Vykvitla ruža: Bohatstvo duchovných tradícií a zvykov

Zrejme každý z nás sa vo svojom živote stretol s chvíľou, kedy si prial, aby sa mu darilo lepšie. Príhodnou dobou na pozitívne ovplyvnenie našich životov sú okamihy, ktorým v danom spoločenstve pripisujeme zvláštny význam. Krátky slovesný prejav želania v obradoch označujeme ako vinš a určite najčastejšie ho pre svojich blízkych a priateľov vyslovujeme počas vianočného obdobia.

Magicko-prosperitná funkcia vinšov a koledovania

Kratšie želania s vyjadrením priania zdravia, prosperity v živote i v láske, vyslovujeme počas sviatočných príležitostí, ako sú narodeniny, meniny, svadby a podobne. V minulosti častejšie ako dnes sa i dôležité práce nezaobišli bez požehnania a priania jej zdarného priebehu.

Vinše majú najčastejšie veršovanú formu a počas obchôdzok skupiny vinšovníkov (pri koledovaní v dedinách z domu do domu) mali magicko-prosperitnú funkciu. Dominuje v nich magický princíp priania prospechu alebo ochrany vyjadrený v piesňach, vinšoch, úkonoch, gestách, v používaných predmetoch, oblečení, maskách či tancoch a vykonávaných predovšetkým v predvianočnom, vianočnom, fašiangovom i v jarnom období. Obchôdzky postupne nadobudli i zábavnú podobu s humornými prvkami.

V niektorých prípadoch obsahovali prvky lokálnej etikety a na ich pochopenie bolo potrebné poznať kontext, v ktorom sa používali. Pozostávali obyčajne z troch častí: oslovenia domácich, zo samotného veršovaného textu a u detí, mládeže a služobníctva i z požiadania odmeny. Zaužívané obchôdzky mali pre dané spoločenstvo veľký význam. „Koledovanie“, „koleda“, „koľada“, hoci boli predošlým režimom zakazované, sa našťastie zachovali a svojím posolstvom tešia aj súčasné vianočné sviatky.

Slovenské koledy

Vinše v rôznych obdobiach Vianoc a Nového roka

Z bohatého zoznamu vinšov rozšírených na Orave sme sa rozhodli vybrať len niektoré, viažuce sa k určitým dňom, kde dotvárali ich čarovnú atmosféru.

Vinše v predvianočnom období

Roznášanie oblátok: Približne týždeň pred Vianocami prichádzali s vinšom do domácností deti roznášajúce vianočné oblátky, ktoré v dedine piekol obyčajne „rechtor“, „kántor“. Napríklad: „Pán rechtor vás pekne pozdravuje, posiela vám oplátky a praje vám veselé a šťastlivé Vianoce a nový rok.“ (Oravská Jasenica)
Predvečer svätého Tomáša (21. december): Chodili po dedine vinšovať dievčatá popod okná mládencom: „Na Tomáša, nech vám pán Boh nevestu dobrú prináša, a zlô odnáša, aby bola domácnosť spokojná a úroda na poli hojná.“ (Párnica)

