Rozmnožovanie a vývin hmyzu: Od neúplnej premeny k hypermetabolii

Rozmnožovanie je základnou funkciou všetkých živočíchov, ktorá zabezpečuje zachovanie druhu a odovzdávanie vlastností z rodičov na potomkov. Hmyz, najpočetnejšia trieda živočíchov, sa vyznačuje rôznorodými a často komplexnými spôsobmi vývinu. Kľúčovú úlohu v tomto procese zohráva premena, ktorou hmyz prechádza od vajíčka až po dospelého jedinca. Rozoznávame dva hlavné typy vývinu: nepriamy, ktorý zahŕňa neúplnú a úplnú premenu, a priamy vývin.

Nepriamy vývin hmyzu

Nepriamy vývin je charakteristický pre hmyz a je kratší. Prebieha v dvoch formách: s neúplnou premenou a s úplnou premenou.

Neúplná premena (Hemimetabolia)

Neúplná premena, odborne nazývaná Hemimetabolia, je vývojový proces, pri ktorom hmyz prechádza štádiami vajíčka, larvy (alebo nymfy) a dospelého jedinca bez štádia kukly. Larvy sa postupne vyvíjajú do podoby dospelého jedinca, čo umožňuje plynulý prechod medzi štádiami. Chýba pokojové štádium, larvy sa postupne vyvíjajú priamo na dospelé jedince. Larvy sa vzhľadom a funkciami postupne približujú k dospelým jedincom.

V rámci neúplnej premeny rozlišujeme jej 4 hlavné typy:

• Prometabolia: Larvy, nazývané najády, žijú vo vode a prechádzajú štádiom subimága s neúplne vyvinutými krídlami pred dosiahnutím dospelosti (napr. podenky).
• Archimetabolia: Larvy, nazývané najády, sú vodné a dýchajú žiabrami, ale priamo sa menia na dospelé jedince bez štádia subimága (napr. pošvatky, vážky).
• Paurometabolia: Larvy, nazývané nymfy, žijú a živia sa podobne ako dospelé jedince, ale bez krídel (napr. šváby, termity, rovnokrídlovce, ucholaky).
• Neometabolia: Obsahuje prvky neúplnej aj úplnej premeny, s niektorými larválnymi štádiami podobnými dospelým jedincom a možným kľudovým štádiom.

Zástupcovia hmyzu s neúplnou premenou:

Podenky (Ephemeroptera)

Podenky, známe aj ako dňovky alebo efeméry, sú štíhly hmyz so slabo chitinizovaným (jemným) telom. Vyznačujú sa dvoma pármi blanitých krídel s hustou žilnatinou, pričom druhý pár môže byť menší alebo chýbať. Krídla nevedia zložiť plocho nad bruškom. Majú 10 článkov na brušku s charakteristickými kopulačnými orgánmi u samcov a na konci bruška majú nitkovité článkované výbežky (cerkusy a stredový terminálny filament).

Vývin podeniek je neúplná premena (prometabolia) s mnohými larválnymi štádiami. Dospelé jedince majú úplne zakrpatené ústne orgány aj tráviacu sústavu, neprijímajú potravu a žijú veľmi krátko (často len 1 až 2 dni), zatiaľ čo ich vodné larvy (najády) môžu žiť vo vode viac ako pol roka, pri veľkých druhoch aj niekoľko rokov.

Vážky (Odonata)

Vážky sú stredne veľký až veľký, extrémne dravý hmyz s nápadne veľkými zloženými očami (môžu mať až niekoľko desiatok tisíc očiek) a dvojicou rovnocenných blanitých krídel s hustou žilnatinou. Podobne ako podenky, krídla nevedia skladať plocho nad bruškom. Sú vynikajúce letce s asynchrónnym letom a ich silné, otŕnené nohy slúžia na chytanie koristi priamo za letu. Bruško má 10 článkov a končí výbežkami, ktoré slúžia samcom na uchopenie samice pri kopulácii.

Vývin vážok prebieha ako archimetabolia (neúplná premena) prostredníctvom viacerých larválnych štádií. Larvy (najády) žijú dravo na dne vôd a na chytanie koristi používajú špeciálny vymrštiteľný orgán - tzv. masku, ktorá vznikla premenou spodnej pery. Vážky sú prevažne denným hmyzom a majú obrovský význam pre udržiavanie biologickej rovnováhy.

