Veternica hájna: Krehká krása s jedovatým tajomstvom a ochranou
Veternica hájna (Anemone nemorosa) je malá trváca bylinka, ktorá svojou krehkou krásou zdobí lesy a lúky po celej Európe. Táto rastlina, často zamieňaná s veternicou lesnou, má však svoje špecifické znaky a zaujímavosti, ktoré ju odlišujú. Veternica hájna je charakterizovaná ako výslnný lesný druh s plným rozvojom na jar pred olistením stromov.
Charakteristické znaky a vzhľad
Táto krehká kráska dorastá do výšky 10 - 15 cm. Jej kvety sú menšie ako u veternice lesnej. Jemné biele lupienky tvoria korunku veľkú 1,5 - 4 cm a môže v nej byť 6 - 7 lupienkov pravidelného vajcovitého tvaru. V strede majú terčík zo žltkastého piestika a zo žltých krátkych tyčiniek, ktoré majú veľa peľu a sú na jar bohatým zdrojom potravy pre všetok opeľujúci hmyz. Kvety sú obojpohlavné a na vonkajšej strane môžu mať jemný nádych červenkastej alebo ružovej farby. Na jednej rastline rastie spravidla jeden 6-7 lupienkový kvet, ktorý má v priemere veľkosť 1,5 - 3 cm. Kvitne skôr ako veternica lesná - v apríli, niekedy už v marci, a jej kvitnutie trvá až do mája.
Zimu prežíva rastlina rovným plazivým podzemkom. Pod zemou skrýva plazivý tmavohnedý až čierny podzemok, ktorý je zásobárňou výživných látok. Pod zemou má rovný plazivý podzemok s početnými niťovitými korienkami a zakoreňuje sa približne do rovnakej hĺbky, ako je veľká jej nadzemná časť (cca 15 cm). Z neho vyrastá priama byľ, na ktorej sú stopkaté trojpočetné listy, dlaňovito strihané s pílkovitým okrajom. Na jar vyraší spod zeme prízemný lístok a potom rýchlo vykukne celá rastlinka. Niekedy môže a nemusí vyrastať zo zeme aj dlhostopkatý prízemný list. Na konci podzemku rastie jedna (občas dve) dlhá krehká stonka, ktorá je zväčša holá alebo jemne chlpatá. Zaujímavé je, že stonka má jemne fialovkastú farbu. Niekedy je vysoká takmer 30 cm, ale obvykle menej.
Jej plody sú nažky veľké 3 - 5 mm. Sú chlpaté, s krátkym zakriveným zobáčikom, bez krídelka. Až plody dozrejú, nadzemná časť rastliny odumiera.
Rozšírenie a biotop
Veternica hájna rastie po celej Európe okrem niektorých teplých oblastí (Sicília, Grécko, Sardínia), vo východnej Ázii až po severnú Koreu. Rozšírená je hojne, rastie v listnatých lesoch a hájoch, od nížin až po horský stupeň, často vo veľkom počte jedincov na jednom mieste. Veľké plochy veternice hájnej nájdeme v lese i na vlhkejších lúkách. Často ju vidieť i v parkoch. Má rada listnaté lesy s dostatkom svetla, veľa vlhkosti i miesta s výživnou vrstvou humusu. Je stredne a viac náročná na vodu aj živiny. Vyhovujú jej čerstvé, silne kyslé až neutrálne pôdy bohaté na živiny, humózne a kypré. Pôdy môžu byť piesočnaté, kamenisté alebo hlinité. Patrí do vegetačného pásma buka a jedle. Rásť môže jednotlivo aj vo väčšom počte. Fotky boli urobené v Nízkych Tatrách koncom apríla.