Vinše na Štedrý deň a Božie narodenie

Štedrý deň (24. december): Skoro ráno gazdiné piekli kysnuté koláče, ktoré slúžili aj ako výslužka pre malých vinšovníkov. Malí chlapci pracovali počas roka ako pastieri a do domácností so sebou prinášali tzv. „polazníky“, „boženíky“, ktoré tam nechali. Išlo o konáriky (vŕba, breza) zviazané spolu s obilím (ovos), ktoré gazda položil do kúta izby alebo na hradu povaly. Nasledujúcu jar nimi pošibával dobytok počas prvého výhonu z maštalí. Čerstvo upečené pečivo im bolo odmenou za vinš, ale i poďakovaním a vyjadrením spokojnosti gazdu za pastierove služby.
- „Vinšujem vám tieto Vianoce, aby ste mali štyri ovce, dva barany, to je kŕdeľ neslýchaný.“ (Oravská Lesná)
- „Vinšujem Vám šťastlivé sviatky, aby vám Pán Boh dal šťastia, zdravia a hodného božského požehnania, na dietkach radosti, na poli hojnosti, na statku brzosti.“
- „Nesiem vám tu polazník, Kristu Pána radostník, aby ste boli zdraví a veselí, ako v nebi anjeli.“ „Pochválen Pán Ježiš Kristus!“ (Horná Lehota)
- „Vinšujem vám veselé Vianoce, nech sa vám stromček trbliece, aby ste zdraví boli, aby ste mali v maštali pekné voly, koľko máte v šuflíku lyžičiek, toľko gazdinka, aby ste mali v maštali telíčiek, koľko máte v plote kolov, toľko gazdičko, aby ste mali na dvore volov a koľko máte kolo stola reťazí, aby ste mali toľko doma peňazí.“ (Párnica)
Po Štedrej večeri: Po dedinou sa rozliehal spev mladých ľudí. V niektorých oravských lokalitách bolo zaužívané spievanie vianočných piesní mládencov pod oknami dievčat a na nový rok zase opačne, dievky chodili spievať pod okná mládencom.
- Mládenci dievčatám: „Na vašom stole kvitla ruža, vašej Aničke dobrého muža, nie tak krásnieho, ako dobrieho, to vám vinšujem zo srdca svého.“ (Párnica)
- „V tomto domčeku švárna dievčina, nech nám naleje zo stola vína. Možná vy mamka perín nemáte, keď vi tie dievky nevydávate. A keď nemáte to požičajte, a staré dievky nenechávajte. Na vašom stole vykvitla ruža, tím vašim dievkam pekného muža. Nie tak pekného, ako dobrého, mi jej prajeme, srdca celého. Srdca celého, celej dušičky, by sa dostala dobrej mamičky. Dobrej mamičky, dobrého otca, by sa vydala len za Polhorca.“ (Oravská Polhora)
- „Do toho domu, sviňacú nohu. Tomu mládencu, bohatú ženu. A v tomto dome, švárna dievčina, keby nám dali za pohár vína. Dal by jej Pán Boh dobrého muža, ej Miša, Miša alebo Ondriša.“ (Zábiedovo)
Božie narodenie (25. december): Ráno si v rodinách dávali pozor, aby nezasvietili skôr (nezapálili oheň v peci), kým sa všetci členovia rodiny nepoumývali vo vode. Preto sa gazda alebo niektoré z detí ponáhľali k studni po vodu. Vlial ju do „lavóra“ (nádoby) a vložil do nej mince. Najskôr pofŕkal vodou všetky kúty a nakoniec povedal vinš, ktorý zopakoval trikrát: „Vinšujem vám v tento slávny deň, prv vodička, než oheň.“ Potom zakričal: „Vstávajte a raňajky dávajte.“
- „Prv voda že oheň, Pán Boh daj dobrí deň, narodil sa Kristus pán v tento deň.“ Vo vode sa symbolicky postupne opláchli všetci členovia rodiny.
- Dievčatá zase vinšovali: „A já malá panna, vítam Krista Pána, vítam ho ja vítam, koláčik si pýtam, koláčik mi dajte, zbohom ostávajte.“ (Párnica)
- „Ja som malý neveličký, pýtam sebe do kapsičky. Kus koláča, kus kabáča, donesiem vám ráno vtáča, ak sa vám to nezvidí, donesiem vám hlavu z ryby.“ „Pochválen Pán Ježiš Kristus.“ (Dlhá nad Oravou)
Druhý sviatok vianočný / Deň svätého Štefana (26. december): Niesol sa v uvoľnenejšej nálade. Do príbytkov s vinšmi vstupovali obyčajne príbuzní. Obsah často prispôsobili konkrétnej rodine. „Vinšujem vám tohto svätého Štefana, aby vám dal Pán Boh zdravie, šťastie, hojné Božie požehnanie a po smrti slávu nebeskú a radosť večnú. Amen“ „Pochválen buď Ježiš Kristus.“

Novoročné vinše (1. január)

Nový rok začínal opäť vinšmi, ktoré do domácností „prinášali“ malí chlapci.