Pošvatky (Plecoptera)

Pošvatky sú malý až stredne veľký hmyz s mnohými primitívnymi znakmi, ako sú málo chitinizované telo, nitkovité mnohočlánkové tykadlá a hryzavé ústne ústroje (ktoré však u dospelcov môžu byť zakrpatené). Majú 10 článkov na brušku s dlhými cerkusmi a blanité krídla s hustou žilnatinou, pričom zadné krídla sa už dokážu vejárovite skladať.

Vývoj pošvatiek je archimetabolia s veľkým počtom larválnych štádií (často 20 až 30). Ich vodné larvy (najády) dýchajú primitívnym spôsobom pomocou tracheálnych žiaber a môžu byť rastlinožravé alebo dravé. Pošvatky predstavujú v systéme prirodzený vývojový mostík.

Šváby (Blattodea)

Šváby sú stredne veľký až veľký hmyz s vajcovitým a splošteným telom, vybavený silne hypognátnymi (smerujúcimi nadol) hryzavými ústnymi orgánmi a dlhými tykadlami. Na chrbtovej strane predohrude majú vyvinutý silný štít (tzv. pronotum), ktorý zvyčajne úplne prekrýva hlavu. Majú otŕnené rýchle nohy umožňujúce beh. Ich predné krídla sú chitinizované do podoby polokroviek, zadné sú blanité. Európske druhy len výnimočne lietajú. Šváby majú vývin typu paurometabolia (postupná premena) a sú známe svojou nočnou aktivitou.

V najmodernejších systémoch sa šváby, modlivky a termity zlučujú do spoločného veľkého radu švábovce (Dictyoptera), pretože sú si vývojovo mimoriadne blízke. K synantropným druhom (viazaným na človeka) patrí šváb obyčajný (Blatta orientalis), ktorý meria 19-30 mm. Vyskytuje sa po celý rok, často hromadne, v teplých domácnostiach, v pekárňach a skladoch potravín.

Termity (Isoptera)

Termity sú sociálny hmyz, žijúci v obrovských, dokonale organizovaných spoločenstvách (kolóniách). Laici si ich pre ich spôsob života často mýlia s mravcami, no vývojovo s nimi nemajú nič spoločné a skôr sa jedná o príbuzných švábov, ktorí prešli na sociálny spôsob života. Termity sú mäkký a málo pigmentovaný (belavý) hmyz.

V kolónii sa nachádzajú morfologicky a funkčne odlíšené kasty:

• Pohlavné jedince (kráľ a kráľovná): Ako jediné majú vyvinuté zložené oči a pôvodne aj blanité krídla, ktoré si však po rojení a párení odlamujú.
• Robotníci: Sú to pohlavne nedovyvinuté (neotenické) jedince oboch pohlaví. Sú slepé a bezkrídle. Zabezpečujú chod celej kolónie.
• Vojaci: Sú taktiež slepé a bezkrídle. U niektorých druhov majú zväčšenú hlavu so silnými hryzadlami, iné druhy majú tzv. „nosatých“ vojakov s dutým výbežkom na čele, z ktorého dokážu na nepriateľa vystreknúť paralyzujúci sekrét.

Termity sú silne svetloplaché. Živia sa tlejúcimi rastlinnými látkami a drevom, pričom na trávenie celulózy využívajú symbiotické mikroorganizmy (riasničkavce a baktérie), ktoré žijú v ich tráviacej sústave. Vývin je paurometabolia (postupná premena). Kolónie si budujú v dreve, v podzemí, alebo stavajú obrovské nadzemné termitiská. Tie tvoria z jemne rozžutého dreva a pôdy stmelených slinami - tento materiál po zaschnutí stvrdne na extrémne pevný tzv. termití betón.

Modlivky (Mantodea)

Modlivky predstavujú stredne veľký až veľký hmyz, dokonale adaptovaný na dravý spôsob života (predáciu). Majú veľmi pohyblivú hlavu vybavenú silnými hryzadlami a veľkými zloženými očami. Nápadne predĺžená predohruď nesie prvý pár nôh, ktorý je premenený na dokonalé uchopovacie (loviace) zariadenie. Majú predĺžené panvičky a ozubené stehná, do ktorých pri love bleskovo zapadnú ozubené holene na princípe zatváracieho noža. Predné krídla modliviek sú viac chitinizované a pigmentované, zadné krídla sú jemné, blanité a pod prednými sú poskladané vejárovite. Majú veľmi hustú sieťovitú žilnatinu. Tvarom tela a farbou často dokonale splývajú s prostredím (kryptické sfarbenie), vďaka čomu sú v trávnatých a krovinatých porastoch pre svoju korisť prakticky neviditeľné. Modlivky sú známe predovšetkým z tropických oblastí, no zástupcovia sa vyskytujú aj u nás.