Jedovatosť a liečebné využitie
Veternica patrí k iskernikovitým a tak ako všetky iskernikovité je jedovatá. Celá rastlina je jedovatá. Obsahuje jedovaté alkaloidy, hlavne anemonín. Je jedovatá pri požití a vraj 30 rastlín môže zabiť dospelého človeka. K otrave pri zjedení dochádza skôr u zvierat - dobytka, koní, prasiat, hydiny. Otrava po zjedení sa prejaví zápalom ústnej dutiny, žalúdka a čriev. Otráviť sa môže i dobytok. Pravdepodobnejší a teda aj nebezpečnejší je ale kontakt s jedovatou šťavou. Pri kontakte so šťavou rastliny môže dôjsť k podráždeniu pokožky aj očí. Po priložení listov na pokožku môže vzniknúť zápal a vytvoriť sa pľuzgiere. Pri prenose do očí, napríklad pri trhaní kvetov, vyvoláva podráždenie spojiviek a toto môže prejsť až k zápalu spojiviek.
Zaujímavé je, že po usušení jedovatosť z časti zmizne. A tak sa využívala aj v ľudovom liečiteľstve.
Podobné druhy veterníc
Existuje niekoľko druhov veterníc, ktoré sa môžu veternici hájnej podobať:
- Veternica iskerníkovitá pravá (Anemone ranunculoides): Je podobná veternici hájnej, dorastá do trochu väčšej výšky (15 -25 cm) a kvitne žltými kvetmi. Kvitne v apríli až máji. Je jedovatá. Zaujímavosťou je, že domorodci na Kamčatke si natierali jej šťavou lovecké šípy.
- Veternica lesná (Anemone sylvestris): Má rovnako biele kvety, ktoré sú však väčšie, majú 5 lupeňov a môžu mať priemernú veľkosť až 4 -7 cm. Kvitne od apríla do polovice júna.
- Veternica narcisokvetá (Anemone narcissiflora): Je 20 - 50 cm vysoká bylina s bielymi kvetmi usporiadanými po 3 - 8 kusov v okolíkatom súkvetí, ktoré je obklopené listeňmi. Kvitne v júni až v auguste.
- Veternica hupehenská (Anemone hupehensis): Pochádza z Číny, z Provincie Hupeh, a pestuje sa v záhradách a parkoch ako okrasná rastlina. Vytvára vzdušné rozkonárané, bohato kvitnúce trsy, v spodnej časti bohatšie olistené.
Ochrana a výskyt v chránených územiach
Ochrana vzácnych teplomilných rastlinných spoločenstiev, medzi ktoré patrí aj veternica hájna, je dôležitá pre zachovanie biodiverzity. Na Slovensku sa veternica hájna vyskytuje v rôznych chránených územiach.
Rastlinstvo každého územia je dôležitou súčasťou prírodného prostredia. Takmer polovicu územia CHKO zaberajú lesy. Značnú časť územia pokrývajú najmä lesy bukovo-jedľového a smrekového vegetačného stupňa s výrazne zastúpenými smrekovými monokultúrami. Mezotrofné lesné spoločenstvá v submontánnom a montánnom stupni (pôvodne hojne rozšírené, dnes nahradené sekundárnymi smrečinami, lúkami a pasienkami) sú reprezentované kvetnatými bučinami, jedlinami a kyslými horskými bučinami. V bukových a jedľovo-bukových lesoch zv. Eu-Fagion v stromovom poschodí prevláda buk lesný (Fagus sylvatica) alebo jedľa biela (Abies alba). Krovinné poschodie nebýva výraznejšie vyvinuté. V bylinnom podraste možno nájsť väčšinu druhov pravých bučín ako napr. Pôvodné jedliny predstavujú spoločenstvá stojace na prechode medzi zv. Vaccinio-Abietion a zv. Eu-Fagion. Stromové poschodie je tvorené jedľou (Abies alba) s rôznou prímesou smreka (Picea abies), z listnatých drevín býva zastúpená jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia), z krovín baza červená (Sambucus racemosa). Buk úplne chýba, alebo sa vyskytuje len v krovinnom poschodí. V kyslých horských bučinách zv. Luzulo-Fagion je stromové poschodie tvorené smrekom, jedľou a zriedkavo bukom. Prevažnú časť územia zaberajú smrekové lesy. Smrečiny, prípadne jedľové smrečiny patria do zv. Vaccinio-Piceion. V bylinnom podraste prevládajú brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus), podbelica alpínska (Homogyne alpina), papraď rozložená (Dryopteris dilatata) a metlica krivolaká (Avenella flexuosa). V spoločenstvách jedľových smrečín, ktoré osídľujú nižší montánny stupeň a inverzné polohy sa výrazne uplatňujú rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant) a plavúň pučivý (Lycopodium annotinum).