„Vinšujem vám nový rok, aby vám vypadol z pece bok a z kozuba rúra, aby bola Anča na takto rok hrubá.“
„Vinšujem vám na tento nový rok: na šťastie, na zdravie, na hojné božie požehnanie. V stodole hojnosť, v pitvore svornosť, v izbe mier ducha svätého i do srdca vašeho, aby ste boli takí zdraví, ako anjeli v nebi.“
„Ja som malý žiačik, spievam ako vtáčik, pri jasenskej škole, hneď som pri kostole, tam ma ľudia znajú, peniažtek mi dajú. Sláva je veliká, na stole jablká, dajte mi zo dve, aj to bude dobre.“
„Vinšujem smele všetkým vesele, sedliakom vrece plné na plece, pastierom kaše a kravám paše, sviniam žaludí, nech tučné budú.“
„Vinšu, vinšu, ale neviem inšu, ja vinšovať neprestanem, kým korunku nedostanem. Poslúchajte málo, čo sa ešte stalo. Stala sa novina, veľmi neslýchaná, že Panna Mária synka porodila. Do jasličiek vložila, prišli pastuškovia, pekne ho vítali. Vitaj Ježiško malý, sme ťa od dávna čakali.“ (Oravská Jesenica)
„Za kolende džinkujime, ščenšče zdravje vinsujime, abi šče nam zdrovi bili a na rok še polepsili. Dže je Jezus i Marijo, tam še šecko zle pomijo. Pomiji žle na dobre nastavajo roki šťodre.“ (Oravská Polhora)
„Vinsujem vam vins, mate f pjecu mis. A na pjecu kohuta, mate chlopca (ďiefca) huncuta.“

Kňazská koleda

V prvých dňoch nového roka „z dom do domu“ začali chodiť „po koľade“ farár, kostolník, rechtor (kantor) a miništranti - kňazská koleda. Kňaz posväcoval domácnosti, prial rodinám požehnané vianočné sviatky, dvere označil iniciálami mien kráľov G+M+B a príslušným letopočtom. Pôvodne sa uvádzali iniciály C+M+B (z latinského Christus Mansionem Benedicat - Kristus požehnávaj tento dom). V minulosti pri tejto príležitosti odovzdávali veriaci kňazovi tzv. „zvôsyp“, niektoré dopestované plodiny (ovos, jačmeň, žito).

Betlehemci a Traja králi

Veľkým zážitkom všetkých členov rodiny býval príchod betlehemcov. Malí chlapci - koledníci niesli so sebou prenosný vyrezávaný betlehem. Boli oblečení ako valasi, mali súkenné nohavice, plátenné košele so širokými rukávmi, naopak prevrátené kožuchy a na hlavách plstené klobúky. Známe postavy Fedor, Stacho, bača, anjel nesúci betlehem a Kubo prerozprávali príbeh o narodení Ježiša Krista. Texty hry sa chlapci učili počas adventu. Hovorový text sa zároveň spájal so spevom a tancom. Na záver obvykle spievali koledy a prednášali vinše. Koledníkov gazdiné odmenili koláčom, ovocím a neskôr aj drobným peniazom.

Na Troch kráľov (Zjavenie Pána) navštevovali domácnosti za účelom vinšovania chlapci - Traja králi, oblečení v dlhých bielych plátenných košieľ. Na hlavách mali papierové čapice „čákoli“ valcovitého tvaru ozdobené hviezdičkami, kolieskami a pod. V rukách niesli hviezdu zhotovenú zo staniolu a „ozembuchy“ (palice s plechovými plieškami a krúžkami), ktorými udierali o zem, čím zároveň oznamovali svoj príchod. Za vystúpenie dostali zrno (ovos, jačmeň), zemiaky a neskôr aj peniaze. Zimné dni aj vďaka vinšom a malým vinšovníkom nadobúdali čarovnú atmosféru, ktorá v ľuďoch zanechávala nezabudnuteľné zážitky na celé roky.

„My tri králi prišli sme k vám, zdravie, šťastie vinšovať vám. Zdravie, šťastie dlhé letá, my sme prišli k vám zďaleka. Zďaleka je cesta naša, do Betlema myseľ naša, my sme hviezdu uvideli, pri tom božskom narodení. S pánom Bohom ostávajte a dobre sa tu mávajte.“

Púte a mariánske piesne

Jednou z najvýznamnejších procesií bývala púť na Staré Hory, ktorá sa konala každoročne v súvislosti so sviatkom „Navštívenia Panny Márie“. Ak tento sviatok bol v priebehu týždňa, procesia sa konala najbližšiu nedeľu. Organizovala sa tak, že ľudia sa zišli v kostole, kde sa vykonala malá pobožnosť a odtiaľ sa potom hromadne odchádzalo. V čele procesie sa niesol kríž, boli tam miništranti s pánom farárom, ďalší chlapci niesli dve malé zástavy, bolo tam množstvo veriacich a nikdy nechýbal pán Trnovský.

