Pominuteľnosť sveta a trvalosť Božieho slova: Význam viery v živote kresťana
Viera je základným kameňom kresťanského života, no jej podstata a praktické uplatnenie v každodennej realite, plnej pocitov nepokoja a pocitu vzdialenosti od Boha, sú často predmetom zamyslenia. Otázky ako „Čo je viera?“ a „Ako sa dá skĺbiť s našimi pocitmi - napríklad keď sa nám Boh zdá vzdialený alebo keď sme plní nepokoja? Ako veriť Bohu a jeho slovu navzdory našim pocitom a okolnostiam?“ sú kľúčové pre pochopenie hlbšieho významu kresťanskej viery.
Definícia viery: Brať Boha za slovo
Viera znamená brať Boha za slovo. Tento objav mal veľký dopad na život mnohých veriacich, najmä na zvládanie emócií. Nech už sú naše pocity akékoľvek nestále, Božie slovo je spoľahlivejšie než to, čo cítime a čím prechádzame, je pravdivejšie než čokoľvek na svete. Môžeme sa naň spoľahnúť ako na nemennú realitu.
Čo hovorí Boh o svojom slove?
- „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“
- „Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky.“
Všetko na svete sa pominie, ale Božie slovo zostáva nemenné.
Príklady viery v praxi: Sieň viery
Biblia v 11. kapitole Listu Hebrejom predstavuje "Sieň viery", kde sú spomenuté postavy, ktoré mali niečo spoločné: brali Božie slová vážne a poslúchali jeho príkazy. A zapísali sa do dejín pre svoju vieru.
- Noach: Boh mu povedal, aby postavil obrovskú loď, lebo mala prísť potopa. Noach zobral Božie slová vážne a s vierou postavil koráb (stovky kilometrov od najbližšieho mora!).
- Abrahám: Boh mu prikázal, aby sa odsťahoval do ďalekej krajiny, ktorú mu zasľúbil ako dedičstvo. Abrahám veril Bohu a poslúchol ho, opustil mesto, ktoré dobre poznal a kde mal všetko, čo potreboval, a vybral sa do neznáma.
- Sára: Neplodnej Sáre Boh oznámil, že porodí syna - hoci bola už dávno po prechode. Sára zobrala Boha za slovo. Písmo o nej hovorí: „… verila, že je verný ten, ktorý jej dal prisľúbenie.“
Bez ohľadu na okolnosti, logické argumenty, zdravý rozum či pocity, všetci z týchto ľudí verili Bohu a jeho slovám a rozhodli sa poslúchnuť.
Nedostatok viery: Učeníci na mori
Keď raz Ježiš skončil celodenné vyučovanie pri brehu Galilejského mora, svojim učeníkom dal pokyn, aby sa preplavili na druhú stranu mora. Kým unavený Ježiš spal, strhla sa búrka, učeníci sa preľakli a začali pochybovať, či to prežijú. Zobudili Ježiša, ktorý sa ich pýtal: „Ešte stále nemáte vieru?“ Jeho otázka sa inými slovami dá vyjadriť aj takto: Prečo ma neberiete za slovo a ešte stále mi neviete dôverovať, že mám všetko pod kontrolou? Toľko zázrakov už jeho priatelia videli, no len čo prišla búrka, stratili vieru.
Čo s pocitmi?
Boh nás stvoril na svoj obraz a súčasťou toho je, že sme emocionálne bytosti. Pocity nie sú zlé. Aj Ježiš prejavoval emócie. Nesnažil sa potlačiť, čo cíti. Naopak, bol úprimný a autentický. Biblia hovorí, že v Getsemanskej záhrade noc pred ukrižovaním Ježiš „začal pociťovať zármutok a úzkosť“, „doľahla naňho hrôza“ a bol „v smrteľnej úzkosti“. Ježiš dával svoje emócie najavo, no zároveň dôveroval Otcovi.
