Rozmnožovanie a životný cyklus lúčneho koníka

Lúka je domovom mnohých druhov hmyzu a jednou z najzaujímavejších skupín sú koníky - drobné skákajúce tvory s dlhými zadnými nohami. Lúčne koníky pozná väčšina z nás od útleho detstva. Majú zvyčajne podlhovasté telo s veľkými zadnými nohami, vďaka ktorým dokážu skákať. Skákanie využívajú na pohyb a na únik do bezpečia pred nepriateľom. Koník lúčny je u nás hojne rozšírený. Nájdeme ho v tráve na lúkach, či trávnatých rúbaniskách.

Vzhľad a základná charakteristika

Koníky sú charakteristické svojimi dlhými zadnými nohami, ktoré im umožňujú efektívne skákanie. Niektoré koníky dokážu skočiť 20 krát ďalej, ako je ich dĺžka tela. Je to asi tak, ako keby človek jedným skokom preskočil po dĺžke dva dlhé autobusy. Ako ochrana im zároveň slúži sfarbenie v odtieňoch podkladu, na ktorom žijú. Obvykle sú zelené alebo hnedé, no sú aj také, ktoré dokážu meniť farbu tela podľa podkladu, na ktorom dlhodobejšie žijú, inak by boli úplne bezbranné. V obrane im pomáha dobrý zrak. Dve veľké oči na bokoch hlavy im umožňujú vidieť nielen vpred, ale okolo takmer celého tela. Tieto životné stratégie im vychádzajú celkom dobre.

Koník lúčny (Chorthippus parallelus), kobylka lúčna, je bežný druh kobylky vyskytujúcej sa v ne suchých trávnych porastoch v dobre vegetovaných oblastiach Európy a niektorých priľahlých oblastiach Ázie. Samice dorastajú na približne 2 cm a sú väčšie a menej aktívne ako samce, ktoré dorastajú na približne 1,5 cm. Obe pohlavia sú nelietajúce. U žien sa prípady krídel (pokrývajúce stopky) rozprestierajú iba krátko dole po bruchu, zatiaľ čo samce majú dlhšie prípady krídel siahajúce takmer k špičke brucha. Môžu mať variabilnú farbu so zaznamenanými zelenými, hnedými, fialovo-červenými a ružovými formami, aj keď najbežnejšie sú zelené. Farebné formy sú geneticky určené a niektoré populácie môžu vykazovať vysokú frekvenciu ružových kobyliek. Chorthippus rovnobežník je od podobných druhov rozprávaný o približne paralelnej povahe tyčí (zámenné postranné kliny) na zadnej strane krku, ktoré dávajú tomuto názvu jeho meno.

Larvy koníkov (nymfy) sa nápadne podobajú na dospelých jedincov, ale chýbajú im krídla, preto len skáču.

Potrava

Skoro všetky druhy koníkov sú bylinožravce. Majú silné ústne ústrojenstvo. Ním požierajú celé listy a steblá trávy, ktorá v ich potrave prevažuje. Živia sa ňou všetky vývojové štádiá. Výnimočne požierajú aj mŕtvolky iného hmyzu, prípadne iný organický materiál.

Rozmnožovanie

Samice koníkov kladú vajíčka do pôdy alebo do suchých stebiel. Vývin trvá v závislosti od druhu niekoľko týždňov až mesiacov. Zo zeme sa potom liahnu malé koníky, ktoré sú vernou zmenšeninou ich rodičov.

Zvuky koníkov

Vŕzgavý zvuk, ktorým nás upútajú, vydávajú trením stehien zadných nôh o stvrdnutú plôšku na predných krídel. Každý druh koníka vydáva iný zvuk, podobne ako každý vták inak spieva. Vznik cvrlikania, odborne nazývaného stridulácia, je spôsobený trením vystúpených žiliek na krídlach o hrebeň výrastkov na zadných nohách. Pohybom nôh o krídla či bruško vzniká známy zvuk. Každý druh má pritom jedinečný zvukový prejav, ktorým sa dorozumieva.

HORSE - Sound Effect

Význam koníkov v prírode

Koníky sú dôležitou potravou pre vtáky, žaby a drobné cicavce. Pomáhajú udržiavať rovnováhu medzi rastlinami - obžierajú najmä trávu. Sú ukazovateľom zdravého prostredia - v čistých lúkach ich nájdeme viac. Koníky určite nájdeme v prírodných záhradách, ale i na lúkach, sú ich súčasťou.

Koník lúčny je dobre preštudovaný organizmus v disciplíne evolučnej biológie a bol raným a dôležitým modelovým systémom pre štúdium európskej fylogeografie. Kvôli vysokej hustote tohto hmyzu v západnej Európe navrhli niektorí vedci aj ich možné využitie ako potrava pre ľudí. Tento hmyz obsahuje 69% bielkovín v sušine s vynikajúcim profilom aminokyselín a stráviteľnosťou.

Druhy koníkov

Na území Slovenska žije asi 45 druhov koníkovitých. Medzi ľahko poznateľné patria Oedipoda coerulescens (koník modrokrídly) a Psophus stridulus (koník červenokrídly), ktorý za letu vydáva vržavý zvuk. Na najteplejších lokalitách s piesčitým substrátom žije veľmi vzácne Acrida hungarica (koník stepný). Na slnečných stráňach v horách žije Arcyptera fusca (koník pestrý, vhodnejší názov by bol však koník sivokrídly). Zo subtropických druhov sem patrí povestná Locusta migratoria (saranča sťahovavá/koník sťahovavý, nesprávne nazývaná „kobylka“), ktorá pri premnožení môže spôsobiť holožery vegetácie.

V záhradách sa môžeme stretnúť so zeleno sfarbeným koníkom fialovonohým (Chrysochraon dispar), ktorý miluje neudržiavané trávnaté porasty. Na intenzívnejšie kosených plochách zase stretneme skôr koníka obyčajného (Chorthippus biguttulus). Naším najväčším a zároveň jedným z najvzácnejších druhov je koník stepný (Acrida ungarica), ktorého dĺžka tela dosahuje až 6 cm.

Koník sivý (Gomphocerippus rufus) má červenohnedý až sivý odtieň. Obľubuje slnečné a suché lúky. Vydáva pomalé, rytmické zvuky. Koník veľký (Stenobothrus lineatus) je väčší druh s nápadne žltkastým sfarbením, je menej bežný a žije na otvorených lúkach s vyššou trávou.

Ochrana lúčnych koníkov

Ak disponujete väčším pozemkom, nekoste ho naraz. Uplatnite tzv. mozaikové kosenie, čo znamená, že pokosíte napríklad jednu tretinu porastu, o niekoľko dní až týždňov ďalšiu časť a tak ďalej. Princíp je jednoduchý. Pokosením celej plochy prídu živočíchy naraz o zdroje potravy. Pri mozaikovom kosení sa aspoň časť z nich dokáže presunúť na dosiaľ nepokosené miesta a prežiť. Viete, že pomalý pohyb kosy dokáže ušetriť množstvo hmyzích životov? Vtáctvo a iné živočíchy tak neprídu o dôležité zdroje potravy. V neprodukčných častiach záhrady sa nebojte experimentovať s výsevom rôznych lúčnych a trávnych zmesí. Ešte pred kúpou osivovej zmesi si však overte jej zloženie, aby sa v nej nevyskytovali nepôvodné a invázne druhy. Ak je to technicky možné, pri obhospodarovaní (manažovaní) väčších pozemkov sa pokúste vyhnúť mulčovaniu a preferujte kosbu s odstraňovaním biomasy.

tags: #rozmnozovanie #lucneho #konika