Rovnokrídlovce (Orthoptera, syn. Saltatoria)

Rovnokrídlovce zahŕňajú početný rad hmyzu s rôznorodou veľkosťou a tvarom tela, typicky s valcovitým až mierne laterálne splošteným telom a silnými, skákavými zadnými nohami. Silné hryzavé ústne ústroje, vrátane mandibúl, smerujú nadol (tzv. hypognátna hlava). Typické sú nitkovité alebo štíhle vretenovité tykadlá. Krídla, ak sú prítomné, majú primitívnu sieťovitú žilnatinu a sú obvykle chitinizované a pigmentované. Prevažná väčšina druhov má stridulačný aparát a sluchové (tympanálne) orgány, umožňujúce produkciu a vnímanie hlasného zvuku. Vývin je paurometabolia (postupná premena).

V najmodernejších fylogenetických systémoch je rad rovnokrídlovce rozdelený na dva úplne samostatné rady: kobylky (Ensifera) a koníky (Caelifera).

Pakobylky (Phasmida, syn. Phasmatodea)

Pakobylky sú veľký a anatomicky pozoruhodný hmyz žijúci prevažne v trópoch a subtrópoch. Patria sem niektoré z najväčších druhov hmyzu na svete vôbec, s dĺžkou až 35 cm. Tento rad sa vyznačuje extrémnym stupňom kryptického sfarbenia a mimikry, umožňujúcim dokonale splynúť s ich okolím. Majú krátke tykadlá a hryzavé ústne orgány, sú výlučne fytofágy (bylinožravce). Len výnimočne lietajú, mnohé druhy majú úplne redukované krídla. Zaujímavosťou je, že mnohé druhy tvoria takmer výhradne samičie (thelytókne) populácie s výnimočným výskytom samcov, takže sa rozmnožujú partenogenézou.

Ucholaky (Dermaptera)

Ucholaky sú podlhovastý hmyz s charakteristickými klieštikovitými cerkusmi na konci bruška. Majú malé až stredne veľké telo, nitkovité mnohočlánkové tykadlá a hryzavé ústne ústroje. Zaujímavosťou je stavba ich hrude a krídel, ktorou nápadne pripomínajú chrobáky (ide o ukážku tzv. konvergencie): ich predné krídla sú premenené na skrátené krovky, pod ktorými sa skrývajú zložito vejárovito skladané blanité krídla. Tieto krídla sú používané na let len zriedka, pričom práve klieštikovité cerkusy pomáhajú ucholakom pri ich rozkladaní a opätovnom skladaní.

Vývin ucholakov je postupná premena (paurometabolia) s 5 až 6 instarmi. Sú to prevažne saprofágne alebo polyfágne živočíchy s nočnou aktivitou; len niekoľko druhov je aktívnych cez deň. Ucholak obyčajný (Forficula auricularia) dosahuje dĺžku 12 až 20 mm. Tento druh má charakteristické tmavohnedé až čierne sfarbenie s jemne svetlejšími okrajmi krídel a nôh. Jeho najvýraznejším morfologickým znakom sú spomínané klieštikovité cerkusy, ktoré sú u samcov zakrivené viac než u samíc. Najčastejšie sa vyskytuje v záhradách, parkoch, na poliach a v lesných okrajoch.

Vši (Anoplura)

Vši predstavujú malý bezkrídly hmyz, ktorý je extrémne prispôsobený ektoparazitickému spôsobu života na cicavcoch (vrátane človeka), kde sa živia výhradne cicaním krvi. Ich hlava je vždy užšia ako hruď. Majú vysoko špecializované bodavo-cicavé ústrojenstvo, ktoré pozostáva zo štyroch bodcov, a klieštikovité chodidlá, dokonale prispôsobené na pevné uchytenie sa v srsti alebo vo vlasoch. Ich vývin (paurometabolia) je zrýchlený a prebieha len cez tri instary.