Na niektorých miestach v území, najmä na mierne podmáčaných ťažších pôdach sa vyskytujú azonálne smrečiny, ktoré zaraďujeme do as. Bazzanio-Piceetum. Tieto nadväzujú na rašeliniská, alebo ojedinele na jedliny. V stromovom poschodí sa vyznačujú absenciou akýchkoľvek drevín okrem smreka. V bylinnom podraste sa vyskytujú smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), praslička lesná (Equisetum sylvestris), z machorastov korbáčovec trojlaločný (Bazzania trilobata), rašelinník Girgensohnov (Sphagnum girgensohnii). Na horské klimaxové smrečiny podzv. Eu-Vaccinio-Piceion plynule nadväzujú porasty kosodreviny. Patria do zv. Pinion mughi a as. Vaccinio myrtilli-Pinetum mughi. Uzavreté porasty kosodreviny sú len v najvyšších polohách územia. Prechod medzi smrečinami a kosodrevinou je na mnohých miestach tvorený čistými porastami borievky sibírskej (Juniperus sibirica).
V stupni kosodreviny sa hojne vyskytujú aj spoločenstvá subalpínskych lúk so psicou tuhou (Nardus stricta). Medzi najvýznamnejšie druhy tohto pásma patria plavúnik alpínsky (Diphasiastrum alpinum), horec bodkovaný (Gentiana punctata), jastrabník alpínsky (Hieracium alpinum), rozchodnica ružová (Rhodiola rosea) a prilbica tuhá moravská (Aconitum firmum subsp. moravicum). Fytocenózy as. Empetro-Vaccinietum sa vyskytujú pod vrcholmi Babej hory a Malej Babej hory. Vo vrcholovej časti Babej hory sa vyskytujú fragmenty as. Na miestach snehových výležísk sa vyskytujú spoločenstvá zv. Salicion herbaceae s vŕbou bylinnou (Salix herbacea). Endemitom Babej hory je rožec alpínsky babohorský (Cerastium alpinum subsp. babiogorense). Zo vzácnejších druhov flóry sa tu ešte vyskytujú soldanelka karpatská (Soldanella carpatica), vrchovka alpínska (Tozzia carpatica), poniklec biely (Pulsatilla scherfelii), veternica narcisokvetá (Anemone narcissiflora), prilbica tuhá moravská (Aconitum firmum subsp. moravicum). V lesoch (najmä v nižších polohách) vznikajú rúbaniská, čím sa vytvárajú podmienky pre rozvoj nových, svetlomilných spoločenstiev, ktoré možno zatriediť do zv. Fragarion vescae a Epilobion angustifolii.
V horských dolinách pozdĺž vodných tokov, menej okolo pramenísk, sa zachovali horské jelšové lesy podzv. Alnion glutinoso-incanae, ktoré boli zaradené do asociácie Alnetum incanae carpaticum. Spoločenstvá horských jelšín sú jediným zástupcom skupiny aluviálnych azonálnych lesných porastov v území. Od ostatných kontaktných spoločenstiev sú veľmi dobre ohraničené. Stromové poschodie je tvorené jelšou sivou (Alnus incana), vŕbou krehkou (Salix fragilis) a čremchou obyčajnou (Padus avium). Krovinné poschodie tvoria rôzne druhy vŕb, krušina jelšová (Frangula alnus), kalina obyčajná (Viburnum opulus), vŕba päťtyčinková (Salix pentandra), vŕba sliezska (Salix silesiaca). Zloženie bylinného podrastu je veľmi premenlivé a závisí do značnej miery od vplyvu kontaktných spoločenstiev (pasienky, lúky, rašeliniská, ap.). V nižších polohách, po odstránení stromových jelší a vŕb, lemujú brehy potokov úzke pásy s vŕbou purpurovou (Salix purpurea) a vŕbou trojtyčinkovou (Salix triandra), iniciálne štádiá spoločenstiev s myrikovkou nemeckou (Myricaria germanica), prípadne (aj vo vyšších polohách) fragmenty spoločenstiev zv. Filipendulo - Cirsion oleracei podľa prevládajúcich druhov túžobníka brestového (Filipendula ulmaria) a pichliača zelinového (Cirsium oleraceum) a zv. Calthion.
