Kvety zla: Škandál, krása a večné dedičstvo Charlesa Baudelaira
Charles Pierre Baudelaire, narodený 9. apríla 1821 v Paríži, je považovaný za zakladateľskú osobnosť modernej poézie. Vyvrcholením jeho básnickej tvorby bola zbierka básní Kvety zla, ktorú vydal v roku 1857. Toto celoživotné dielo, najskôr zatracované, teraz obdivované, patrí medzi najväčšie skvosty francúzskej literatúry vôbec a malo zásadný vplyv na rozvoj modernej poézie a inšpirovalo mnoho ďalších básnikov 19. storočia. Už len ten názov celej zbierky v nás vyvoláva zmiešané pocity - pocity, ktoré sa odohrávali v básnikovom vnútri celý jeho život.
Pred konečnou zbierkou básní Kvetov zla mala táto zbierka ešte mnoho predchodcov. Zo začiatku to bolo iba niekoľko básničiek, ktoré autor vydával v rôznych časopisoch, potom prišli aj prvé krátke zbierky ako Lesbičky, až 25. júna 1857, na základe zmluvy o knihe básní, podpísanej 30. Táto kniha bola vydaná v nakladateľstve Augusta Pouleta - Malassise et de Broise v Paríži, spoločne s Michelom Lévym.
Škandál národného rozmeru
Prvé vydanie zbierky sprevádzal obrovský rozruch vo vtedajšom morálne usporiadanom druhom cisárstve Napoleona III. Slová z básnikovho pera vyústili do škandálu národného rozmeru a súdneho procesu. Dôvod chaosu bol jednoduchý: dielo bolo údajne amorálne. Baudelairova kniha sa totiž sústreďuje na odvrátenú stránku krásy. K nej sa estét dostáva prostredníctvom výrazov a metafor, ktoré môžu u čitateľov vyvolávať nevôľu, pohoršenie, ba miestami i hnus, odpor. Kvety zla sú akýmsi zápisníkom utrpenia, bolesti a skonu.
„Baudelaire mal až architektonický prístup k svojmu dielu. Jednotlivé básne nezaraďoval chronologicky, ale tak, aby sa schyľovali k jasnému cieľu, k smrti,“ vysvetľuje Jacques Dupont, profesor francúzskej literatúry na univerzite vo Versailles. Názvy skladieb tomu aj zodpovedajú: Zdochlina, Záhuba, Jed. Krátko po vydaní zbierky bol celý náklad 1300 výtlačkov zhabaný.
Obsah zbierky a provokácie
Táto zbierka obsahuje mnoho básní s viacerými príchuťami a dimenziami. Už úvodná báseň Čitateľovi (Au lecteur) v sugestívnych obrazoch evokuje ukrutný svet zla a jeho odraz v duši človeka. V Požehnaní (Bénédiction) popisuje autor sám seba ako básnika predurčeného Bohom, no na druhej strane nepochopeného, dokonca odmietaného aj vlastnou matkou. Baudelaire sa verejne obnažil v básni Šperky (Les Bijoux), čím pobúril veľkú časť meštianstva. Nájdeme tu aj škandalóznu Mrcinu (Une Charogne), ktorá má prvky naturalizmu. V básni Krásna loď (Le Beau Navire) prekračuje hranicu cudnosti opisujúc ženské vnady. Zbierka je ukončená skladbou Cesta (Le Voyage), na konci ktorej stojí „Smrť, starý kapitán“ („Ô Mort, vieux capitaine“). Muž spomína v básni na prechádzku, na ktorej s milovanou ženou naťabali na mŕtve zviera.
Reakcie kritiky a súdny proces
Prvé reakcie v tlači boli ostré. V denníku Le Figaro Gustave Bourdin neľútostne kritizoval „absenciu morálnosti“ zbierky. „Táto kniha je lazaret otvorený pre všetky slabomyseľnosti ľudskej duše, pre všetky hniloby srdca. Keby to aspoň bolo tak, že ich lieči. No sú neliečiteľné,“ napísal kritik pár týždňov po začiatku predaja knižky. Preňho už niet pochýb: Baudelaire bol duševne chorý. Pozitívnych reakcií bolo žalostne málo. Takmer všetci sa nenávidenému umelcovi obracali chrbtom.