Aj my máme slobodu byť úprimní pred Bohom. Môžeme mu otvorene povedať, čím prechádzame a čo sa deje v našom vnútri. Niekedy je rozhodnutie dôverovať Bohu ťažké. Keď napríklad veríme, že nás Boh miluje, ale necítime Jeho lásku, môžeme si vybrať: buď sa nechať unášať pocitmi sebaľútosti, alebo povedať: „Pane, ak mám byť úprimná, necítim sa byť milovaná. Ale Tvoje slovo hovorí, že ma miluješ. Tvoja láska voči mne je vraj večná: pretrvá, aj keď všetko naokolo zanikne. Ďakujem Ti, Pane, že ma tak miluješ. Tvoje slovo je spoľahlivejšie než moje súčasné pocity.“
Takáto reakcia na emócie dáva jednak slobodu byť úprimný pred Bohom ohľadom pocitov, a jednak sa rozhodnúť veriť tomu, čo hovorí Boh. Boh naše pocity postupne „zladí“ so svojím slovom.
Pominuteľnosť ľudského a trvalosť Božieho
Apoštol Peter cituje proroka Izaiáša: „Lebo všetko telo je ako tráva, všetka jeho sláva ako kvet trávy: uschla tráva, opršal kvet, ale slovo Pánovo zostáva naveky.“ Tieto slová prinášajú každému veriacemu veľké potešenie a povzbudenie. Toľkokrát sme sa už totiž presvedčili, aké pominuteľné sú ľudské slová. Všetky ľudské ustanovenia a poriadky, aj to čo sa považuje za múdrosť a poznanie, má svoje obmedzenie a napokon sa prejaví ako tráva, ktorá usychá.
Cesta požehnania: milosť dokázať vziať Boha za slovo a spoľahnúť sa naň – Karol Vojtko
Ak človek dosiahne moc, slávu, úspech, môže nás to oslňovať, ale ak je to založené len na ľudských schopnostiach a poznaní, v istej chvíli rovnako ako ten najkrajší kvet zvädne a odpadne. Apoštolove slová, ktoré cituje z knihy proroka Izaiáša nás potešujú, ale tiež varujú. Akoby nám hovorili: nespoliehaj sa na to, čo pochádza od ľudí, ale plne dôveruj tomu, čo hovorí Boh.
Prekonané predstavy v Biblii a jej večná platnosť
Biblia je stará kniha, v ktorej nájdeme predstavy, ktoré sú už prekonané. Nedočítate sa tam o autách a lietadlách, nenájdete tam nič o atómovej fyzike, o počítačoch, o genetike a pod. Zato sa z nej dozvedáme, že ľudia považovali hviezdy za svetlá zavesené na oblohe, domnievali sa, že slnko krúži okolo zeme a zem si predstavovali ako plochú dosku plávajúcu na vodách mora. Dnes toho vieme viac. Človek prešiel vo svojej histórii kus cesty vpred. Veľa sa zmenilo.
Biblia však nie je zbierkou vedomostí, akási encyklopédia, v ktorej je obsiahnuté všetko. Biblia je svedectvom o Bohu a jeho konaní s človekom. Pánom Bohom povolaní svedkovia nám odovzdali svoju skúsenosť spôsobom, ktorý im bol vlastný, ale ktorým vyjadrili to, čo stále platí, že človek je Božím stvorením a Boh je jeho Pánom. Napriek úžasnému rozvoju, ktorý sledujeme všade okolo seba, zostáva niečo, čo sa doteraz nezmenilo. Je to naša duša a srdce. Zostali stále rovnaké. Naše pokusy a predsavzatia, že sa napravíme, sú len ako tá tráva a kvet. Ale slovo Božie stále platí.
Božie slovo ako útočisko a pravda
- „Boh nám je útočiskom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou.“ (Ž 46,2)
- „Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym; veď sme si navzájom údmi.“ (Ef 4,25)
Ľudia sú dnes navonok iní než v biblických dobách. Inak sa obliekame, používame iné nástroje k práci, ale či už svietime sviečkami alebo elektrinou, vnútorne sme rovnakí. Slová z prvého listu Petra vykladajú, čo to slovo Božie, ktoré zostáva naveky, vlastne je. Apoštol hovorí: „A toto je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo ako evanjelium.“ A to je predsa sám Kristus. Preto môžeme prijímať dnešné posolstvo z Písma ako slovo potešenia a nádeje.