Spievali sa mariánske piesne a predspeváka robil vždy pán Trnovský. Spomenutý sprievod sa uberal na šachtu ku kaplnke svätej Alžbety, kde sa pán farár nahlas pomodlil, ľudia s predspevákom zaspievali a pokračovalo sa smerom na Ludoviku. Pred vstupom do dediny a sústredení sprievodu chlapci rozvinuli svoje zástavy, pán Trnovský ako predspevák začal so spevom prekrásnej mariánskej piesne, pútnici sa k nemu pridali a takto celá procesia pokračovala smerom do starohorského kostola.

Spievala sa pieseň: „Vykvitla ruža v Starohorskom chráme, krásne sa skveje na presvätom stane. Mária, Mária, Mária z ruže kvet ku Tebe volá široký celý svet...“

V kostole odslúžil svätú omšu náš pán farár. Na Starých Horách bolo množstvo rôznych šiatrov (stánkov) s náboženskými predmetmi, s cukríkmi, s medovníkmi a ďalšími dobrotami, kde si záujemcovia, mohli niečo kúpiť na pamiatku, alebo na radosť svojim deťom. V tento deň prichádzali na Staré Hory aj pútnici z mesta Banská Bystrica, takže sa tu stretlo veľmi veľa ľudí.

V určený čas naša procesia pokračovala na Studničku a to po starej ceste od kostola smerom na Richtárovú a hneď na konci Starých Hôr sa odbočilo vpravo. Po výstupe touto strmou cestou procesia došla na Studničku, kde bola ešte pôvodná socha Panny Márie, ktorá je teraz v kaplnke svätej Anny. Táto bola nahradená teraz umiestnenou sochou z Talianska, k čomu došlo pri rekonštrukcii Studničky začiatkom roku 1942. Po speve a modlitbách na Studničke sa všetci pútnici pobrali poza ňu cez les smerom na Piesky a Španiu Dolinu.

Panna Mária Ružencová a púť v Obišovciach

Siedmy október patrí v liturgickom kalendári Panne Márii ružencovej a práve vždy okolo tohto dátumu putujú veriaci spolu s duchovnými pastiermi aj bohoslovcami do diecéznej svätyne v Obišovciach uctiť si ružencovú Kráľovnú. Seminaristi putujú tradične na toto milostivé miesto využívajúc rozličné spôsoby prepravy: od automobilovej po klasické putovanie po vlastných nohách. I tento rok sa sedem chlapcov rozhodlo putovať z Košíc do Obišoviec po vlastných nohách, aby v srdciach priniesli na milostivé miesto modlitby za seba, svoje rodiny, príbuzných a známych. Nech už sa k Panne Márii obišovskej dostali akokoľvek, všetci sa stretli pri stole Božej láskavosti.

Tohtoročným slávnostným kazateľom bol Jozef kardinál Tomko, ktorý povzbudil k modlitbe ruženca, ľudovej meditácii Ježišovho života, ktorého slová Ave Maria sa možno modliť všade a vždy. Ruženec, pokračoval kardinál Tomko, je dnes znakom Katolíckej viery a bratského spoločenstva. Na záver sv. omše bol požehnaný základný kameň nového pútnického domu bl. Arcidiecézna púť k milostivému obrazu v sanktuáriu Ružencovej panny Márie v Obišovciach vyvrcholila v nedeľné predpoludnie 3. októbra.

Hneď na začiatok košický pomocný biskup Marek Forgáč privítal vzácneho hosťa, ktorému je oslava Ružencovej Panny Márie blízka pre jeho dominikánsku spiritualitu a s ktorým sme nie tak dávno v Košiciach vítali pápeža Františka, hlavného celebranta pražského arcibiskupa kardinála Dominika Duku. „Panna Maria odpovedá ako budúca matka na túto výzvu jasným vyznaním viery. Keď sa modlíme ruženec, tak vstupujeme do najhlbších Božích tajomstiev, tajomstiev Božej lásky. Modlitba ruženca je pre nás veľkou oporou, na ktorej musíme a môžeme postaviť duchovný život. Ponára nás do veľkého tajomstva, ktoré nám hovorí - neboj sa, raduj sa, máš dôvod k radosti, pretože Ja ťa nikdy neopustím. Ja, Boh, som ti dokázal svoju lásku vo svojom Synovi Ježišovi na kríži, a týmto dôkazom rozumieš. Nech Vás za túto službu Pán žehná a Božia Matka prikryje svojím ochranným plášťom. Cítime, že nás máte radi a verte, že i my Vás máme v srdci.“