Samičky pevne lepia svoje vajíčka, ktoré sa nazývajú hnidy, výlučkami na srsť alebo vlasy hostiteľa, prípadne na vlákna odevov ľudí. Bodaním a cicaním krvi spôsobujú silné svrbenie a dráždenie kože. Hoci množstvo vysatej krvi je nepatrné, vši sú nebezpečné tým, že môžu prenášať zárodky ťažkých chorôb (borelióza, škvrnitý týfus, rickettsiózy a mor). Voš detská (Pediculus capitis) dosahuje veľkosť 2-4 mm.

Bzdochy (Heteroptera)

Rad bzdochy (Heteroptera) je početná a rozmanitá skupina hmyzu, ktorá zahŕňa suchozemské aj vodné druhy. Zaujímavosťou je, že bzdochy sú jediným radom hmyzu, ktorý dokázal v dosť veľkom počte druhov kolonizovať aj litorálne pásmo morských ekosystémov. Predné krídla sa im vyvinuli ako polokrovky (hemelytrae) s bazálnou časťou tvrdou (chitinizovanou) a distálnou (koncovou) časťou blanitou. Bzdochy majú dlhé bodavo-cicavé ústne orgány premenené na bodec (rostrum), ktorým sa živia rastlinnými šťavami, iným hmyzom alebo krvou. Sú známe svojimi repelentnými žľazami, ktoré produkujú obranný sekrét s intenzívnym zápachom, no zároveň aj s antibakteriálnymi a fungicídnymi účinkami. Pre samotné bzdochy tento sekrét pôsobí zrejme aj ako afrodiziakum pri rozmnožovaní. Väčšina druhov sa živí rastlinnou potravou (fytofágy).

Skrytotykadlové bzdochy (Cryptocerata) majú veľmi krátke, redukované tykadlá a sú prispôsobené výhradne na život vo vode. U niektorých druhov slúžia predné nohy na uchopenie koristi a ostatné nohy sú husto obrvené a prispôsobené na kráčanie alebo veslovanie (plávanie). Chrbtoplavka žltkastá (Notonecta glauca) je menší vodný hmyz (10-15 mm), ktorý sa vyznačuje unikátnym spôsobom plávania chrbtom nadol. Voľnotykadlové bzdochy (Gymnocerata) zahŕňajú druhy s väčšou flexibilitou vo voľbe prostredia, od vodných povrchov až po úplne suchozemské biotopy. Cifruša bezkrídla (Pyrrhocoris apterus) je výrazný suchozemský hmyz (9-11 mm), ľahko rozpoznateľný vďaka jasne červeno-čiernemu kontrastnému sfarbeniu (výstražné sfarbenie). Aj keď je primárne bezkrídla, výnimočne sa v populácii môžu vyskytnúť aj jedince s vyvinutými krídlami.

Úplná premena (Holometabolia)

Úplná premena, odborne Holometabolia (alebo Oligoneoptera), je charakteristická pre hmyz, ktorý prechádza štyrmi vývojovými štádiami: vajíčko → larva → kukla → dospelý jedinec (imágo). Kľúčovým momentom je štádium kukly. Počas larválneho vývinu larva iba rastie a hromadí zásobné látky. Až v pokoji kukly dochádza k radikálnej premene a kompletnej reorganizácii telesnej štruktúry. Tento typ premeny je evolučne mimoriadne úspešný, pretože umožňuje larvám a dospelým jedincom zaujať úplne odlišné ekologické niky, čím sa minimalizuje vnútrodruhová konkurencia o potravu a priestor.

Kľúčové charakteristiky úplnej premeny:

• Vývojové štádiá: Vajíčko → Larva → Kukla → Dospelý jedinec
• Pokojové štádium: Prítomnosť kukly, v ktorej dochádza k radikálnej transformácii.
• Rozdielne ekologické niky: Larvy a dospelé jedince žijú a živia sa odlišne.

Špecifickým a zložitým typom úplnej premeny je hypermetabolia. Pri tomto vývine larva prechádza viacerými morfologicky a ekologicky úplne odlišnými larválnymi štádiami (napríklad prvé štádium je veľmi pohyblivé, zatiaľ čo ďalšie je beznohé a parazitické). Obvykle sa medzi týmito fázami vyskytuje aj jedno alebo viacero vložených pokojových štádií (tzv. pakukla).