V subalpínskom stupni, ako aj v nižších polohách, sa nachádzajú mnohé prameniská a horské nivy, ktoré majú osobitú vegetáciu. Predstavujú ju rôzne spoločenstvá horských pramenísk kyslých podkladov zv. Cardamino-Montion s dominantným druhom žerušnica horká (Cardamine amara). Okolie ciest, polí a ľudských obydlí sprevádzajú rôzne synantropné spoločenstvá. Rozšírené sú najmä as. Tanaceto-Artemisietum vulgaris zo zv. Arction, as. Plantagini-Polygonetum avicularis, as. Plantagini-Lolietum perennis zo zv. Polygonion avicularis a as. Potentilletum anserinae a as. Prunello-Plantaginetum zo zv. Agropyro-Rumicion crispi. V ostatných rokoch intenzívnejšie prenikli do prostredia hlavne pozdĺž poľných a lesných ciest, brehov vodných tokov tzv. Druhotné ruderálne spoločenstvá sprevádzajú človeka až do subalpínskeho stupňa, najmä na miestach bývalých salašov a v ich okolí. Na týchto prehnojených miestach sa vyskytujú vysokobylinné spoločenstvá samostatného zv. Rumicion alpini, as. Rumicetum alpini. K značne rozšíreným typom nelesných spoločenstiev na Orave patria lúky a pasienky. Sú to prevažne sekundárne fytocenózy, ktoré vznikli na miestach, kde v muinulosti bol les alebo iná pôvodná vegetácia. Táto skutočnosť sa potom odráža aj na ich floristickom zložení. Sú to bylinné porasty s prevahou tráv. V území nadväzujú na obhospodarované plochy políčok blízko intravilánov obcí, ale rôznou veľkosťou svojej plochy vystupujú až do najvyšších polôh.
Napriek rozdielnosti stanovíšť nachádzame tu pravidelne druhy ako napr. reznačka laločnatá (Dactylis glomerata), timotejka lúčna (Phleum pratense), psinček tenučký (Agrostis capillaris), kostrava lúčna (Festuca pratensis), kostrava červená (Festuca rubra), lipnica lúčna (Poa pratensis), tomka voňavá (Anthoxanthum odoratum), hrebienka obyčajná (Cynosurus cristatus), trojštet žltkastý (Trisetum flavescens), ovsík obyčajný (Arrhenatherum elatius), psica tuhá (Nardus stricta), mätonoh trváci (Lolium perenne), iskerník prudký (Ranunculus acris), štiavička obyčajná (Acetosella vulgaris), rebríček obyčajný (Achillea millefolium), alchemilka žltozelená (Alchemilla xanthochlora), ľadenec rožkatý (Lotus corniculatus), prvosienka vyššia (Primula elatior), skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata), púpava lekárska (Taraxacum officinale), ďatelina plazivá (Trifolium repens), ďatelina lúčna (Trifolium pratense), sedmokráska obyčajná (Bellis perennis), margaréta biela (Leucanthemum vulgare), kukučka lúčna (Lychnis flos-cuculi), zvonček konáristý (Campanula patula), nevädzovec frygický (Jacea phrygia), jesienka obyčajná (Colchicum autumnale) a mnoho ďalších. V alúviách vodných tokov sú rozšírené vlhkejšie typy lúk, v ktorých svojou farbou a počtom upúta pichliač potočný (Cirsium rivulare). Lúčne spoločenstvá hornej Oravy môžeme zaradiť do zv. Cynosurion, kde patria krátkosteblovité, intenzívnejšie spásané a zošľapované