Boží hrob a Veľká noc

Boží hrob patrí medzi špecifiká niektorých stredoeurópskych regiónov, predovšetkým krajín bývalého Rakúsko-Uhorska, prípadne na juhu Európy, napríklad na Sicílii. Už od počiatku kresťanstva mali veriaci vo veľkej úcte hrob Ježiša Krista v Jeruzaleme. V stredoveku si veriaci chceli viac sprítomňovať udalosti posvätného trojdnia, a preto si začali v kostoloch pripravovať Boží hrob. Zrejme sa takéto hroby pripravovali už v 9. storočí, avšak prvý zachovaný dokument, ktorý hovorí o tomto zvyku, pochádza z Anglicka z 10. storočia.

Na území Slovenska nachádzame prvú písomnú zmienku o Božom hrobe z roku 1341, avšak zrejme sa táto tradícia vyskytovala už od 12. storočia. Pravdepodobne v 18. storočí sa zvyk vykladať do Božieho hrobu Oltárnu sviatosť rozšíril na celé územie Slovenska a zachoval sa až dodnes. V 19. storočí sa pridáva socha s Kristom ležiacim v hrobe s prebodnutým bokom a rukami skríženými na hrudi alebo položenými vedľa tela. Čas, v ktorom je Ježiš v hrobe, je časom ticha a modlitby rešpektu pred najväčším tajomstvom, ktoré zmenilo ľudské dejiny - zmŕtvychvstaním. Kresťania svoj smútok Bielej soboty spájajú s nádejou Veľkej noci.

Symbolika Bielej soboty

Na Bielu sobotu počas dňa je cirkevné spoločenstvo ponorené do zármutku. V chrámoch sa nachádza symbolický „boží hrob“ s Kristom v Eucharistii, kde veriaci môžu prísť sa pokloniť a poďakovať za dar vykúpenia. Základným posolstvom Bielej soboty je mlčanie a modlitba, ale i nádej. V liturgii sa Bielou sobotou začína trojdnie, kedy sa v kostole zapaľujú sviece, ktoré sa nazývajú Paska a tak nasleduje vigília vzkriesenia. Veriaci sa počas Bielej soboty chodia pokloniť k Božiemu hrobu. Niektoré spoločenstvá kresťanov na Bielu sobotu spievajú „lamentácie“ (žalospevy). Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael. Sú to spevy bolesti, zármutku, vyznávania svojich hriechov a najmä prosba, aby nám Pán Boh odpustil a zachoval pri živote a doprial návratu.

Procesie počas Veľkej noci

Vo Veľkonočnom čase bola sústredená pozornosť na procesie ku krížom v doline. Takáto procesia sa vykonávala na Zelený štvrtok, Veľký piatok a na Veľkonočnú nedeľu. Procesia na Zelený štvrtok a Veľký piatok symbolizovala krížovú cestu, bola symbolom ukrižovania. Účastníci procesie sa zišli pri Božom hrobe na pľaci. Po typických veľkonočných piesňach a modlitbách, samozrejme s predspevákom pánom Trnovským a so zreteľom na liturgické obdobie, procesia pokračovala dole dolinou.

Osobitný význam mala procesia na Veľkonočnú nedeľu, ktorá symbolizovala vzkriesenie a niesla sa v tomto duchu. Vo Veľkonočnú nedeľu pred treťou hodinou ráno streľba z mažiara pána Jána Vajcíka z Krásnej Hory oznamovala, že bude veľká procesia ku krížom v doline na znamenie zmŕtvychvstania. K tejto udalosti boli prispôsobené aj piesne i modlitby a celková atmosféra v znamení vzkriesenia. Procesia sa vykonala o tretej hodine ráno za tmy, čo umocňovalo jej celkový priebeh až ku krížom a naspäť.

