Ľuľok čierny: komplexný sprievodca jedlou aj jedovatou formou

Ľuľok čierny (lat. Solanum nigrum) je jednoročná alebo aj dvojročná bylina z rodu ľuľok (Solanum) z čeľade ľuľkovité (Solanaceae). Druh je rozšírený od miernych po tropické oblasti a od hladiny mora do nadmorských výšok nad 3 500 metrov.

Charakteristika rastliny

Stopkaté striedavé listy sú v obryse vajcovité až trojuholníkovito kopijovité, na báze široko klinovité, celistvookrajové alebo plytko laločnaté. Na líci sú tmavozelené, na rube svetlozelené. Malé biele kvety rastú v prevísajúcich 5 až 10 kvetých vrcholíkoch. Kvetné stopky sú dlhé 15 až 30 mm, za plodu vzpriamené. Koruna má v priemere 10 až 15 mm a je 2 až 3-krát dlhšia ako kalich. Peľnice sú žlté.

Výskyt a pestovanie

Ľuľku čiernemu sa najlepšie darí na vlhkých teplých stanovištiach s plným alebo čiastočným slnečným žiarením. Najlepšie sa prispôsobuje úrodným pôdam, najmä pôdam s vysokým obsahom dusíka a fosforu. Najčastejšie sú to narušené stanovištia, ako je obrábaná pôda, okraje ciest a odkryté korytá a brehy riek. U nás sa sporadicky vyskytuje na celom území, najmä v teplejších oblastiach, častý je v nížinách, ale nájde sa aj v horských oblastiach. Je prvkom ruderálnych spoločenstiev, kde obyčajne rastie v sprievode mrlíkov. Typickými stanovišťami sú úhory a smetiská.

Rozmnožovanie a klíčivosť

Ľuľok čierny môže ročne vyprodukovať až 178 000 semien, pričom po zimnej stratifikácii si klíčivosť môže uchovať až 99 % semien. Semená skladované vnútri pri izbovej teplote si po 2 rokoch zachovávajú klíčivosť do 27 %. Semená klíčia najlepšie pri striedavých teplotách od 20 do 30 °C.

Ľuľok čierny ako burina

Vo väčšine častí sveta, najmä v Európe a Severnej Amerike, sa ľuľok čierny považuje za nežiaducu burinu v poľnohospodárstve, pretože je vážnym konkurentom pre sadenice mnohých poľnohospodárskych plodín, pokiaľ ide o vodu, svetlo a živiny. Najmä pre rajčiaky a papriku.

Jedovatosť a liečivé účinky

Ľuľok čierny, pretože obsahuje solanín, je mierne jedovatý, ale nie natoľko ako napríklad ľuľkovec zlomocný. Intoxikácia sa prejavuje zvracaním, hnačkou, slabosťou, bolesťami brucha a hlavy. V odbornej literatúre je ľuľok uvedený ako jedovatý a konzumácia už len niekoľkých bobúľ môže údajne spôsobiť smrť. Hlavne divorastúci ľuľok čierny (Solanum nigrum) obsahuje jedovaté alkaloidy a steroidné aglykóny, preto otrava plodmi je častá. Jeho zelené bobule majú vysoký obsah solasodínu, ktorý sa rozkladá až pri teplotách vyšších ako 170 °C. Je na uvážení každého pestovateľa, ako veľmi dôveruje tomu, že má na záhrade práve jedlý ľuľok. Čitateľom odporúčam neriskovať.

Napriek tomu závery štúdie zameranej na výskum liečenia infekčných chorôb pomocou extraktov získaných z ľuľka čierneho priniesli mnohé pozitívne výsledky. Extrakty vykazovali antimikrobiálne účinky proti izolovaným patogénom, ktoré spôsobujú infekcie a choroby dýchacích ciest. V minulosti bol ľuľok čierny užívaný v ľudovom liečiteľstve. Zrelé plody obsahujú len málo toxického solanínu, takže nie sú nebezpečné.

Jedlá odroda ľuľka čierneho

Existuje aj jedlá odroda ľuľka, známa a pestovaná hlavne v Amerike, kde sa označuje ako Garden Huckleberry (Solanum nigrum var. melanocerasum). Ľuľok čierny je veľmi premenlivá rastlina a vytvára veľa ekologických foriem, medzi ktorými sú aj jedlé, neobsahujúce jedovaté látky. Dorastajú do výšky 130 cm, guľaté plody majú v zrelosti tmavofialovú farbu a v priemere až 2 cm, čím sa odlišujú od divých jedovatých rastlín. Kompót z bobúľ je celkom chutný a nemá žiadny negatívny vplyv na človeka. Pestuje sa podobne ako rajčiak. Táto rastlina sa pestuje zo semienka podobne ako rajčiny, u nás je predajcami často chybne označovaná ako jeden z druhov čučoriedky. Plody sa zberajú, až keď úplne sčernajú. Mali by sa však konzumovať s mierou, pričom jesť ich surové sa neodporúča. Ľudia v okolí ich pestujú a vnímajú ako liečivé bobuľky. Zavárajú ich, robia džem alebo jedia surové.

Škodcovia a choroby

Z vošiek na rastline parazitujú poddruhy vošky makovej (Aphis fabae solanella), ktorá zvyčajne tvorí veľké kolónie na spodných stranách listov, hlavne na vrchole rastliny. Živí sa listovými šťavami, následkom čoho sa listy postupne skrúcajú. Lesklá, 2 až 3 mm veľká žltozelená voška druhu Aulacorthum solani sa živí rastlinnými šťavami a je považovaná extrémne polyfágnu. Roztoč druhu Aceria lycopersici napáda najmä listy na nových výhonkoch. Z hubovitých patogénov je významný druh Phytophthora infestans. Vytvára bielu, zamatovú pokrývku na všetkých častiach rastliny, dokonca aj pod zemou.

tags: #lulok #cierny #kvet

Populárne príspevky:

• výhody aloe vera pre zdravie
• Viac o Dunajských luhoch
• Pestovanie orchideí
• Symbolika modrých kvetov v kyticiach
• Architektúra Bojnického zámku