá krivá, malá, pod plachtou).
Malá, hnedá, oči divé pod plachtičkou osoba, o barličke, nohy krivé, hlas víchrice sa podobá.
ZLATÝ KOLOVRAT
Pán zablúdil v lese pri poľovačke. Prišiel k chalúpke. Zaklopal a prosil o vodu. Dievka mu doniesla vodu. Pán dievke povedal, že si ju vezme za ženu. Matka chce dať kráľovi svoju vlastnú dcéru, ale pán nechce. Na ceste na hrad, matka v lese odťala nohy a vypichla oči nevlastnej dcére Dorničke. Kráľovi dala svoju druhú dcéru. Dorničku v lese našiel starček. Starček poslal pacholka na hrad vymeniť zlatý kolovrat a preslicu za oči a nohy. Keď sa kráľ vrátil z vojny, chcel, aby jeho žena predla zlatú niť. Kolovrat spieval o tom, ako matka kráľa oklamala. Keď to kráľ počul, matke a jej dcére urobil to, čo ony urobili Dorničke.
ŠTĚDRÝ DEN
Dievčatá sa na priadkach chceli dozvedieť o svojej budúcnosti. Hana uvidela za štedrovečernej noci svojho Václava. Mária uvidela kostol, v ktorom bola rakva. Obe osudy sa stali. Na budúci rok pri priadkach chýbali dve osoby. Jedna sa vydala a druhá odpočíva na cintoríne.
HOLOUBEK
Vdova sa čoskoro po smrti manžela vydá. Nad hrobom jej manžela sedáva neustále holúbok, ktorý vdovu obviňuje, že svojho manžela otrávila. Vdova nadáva, nech toho nechá, že jej praskne hlava. Nakoniec si asi uvedomí, že holúbok má pravdu, a na druhý deň ju nájdu mŕtvu.
ZÁHOŘOVO LOŽE
Záhoř je vrah, ktorý zabíja pocestných. Jedného dňa chce zabiť mladého pútnika, ale ten mu povie, že ide do pekla, po úpis so svojou dušou. Záhoř ho nechá ísť pod podmienkou, že mu potom verne opíše peklo. Keď sa pútnik vracia späť, opíše Záhořovi, aké tam na neho majú pripravené mučiace lôžko - “Záhořovo lože”. Pútnik sa zľakne, a začne ľutovať toho, čo kedy urobil, a celý zvyšok života sa modlí a koná pokánie.
VODNÍK
Dievka šla vyprať prádlo a vodník ju chytil. Musela si ho vziať za muža. Dievka prosila vodníka, aby ju pustil k svojej matke, on však nechcel, pretože jej neveril. Nakoniec jej to dovolil, ale musela v jazere nechať dieťa. Pred klekaním sa vodníkova žena zasa musela vrátiť. Prišiel večer, ale žena sa nevracala. Vodník ju volal. Matka dievky ju však nechcela pustiť. Povedala mu, aby priniesol dieťa na ich prah. Vodník dieťa priniesol, ale mŕtve. Zabil ho, pretože jeho žena neprišla do jazera.
Erben rozdelil báseň do štyroch častí.
1. časť: Vodník sedí na topoľe a spieva si: Svieť, mesiačik, svieť, moju ihlu veď. Šijem si ja dve čižmičky, do sucha i do vodičky. Zelený fraáčik, čižmy rudé, zajtra moja svadba bude. Použité slová vodičky, čižmičky - nie je tu kladné citové zafarbenie, ale skôr zloba, nepriateľstvo k človeku. V refréne mesiačik svieť - je škodoradostný a krutý vodníkov úškrnok, plný nedočkavej túžby po ľudskej duši.
2. časť: Rozhovor matky s dcérou. Dievčina hovorí matke, že ide prať šaty na jazero. Matka ju odhovára, pretože mala v noci zlý sen o tom, ako dcére korále navliekala, do bieleho ju obliekala, do sukničky jak z vodných pien. A tiež jej hovorí, že piatok je nešťastný deň. Darmo ju však matka prosí, dievku na jazero voľačo ženie, núti ju tam ísť. Keď príde dcéra k jazeru a začne plákať bielizeň, objaví sa vodník, vyvalia sa vlny, dievčina padá do vody a stáva sa súčasťou vodníkovej ríše.
Zvukomaľba - Počujeme a vidíme valiace sa vlny jazera, počujeme tlieskať vodníka. vyvalili sa vlny zdola 3x v, l, i(y) zelený chlapík zatlieskal 4x l
3. časť: Úvod opisuje tmavú, smutnú, chladnú, tichú vodnú ríšu.
zvukomaľba neveselé, trúchlivé, sú tie vodné kúty, kde sa v tráve pod záružlím, rybka s rybkou krúti
Dievčina sa stáva vodníkovou ženou, na svadbe mali družičky a družbov ryby a raky. Dievčina má syna. Spieva mu smutnú uspávanku: Hajaj, búvaj, moje dieťa, synček neželaný, ty sa na mňa usmievaš, ja mám v duši rany.
Mladá žena prosí vodníka, aby mohla navštíviť svoju matku. Vodník ju nakoniec pustí, ale zakáže sa s ňou objímať a do večera sa musí vrátiť späť. Synčeka musí nechať v rybníku.
4. časť. Dcéra ide za matkou, objíme ju. Večer sa s ňou lúči. Matka však zamkne dvere a nepustí ju späť do rybníka. Vodník búcha na dvere, volá ženu domov. Mladá žena sa rozhoduje medzi túžbou po ľudskom živote a láskou k dieťaťu. Chce ísť za svojím synčekom, matka ju nechce pustiť.
VRBA
Táto balada pojednáva o žene, ktorá bola cez deň živá a zdravá a v noci mala život vo vŕbe. Manželovi to bolo divné, a preto sa šiel poradiť s babkou. Babka mu prezradila. Manžel chcel, aby aj v noci bola jeho žena živá a vŕbu podťal. Vtom začul zvoniť zvony. Vo vsi sa pýtal, kto zomrel a ľudia mu povedali, že pri práci jeho žena padla ako podťatá. Manžel šiel k vŕbe a pýtal sa, čo má robiť. Vŕba odpovedala: „Daj ma z vody vytiahnuť, Keď sa bude kolísať, osekaj moje žlté prútie, matka bude ho chovať, daj doštičky narezať, prútie zasaď podľa vody, kolísku z nich urobiť, by neubralo žiadnej škody, na kolísku vlož dieťatko, až dorastie chlapec maličký, nech neplače ubožiatko, bude rezať píšťalky, na píšťalku bude spievať, so svojou matkou rozprávať!“
LILIE
Zomrie žena, a želá si byť pochovaná niekde pri lese a nie na cintoríne. Na jej hrobe neskôr vyrastie ľalia, a jej bývalý manžel si ju odnesie domov, a rozpráva sa s ňou akoby bola živá. Jedného dňa odíde, a jeho matka kvetinu, než sa vráti, ľaliu zahubí. Syn ju zato preklína.
DCEŘINA KLETBA
Matka zabila svoje dieťa, a je smutná.
#POLEDNICE (#KYTICE) balada Karla Jaromíra Erbena
tags: #kto #napisal #baladu #kytica