Zástupcovia hmyzu s úplnou premenou:

Vodnárky (Megaloptera)

Vodnárky sú stredne veľký hmyz s dvoma pármi blanitých, akoby „zadymených“ krídel, ktoré v pokoji skladajú strechovito nad bruškom. Majú hryzavé ústne orgány a sú považované za veľmi starobylú skupinu s fosíliami datovanými až do obdobia permu. Vyznačujú sa primitívnymi znakmi, ako sú nitkovité, mnohočlánkové tykadlá. Larvy vodnárok žijú vo vode, sú dravé a dýchajú pomocou tracheálnych žiaber na brušku. Ešte zaujímavejšie však je ich štádium kukly. Na rozdiel od väčšiny hmyzu, kde je kukla úplne nehybná, kukla vodnárok je tzv. voľná a hryzavá (pupa libera).

Vodnárka močiarna (Sialis lutaria) je náš bežný druh. Má tmavohnedé telo a zadymené krídla s tmavou žilnatinou.

Dlhokrčky (Raphidioptera)

Dlhokrčky sú stredne veľký, veľmi nápadný hmyz. Svoje pomenovanie dostali podľa výrazne predĺženej predohrudi, ktorá vytvára dojem dlhého „krku“. Majú dva páry blanitých krídel skladaných strechovito nad bruškom. Dlhokrčka obyčajná (Raphidia notata) u nás patrí k bežným druhom. Obýva záhrady, parky a listnaté lesy, často ju vidieť behať po kôre dubov.

Sieťokrídlovce (Neuroptera)

Sieťokrídlovce sú starobylý rad hmyzu s hryzavými ústnymi orgánmi, nitkovitými tykadlami a dvoma pármi blanitých krídel s hustou sieťovitou žilnatinou. Ich larvy sú dravé, majú špeciálne adaptácie na trávenie koristi mimotelovým spôsobom. Zlatoočka obyčajná (Chrysopa vulgaris) patrí medzi hojne sa vyskytujúce a mimoriadne užitočné druhy. Dospelé jedince majú charakteristické zelené sfarbenie, zlatisté oči a priesvitné krídla. Mravcolev čiernobruchý (Myrmeleon formicarius) je mimoriadne známym zástupcom. Jeho široké larvy s mohutnými hryzadlami si v sypkom piesku vyhrabávajú lievikovité jamky. Ploskoroh škvrnitokrídly (Libelloides macaronius) je nápadný denný druh pripomínajúci vážku. Má čierne telo, dlhé kyjovité tykadlá a jasne žlté krídla s čiernymi škvrnami.

Chrobáky (Coleoptera)

Chrobáky sú vôbec najväčším radom v ríši hmyzu (a živočíchov vôbec), s odhadovaným počtom popísaných druhov presahujúcim pol milióna. Tento rad je charakterizovaný silne chitinizovaným telom s hryzavými ústnymi orgánmi. Prvý pár krídel je premenený na tvrdé ochranné štíty - tzv. krovky (elytrae), pod ktorými je blanitý druhý pár krídel slúžiaci na let. Mäsožravé chrobáky (Adephaga) tvoria podrad, v ktorom veľkú väčšinu zástupcov predstavujú aktívne dravce. Už ich larvy majú výborne vyvinuté čeľuste a rýchle nohy pre dravý spôsob života. Čeľaď bystruškovité je v našich podmienkach predovšetkým známa. Ich farba sa pohybuje od čiernej cez zlatistobronzovú až po modrozelené kovové lesky. Potápnik obrúbený (Dytiscus marginalis) je veľký vodný chrobák. Na plávanie je adaptovaný tretím párom nôh, ktoré sú husto obrvené a fungujú ako veslá.