Krása a jej pominuteľnosť v kresťanskom kontexte
Na kráse záleží, lebo krásne veci v konečnom dôsledku vychádzajú z Božej stvoriteľskej ruky. On je zdrojom všetkého dobrého, pravdivého a pekného (Rim 11:36), on je dokonalým prejavom krásy. „Predchádza ho veleba a dôstojnosť, moc a nádhera je v jeho svätyni“ (Ž 96:6). Božia dokonalá svätosť ho robí dokonale slávnym a on svoju slávu zdieľa so svojím stvorením (Ž 8:3-5; Iz 6:3).
Dočasná krása tela a večná krása duše
Kresťania, hoci si uvedomujú svoju hriešnu porušenosť, nehanbia sa za telo ani ho neuctievajú. Naše telá sú dôstojný dar od Boha a sú chrámom Ducha. Z prachu zeme Boh stvoril „veľmi dobrého“ Adama na svoj obraz (Gn 1:27,31). Stelesnená existencia je to, na čo sme boli stvorení - pre večnú krásu v Božej prenádhernej prítomnosti. Ježišova ochota zobrať na seba telo svedčí o tejto realite.
Naše telá majú vrodenú dôstojnosť a hodnotu, pretože patríme Bohu. Máme pomáhať našim deťom rozlišovať medzi dočasným a večným. Napríklad na rúži a topánkach nie je samo o sebe nič zlé, ale nemôžeme si ich so sebou zobrať, keď sa naše telá premenia na prach. Sú to v istom zmysle „poklady“, ktoré zaniknú v tom istom momente ako aj my (Gn 3:19; Mt 6:19-21). To isté sa týka aj peňazí a vlastníctva a všetkých našich pozemských úspechov.
Takže hoci na kráse záleží, aj krása pominie. Vlasy zošedivejú, telá začnú zlyhávať a vrásky sa stanú svedkami toho, že roky idú neúprosne vpred. To znamená, že dary, akými sú vzhľad a úspechy, potrebujeme dať na ich správne miesto; naše pozemské stany sú dočasné domovy, ktoré jedného dňa schátrajú a zaniknú (2Kor 5:1-5).
Znamená to tiež, že môžeme Bohu ďakovať za každý dobrý a krásny dar, ktorý nám dáva, nech je akokoľvek dočasný. Ježiš nebol dychberúco krásny, keď chodil po tejto zemi (Iz 53:2). Bol ochotný obliecť si nezaujímavé ľudské telo, lebo vedel, že jedného dňa ho položí do hrobu. Ale aj tak bol schopný užívať si každý Boží dar bez hriechu a zároveň mať najväčšiu radosť v plnení Božej vôle (Lk 2:52; Heb 4:15; Heb 10:7).
Podobne sa časom prehlbuje aj viera každého skutočného veriaceho. Naša dôvera v Boha je v jeho očiach krásna a páči sa mu (Heb 11:6). Ako sa naše telá posúvajú kúsok po kúsku každý deň bližšie k smrti, ako kresťania môžeme byť čoraz viac plnší života - Ježišovho života - keď sa učíme stále viac mu dôverovať.
Ako sa rozhodneš?
Biblia zasľubuje, že nech sa čokoľvek stane v živote tých, ktorí úprimne milujú Boha, všetko bude slúžiť na ich dobro a bude ich to formovať na obraz Krista. Podvedome však túžime po tom, aby nám Boh dal anestézu, kým „preoperuje“ naše srdce a dá nám Kristov dokonalý charakter. Nechceme sa zobudiť, kým tá premena nebude dokončená! Túžime po výsledku, ale bez absolvovania toho bolestivého procesu.
No Boh pracuje inak. Zaujíma ho, čím prechádzame, no verím, že ešte viac ho zaujíma, ako reagujeme na to, čím prechádzame. Naša reakcia je otázkou našej vôle. Boh dopúšťa na nás skúšky, pokušenia a tlaky života preto, aby sme mali príležitosť vybrať si, či budeme veriť svojim pocitom a skúsenostiam, alebo Bohu a jeho slovu.
tags: #kvet #pominie #trava #uschne