Modlitby pri Božom hrobe

Súkromná adorácia pred Božím hrobom, pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou sviatosťou sa koná vždy v tichosti; každý rozjíma sám, a to najmä na Bielu sobotu, keď sa nekonajú verejné pobožnosti. Prvá schéma s názvom Sedem Kristových slov na kríži ponúka rozjímania o siedmich slovách, ktoré Ježiš vyslovil z kríža. Aj my v tichosti duše opakujeme Ježišove posledné slová a prosíme: Pane, odpusť mi, ako i ja odpúšťam; spomeň si na mňa v svojom kráľovstve; ďakujem ti za tvoju Matku, ktorá je aj mojou Matkou; zachráň ma, Pane; daj mi z prameňa živej vody; ďakujem ti za dielo vykúpenia; do tvojich rúk porúčam svojho ducha.

Texty meditácií vychádzajú zo slov evanjelií a prenášajú nás na Golgotu, aby sme rozjímali o krvi a vode, ktoré vytiekli z Ježišovho boku a ktoré sú pre nás symbolom Eucharistie a krstu. Stráž pri Ježišovom hrobe je názov tretej meditácie. V nej rozjímame o gestách farizejov, ktorí žiadali Piláta strážiť Ježišov hrob. Báli sa mŕtveho Ukrižovaného, preto zapečatili jeho hrob a postavili k nemu vojakov, aby ho strážili. Lebo veľkňazi a farizeji si jasne uvedomovali Ježišove slová o zničení a znovupostavení chrámu, ktorými predpovedal svoje zmŕtvychvstanie.

V poslednej meditácii uvažujeme o Ježišovi, ktorý zostúpil k zosnulým. O tejto téme sa veľmi málo hovorí, hoci ide o článok našej viery. On, nový Adam, zostúpil do ríše mŕtvych, aby vyslobodil z väzenia smrti duše spravodlivých. V tejto meditácii čítame úryvok z Posvätného čítania Bielej soboty Zo starobylej homílie na Svätú a Veľkú sobotu: „Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu.“

Modlitba svätej Gemmy Galgani

Svätá Gemma Galgani sa veľmi rada modlila tzv. Svätú hodinku, počas ktorej rozjímala a obetovala Bohu všetko utrpenie i zásluhy Ježiša Krista. Prinášame vám časť z jej modlitby, ktorú sa môžete pomodliť pred Božím hrobom:

„Večný Otče, ty si tak miloval svet, že si zaň vydal svojho Syna. Obetujem ti najdokonalejšiu svätosť i zásluhy tvojho jednorodeného Syna.“
„Nebeský Otče, aby si nás uchránil od večného zatratenia, bremeno všetkých našich zločinov si položil na svojho jednorodeného, klaňania najhodnejšieho Syna.“
„Večný Otče, aby si ľudstvo obťažené hriechmi zmieril so svojou božskou velebnosťou, podrobil si svojho nevinného Syna najtrpkejšieho utrpenia, ktoré sme mali znášať my vinníci. Obetujem ti lásku a pokoru, s akou sa Ježiš v Getsemanskej záhrade podriadil tvojej vôli.“
„Prečo ti nemôžem, trpiaci Spasiteľu, ponúknuť srdcia horiace láskou, aby ti aspoň trošku odplatili tvoju nekonečnú lásku?“
„Najvyššie dobro, obetujem ti vrúcnu sústrasť nepoškvrnenej Matky s tvojimi bolesťami, ktorej dušu prenikol meč.“
„Ó, trpiaci, na smrť zarmútený Ježišu, ja biedne tvoje stvorenie nedokážem ťa tak potešiť, ako by som si prial. Preto ti obetujem radosť, s akou sa Najsvätejšia Trojica s anjelmi pozerala na vznešené dielo vykúpenia, na ktoré si sa s láskou podujal.“
„Večný Otče, z hĺbky srdca ti ďakujem, že si nám dal dobrotivého a láskyplného Vykupiteľa. On nám navrátil poklad, ktorý sme stratili dedičným hriechom. Obetujem ti jeho najdrahšiu krv vyliatu za našu spásu. Daj, prosím, aby boli účinky vykúpenia také bohaté ako ono samo.“
„Večný Otče, obetujem ti drahocennú Ježišovu krv, aby u teba vyprosila vzrast Katolíckej cirkvi...“

tags: #vykvitla #ruza #slova