Všežravé chrobáky (Polyphaga) tvoria obrovskú skupinu s rôznorodými spôsobmi života vrátane rozkladačov (nekrofágov, koprofágov), rastlinožravcov, drevokazov a predátorov. Hrobárik obyčajný (Necrophorus vespillo) z čeľade zdochlinárovité sa vyznačuje dvoma nápadnými oranžovo-žltými pruhmi na krovkách. Roháč veľký (Lucanus cervus) patrí do čeľade roháčovité a je to jeden z našich najkrajších a najväčších chrobákov. Vyznačuje sa výrazným pohlavným dimorfizmom - samce majú na rozdiel od samičiek mohutne vyvinuté hryzadlá pripomínajúce parohy. Čeľaď skarabeusovité má tučné, do písmena „C“ stočené larvy nazývané pandravy. Patria sem mnohé nápadné druhy, napríklad nosorožtek hnedý (Oryctes nasicornis). Chrúst obyčajný (Melolontha melolontha) je známy jarný chrobák z čeľade skarabeusovité, ktorého pandravy žijú v pôde a živia sa korienkami rastlín. Imága (dospelce) lietajú na jar po večeroch a ožierajú listy stromov. Zlatoň obyčajný (Cetonia aurata) je zavalitý chrobák z čeľade skarabeusovité, nápadný svojím nádherným kovovo zeleným až zlatistým zafarbením. Živí sa peľom a nektárom kvetov. Zástupcovia z čeľade kováčikovité majú larvy s úzkym, tvrdým, valcovitým telom, ktoré sa nazývajú drôtovce. Kováčik pásikavý (Athous vittatus) žije v listnatých lesoch. Svetluška obyčajná (Lamprohiza splendidula), ľudovo známa ako svätojánska muška, patrí do čeľade svietivkovité. Vyznačuje sa bioluminiscenciou - schopnosťou tvoriť v spodnej časti bruška „studené“ svetlo. Lienka sedembodková (Coccinella septempunctata) z čeľade lienkovité patrí medzi najobľúbenejšie chrobáky. Pásavka zemiaková (Leptinotarsa decemlineata) z čeľade liskavkovité sa stavbou tela ponáša na lienku, jej krovky sú však žlto-čierno pásikavé. Je to nepôvodný druh zavlečený zo Severnej Ameriky. Čeľaď fúzačovité zahŕňa chrobáky s extrémne dlhými tykadlami, ktoré u samcov často výrazne presahujú dĺžku samotného tela. Fúzač zavalitý (Ergates faber) je veľký druh borovicových lesov. Čeľaď lykožrútovité (podkôrnikovité) zastupujú malé, valcovité chrobáky žijúce v dreve a kôre stromov. Lykožrút smrekový (Ips typographus) je drobný (iba pol centimetra merajúci) chrobák. Samice a larvy tohto hmyzu vyhrýzajú pod kôrou smrekov charakteristické „mapy“. Májka fialová (Meloe violaceus) z čeľade májkovité je zavalitý chrobák s nápadne skrátenými krovkami. Životný cyklus májky patrí k najzložitejším vôbec (tzv. hypermetabolia) - jej miniatúrna larva (triungulin) po vyliahnutí vylezie na kvet, kde čaká na divú včelu, ktorej sa chytí, nechá sa zaviať do jej hniezda a tam následne zožerie jej vajíčko aj zásoby peľu.

Blanokrídlovce (Hymenoptera)

Blanokrídlovce sú mimoriadne rozsiahla skupina hmyzu, ktorá zahŕňa obrovské rozpätie veľkostí - od najmenších druhov hmyzu na svete s dĺžkou tela iba 0,2 mm až po veľké a robustné druhy. Ich charakteristickým znakom sú dva páry blanitých krídel s relatívne hustou žilnatinou, pričom zadné krídla sú vždy o niečo menšie. Na hlave nesú dlhé tykadlá a veľké zložené oči. Ústne orgány sú primárne hryzavé, no u niektorých evolučne odvodených skupín (včely) sa premenili na hryzavo-lízavé. Z hľadiska anatómie samíc je kľúčová prítomnosť znášadla (ovipositora), ktoré slúži na kladenie vajíčok. U tzv. žihadlových blanokrídlovcov (osy, včely, mravce) sa toto znášadlo premenilo na žihadlo napojené na jedovú žľazu. Blanokrídlovce prechádzajú dokonalou premenou (holometabolia).

Hrubopáse blanokrídlovce (Symphyta) predstavujú vývojovo staršiu vetvu. Ich bruško prisadá k hrudi celou svojou šírkou, nemajú teda zúžený „pás“, čo im dáva robustnejší vzhľad. Taktiež majú dlhé tykadlá a hryzavé ústne orgány, ktoré používajú na konzumáciu rastlinného materiálu. Kyjačka žltkastá (Cimbex lutea) veľkosťou a sfarbením pripomína menšieho sršňa. Larvy sa živia listami vŕb a topoľov. Dospelé jedince sa živia miazgou z listov, ktoré nahryzávajú.