porasty na vlhkejších stanovištiach, alebo druhovo pestrejšie porasty využívané aj ako jednokosné lúky a extenzívne pasienky. Väčšinu hospodárskych lúk podhorskej a horskej oblasti radíme k tzv. ovsíkovým lúkam (zv. Arrhenatherion), čo sú jedno- až dvojkosné lúky s prevahou vysokosteblovitých tráv a bylín. Charakteristickými a najcennejšími prvkami prírodného prostredia hornej Oravy sú rašeliniská. Svedčí o tom bohatá sieť rozptýlených rašeliniskových biotopov Podbeskydskej brázdy a Oravských Beskýd a predovšetkým rozsiahle rašeliniská Oravskej kotliny. Vznikajú na stanovištiach trvalo zamokrených zrážkovou, povrchovou alebo podzemnou vodou. Tieto stanovištia zarastajú vegetáciou hydrofilných a hygrofilných druhov. Najrozšírenejšími typmi sú vrchoviská a prechodné rašeliniská. Formovali sa v terénnych depresiách s nepriepustným podložím, kde sa trvale zhromažďovalo väčšie množstvo zrážkovej vody. Rastlinné spoločenstvá rašelinísk predstavujú špecifickú skupinu, ktorá je významným refúgiom mnohých arktických a boreálnych druhov. Prevažne sú to druhy prispôsobené podmienkam chladných a zamokrených stanovíšť, často s minerálne veľmi chudobným a kyslým substrátom. O prispôsobovaní sa prostrediu svedčí aj fyziognómia viacerých druhov, ako sú napr. Vo vegetácii slatín prevládajú porasty ostríc a sitín. Súvislé koberce vytvárajú rôzne druhy machov. Na vrchoviskách a prechodných rašeliniskách sú základnou a prevládajúcou zložkou rašelinníky (Sphagnum sp.), uplatňujú sa tu aj viaceré druhy machov, pečeňoviek, prípadne lišajníkov. Na floristický význam a jedinečnosť oravských rašelinísk poukazuje výskyt ďalších vzácnych rašeliniskových druhov zistených alebo potvrdených v ostatných rokoch. Patrí k nim jediný doložený výskyt vŕby čučoriedkovitej (Salix myrtilloides) na Slovensku v lokalite Mútňanská píla. Ďalej spomenieme výskyt plavúnca zaplavovaného (Lycopodiella inundata) na rašelinisku Rabčické bory, na rašelinisku v brehovej časti Oravskej priehrady, ako aj na lokalite Surdíky sa zasa vyskytuje bazanovec kytkový (Naumburgia thyrsiflora). Na slatine v okolí Puchmajerovej jazierka v oblasti Minčola bol zaznamenaný výskyt dvoch vzácnych glaciálnych reliktov machorastov Scorpidium scorpioides a Meesia triquetra. Význam rašeliniskových lokalít spočíva tiež v hojnom výskyte vstavačovitých rastlín, ako sú napr. Najčastejšími drevinami na rašeliniskách sú smrek obyčajný (Picea abies), borovica lesná (Pinus sylvestris), k srievodným druhom patria niektoré druhy vŕb (Salix sp.), jelša (Alnus sp.), breza (Betula sp.). Stála prítomnosť prameniskovej vody a vysoká hladina podzemnej vody, jej chemické zloženie, zrážky a ostatné klimatické faktory sa pričinili o vznik charakteristickej vegetácie aj tzv. rašeliniskových lúk. Tieto sú prevažne tvorené spoločenstvami tr. Molinio-Arrhenatheretea, Magno-Caricion elatae a Caricion fuscae.
tags: #veternica #hajna #chranena