Jules Valles v časopise La Situation opísal Baudelaira ako „fanfaróna nemravnosti, falošného prašivca, podvodníka, ohavu a pornografa“. Na margo jeho diela sa vyjadril: „Je to len jed, nie vôňa.“ Jeden z Baudelairovych kritikov sa v tom období o ňom vyjadril takto: „Po Kvetoch zla má tu básnik, čo im dal rozkvitnúť, iba dve možnosti: alebo si preženie hlavou guľku, alebo sa stane kresťanom!“
The Flowers of Evil: Baudelaire's Scandalous Masterpiece Explained
Súdny proces a cenzúra
Už 5. júla toho istého roku bol vo vydavateľstve Figaro vytlačený útok na Kvety zla a 16. júla knihu zabavili z príkazu štátneho návladného a Baudelaire sa spolu s oboma nakladateľmi museli dostaviť na súd. Žaloba proti autorovi bola prejednávaná 28. septembra 1857. Rozsudok súdneho konania z 20. septembra 1857 bol, že básnik musí zaplatiť pokutu vo výške tristo frankov a nakladatelia (boli dvaja) každý po sto frankov. Šesť básní (Léthé, Tej, ktorá je príliš veselá, Lesbos, Šperky, Vampírove metamorfózy, Prekliate ženy) bolo zakázaných. Všetky vyškrtnuté básne boli o ženách, ktoré Baudelaire ako prvý vykreslil v pravom svetle, bez veršov plných romantického tajomstva. Práve naopak. Tieto básne sršali erotikou, na ktorú bol básnik nesmierne hrdý. Kasačný súd zrušil zákaz týchto básní až v roku 1949.
Tabuľka zakázaných básní a pokút
| Zakázané básne | Pokuta Charles Baudelaire | Pokuta nakladateľ |
|---|---|---|
| Léthé | 300 frankov | 100 frankov |
| Tej, ktorá je príliš veselá | ||
| Lesbos | ||
| Šperky | ||
| Vampírove metamorfózy | ||
| Prekliate ženy |
Podpora od literárnych osobností
Medzi niektorými známymi spisovateľmi však Baudelaire našiel podporu. Gustave Flaubert mu píše v jednom z listov: „Úprimne sa mi to páči a okúzľuje ma to. Našli ste prostriedok, ako omladiť romantizmus. Nepodobáte sa nikomu (čo je prvá zo všetkých kvalít). Originálnosť štýlu vyviera z koncepcie. Veta je naplnená myšlienkou až na prasknutie. Mám rád vašu horkosť s jej jazykovými jemnôstkami, ktoré ju zdôrazňujú ako rytiny na jemnej čepeli. Aby som to zhrnul, čo sa mi najviac páči na vašej knihe je to, že v nej prevláda umenie. Ste odolný ako mramor a prenikavý ako anglická hmla.“ Victor Hugo zas napísal autorovi, že vytvoril „nový záchvev“.
Dedičstvo a vplyv Kvetov zla
Po Baudelairovej smrti kritika vôbec nie je miernejšia. Jules Valles predpovedá básnikovi „dvojročnú nesmrteľnosť“ a praje mu, „nech má Satan jeho dušu“. Figaro hovorí o „skľučujúcej chudobe myšlienok básnika“, jeho poézia je podľa kritikov tohto časopisu „škrofulózna, škaredá, ľadová, márnicová a bitúnková“, je to vraj „nemocnica otvorená všetkým demenciám ducha, všetkým hnilobám srdca“. Gustáv Bourdin, literárny kritik, dokonca spochybňuje jeho mentálne zdravie.
V roku 1957 si storočné jubileum Kvetov zla už pripomínal zdanlivo celý kultúrny svet. Hoci ždanovovská čižma stála vtedy na krku aj našej kultúre, vďaka Levikovej mystifikácii sme si spolu s ruskou kultúrnou verejnosťou mohli aj my v roku 1957 pripomenúť Baudelairovu storočnicu, aj naše vydavateľstvo Slovenský spisovateľ si mohlo dať Baudelaira do plánu a v roku 1958 mohla vyjsť Kostrova Kytica z Kvetov zla. Odvtedy ubehlo ďalšie polstoročie, žijeme v demokracii, čo značí, že Baudelairove Kvety zla slobodne vydávame a čítame aj bez falošných interpretácií. Ján Kostra týmto prekladom priniesol slovenským čitateľom dielo, ktoré aj napriek kontroverziám patrí k vrcholom svetovej literatúry.