Štíhlopáse blanokrídlovce (Apocrita) zahŕňajú hmyz s výrazne zúženým „pásom“ medzi hrudnou časťou a bruškom, čo im dáva štíhlejší a typicky osí vzhľad. Ich larvy sú úplne beznohé (tzv. apódne beznôžky). Tento podrad zahŕňa obrovské množstvo parazitických druhov a zároveň celú evolučnú vetvu sociálneho hmyzu. Hoci sa zdá, že „stopka“ (petiolus) oddeľuje hruď od bruška, anatomicky je to inak. U štíhlopásych blanokrídlovcov totiž prvý článok bruška pevne zrastá s hruďou (vzniká tzv. propodeum). Táto nesmierne dôležitá skupina slúži ako biologický regulátor hmyzu v prírode. Lumok veľký (Rhyssa persuasoria) je náš nápadný druh, ktorého samice majú znášadlo dlhé aj niekoľko centimetrov. Znášadlo sa u nich premenilo na jedovaté žihadlo (slúžiace na obranu či lov). Mravec drevokaz (Camponotus ligniperda) patrí medzi najväčšie druhy mravcov v strednej Európe. Žije na výslnných okrajoch lesov a hniezda si robí v tlejúcom dreve alebo pod kameňmi. Zástupcovia z čeľadí osicovité a sršňovité si budujú typické papierové hniezda (vytvorené z rozžutého dreva a slín). Sršeň obyčajný (Vespa crabro) je blízkym príbuzným osy, ktorý je však výrazne väčší a stavia si plástové hniezda často v dutinách starých stromov.

Čeľaď včelovité (Apidae) zberá peľ a nektár, pričom ústne orgány majú prispôsobené na lízanie (hryzavo-lízavé). Včela medonosná (Apis mellifera) sa rozmermi podobá na osu, žije však v trvalých a omnoho väčších spoločenstvách (40 000-70 000 jedincov) v drevených úľoch. Vyznačuje sa dokonalou pohlavnou trojtvarosťou. Rozmnožovanie včiel je fascinujúce. Trúdy sa liahnu z neoplodnených vajíčok (ide o tzv. partenogenézu, samce sú teda haploidné). Z oplodnených vajíčok sa liahnu samičky. Na výživu dospelých včiel slúži med, ktorý vytvárajú z nektáru a uskladňujú vo voskových plástoch (vosk produkujú vo vlastných žľazách). Na zber peľu majú na zadných nohách vytvorené špeciálne košíčky a kefky. Čmele (rod Bombus) sú robustnejší a husto ochlpení príbuzní včiel. Obvykle si budujú hniezda pod zemou alebo pod kameňmi, pričom často využívajú opustené diery vytvorené hlodavcami. Vo vybudovanom hniezde môže bývať až 400 jedincov. Na rozdiel od včiel sú ich spoločenstvá len jednosezónne - na jeseň celá kolónia hynie a zimu prežívajú len mladé oplodnené samičky (budúce kráľovné).

Motýle (Lepidoptera)

Motýle sú mimoriadne populárny a ľahko rozpoznateľný rad hmyzu. Ich jemné blanité krídla sú husto pokryté čiastočne sa prekrývajúcimi šupinkami, ktoré vznikli evolučnou premenou chĺpkov. Tieto šupinky vytvárajú ich jedinečný vzhľad. Nádherné farby motýľov sú tvorené chemickými pigmentmi, no popri nich je často prítomné aj tzv. fyzikálne sfarbenie - to vzniká lomom a interferenciou svetla na mikroskopických povrchových štruktúrach samotných šupiniek. Na hlave majú motýle typický cuciak (proboscis), ktorý vznikol premenou a predĺžením čeľustí a dolnej pery. Prijímajú ním potravu v tekutej forme, najčastejšie nektár z kvetov. Zriedkavou výnimkou sú len najprimitívnejšie motýle (napríklad potočníkovce), ktoré majú zachované hryzadlá a živia sa peľom. Ich larvy, známe ako húsenice, sú polypódne, čiže okrem 3 párov hrudných nôh majú na zadočku vytvorené aj panôžky. Majú silné hryzavé ústne ústroje, sú zväčša fytofágne (bylinožravé) a prechádzajú dokonalou premenou (holometabolia), pričom ich kukla je najčastejšie tzv. múmiová (pupa obtecta).

Motýle majú obrovský ekologický význam hlavne ako opeľovače. Sú tiež dôležitou súčasťou potravinového reťazca ako potrava pre vtáky, netopiere a iný hmyz. Niektoré druhy (napr. priadka morušová) sú historicky nenahraditeľné v textilnom priemysle.

Kým húsenica rastie, musí sa niekoľkokrát zbaviť svojho exoskeletu alebo tvrdého vonkajšieho obalu, pretože ten neumožňuje rast. Tento proces sa nazýva lísanie. Počas liahnutia húsenica vylučuje enzýmy, ktoré pomáhajú zmäkčiť a uvoľniť starý exoskelet. Keď je húsenica pripravená zakukliť sa, obtočí okolo seba hodvábny zámotok a poslednýkrát zhodí svoju kožu, aby sa ukázala kukla (známa aj ako kukla). Vo vnútri kukly prechádza motýľ procesom premeny známym ako „úplná metamorfóza“. Po dokončení metamorfózy sa dospelý motýľ vyliahne z kukly tak, že prelomí kuklový obal. Potom roztiahne krídla a napumpuje do nich tekutinu, ktorá im pomôže expandovať a stvrdnúť.

Kijotykaté motýle (Rhopalocera), známe aj ako denné motýle, sú aktívne najmä počas dňa. Majú zvyčajne živé farby a pestrofarebné vzory na krídlach, ktoré slúžia na komunikáciu medzi jedincami alebo ako varovanie predátorov. Ich krídla sú v pokoji zložené vertikálne (lícovými stranami k sebe) nad telom. Vidlochvost feniklový (Papilio machaon) je výrazný a náš veľmi známy motýľ, charakterizovaný bledožltými krídlami s čiernou žilnatinou a výraznými „chvostíkmi“ na zadných krídlach. Pod každým chvostom sa nachádza červená škvrna s modrým lemom. Jasoň červenooký (Parnassius apollo) je náš mimoriadne vzácny a prísne chránený vysokohorský druh. Má biele, akoby pergamenové krídla s výraznými červenými okami. Mlynárik kapustový (Pieris brassicae) je veľmi hojný motýľ, rozšírený v Európe, severnej Afrike a Ázii. Má biele krídla s čiernymi rohmi. Samice sú rozpoznateľné podľa dvoch veľkých čiernych škvŕn na vrchnej strane krídel. Babočka admirálska (Vanessa atalanta) sa vyznačuje tmavohnedým základným zafarbením s oranžovými až červenými pruhmi a bielymi škvrnami. Je to vynikajúci letec a migrujúci motýľ - na jeseň húfne odlieta do južnej Európy a na jar sa vracia. Perlovec striebristopásavý (Argynnis paphia) dostal svoje meno podľa výrazných striebristo-bielych, perleťových pásov na spodnej (rubovej) strane zadných krídel. Očkáň pýrový (Pararge aegeria) je stredne veľký denný motýľ s hnedým sfarbením so žltavými škvrnami, obľubujúci listnaté a zmiešané lesy.

Sfarbenie ich predných krídiel býva často nenápadné, s odtieňmi hnedých, sivých alebo zelených farieb (kryptické sfarbenie), čo im umožňuje lepšie sa cez deň maskovať v prostredí. Keď sú v pokoji, ich krídla držia horizontálne rozprestreté, alebo ich skladajú strechovito nad bruško. Mníška veľkohlavá (Lymantria dispar) sa vyznačuje výrazným pohlavným dimorfizmom. Samce sú menšie, s hnedosivými krídlami, kým samice sú nápadne väčšie s krémovobielymi krídlami. Ich pestré húsenice (s modrými a červenými bradavicami) sú známe tým, že pri premnožení dokážu spôsobiť holožery v listnatých lesoch. Okáň hruškový (Saturnia pyri) je najväčší motýľ v Európe. Má hnedé krídla s výraznými očnými škvrnami. Jeho húsenica je obrovská, svetlozelená s modrými bradavicami. Mora štiavová (Noctua pronuba): Typický zástupca tejto čeľade. Predné krídla má okrovohnedé a dokonale splývajú s kôrou. Zadné krídla sú však pestré, okrovooranžové s čiernym pásom. Ide o tzv. úľakové sfarbenie - pri vyrušení mora prudko roztvorí predné krídla, čím odhalí nápadné zadné krídla a odradí predátora.

tags: #rozmnozovanie #uplna #premena

Populárne príspevky:

• Domáci bazový sirup
• Ako pestovať čučoriedky
• História vinohradníctva v okrese Levice
• Viac o 'Luis Easy Blue'
• Zdravotné prínosy jazmínového čaju