Keď zem začala kvitnúť: Nádej zasväteného života na Slovensku a posolstvo pápeža Františka
Po Druhom vatikánskom koncile sa v Cirkvi udialo mnoho zmien, ktoré sa dotkli aj zasväteného života. Hoci sa niekedy stretávame s názorom, že z neho bolo zrealizované málo, práve v zasvätenom živote sa z koncilu realizovalo najviac. K 50. výročiu koncilového dokumentu Perfectae caritatis pápež František vyhlásil Rok zasväteného života, čím zdôraznil jeho význam.
V súčasných dejinách sa nestáva často, aby bol pápežom rehoľník, a tak si môžeme vychutnať krásnu skutočnosť: máme pápeža, ktorý do hĺbky a na vlastnej koži pozná, čo je to byť zasväteným. Pápež František vo svojom posolstve rozširuje svoj pohľad od zasväteného života až k laikom a iným kresťanským i nekresťanským formám mníšskeho života, pričom má veľký dar syntézy a vie pomenovať veci integrálne.
Ciele Roka zasväteného života
Pápež František vytyčuje tri hlavné ciele Roka zasväteného života. V prvom rade chce, aby sme vnímali a premysleli našu minulosť, prítomnosť a budúcnosť kompaktne. Svätému Otcovi ide o dvojakú minulosť zasvätených:
- Charizmatickú - návrat k prvotnej láske zakladateľov reholí.
- Historickú - návrat ku konkrétnej histórii každej rehoľnej rodiny.
Táto jeho výzva je pre zasvätený život na Slovensku osobitne aktuálna, lebo v období náboženskej neslobody sa všetky rehoľné rodiny ocitli vo veľmi podobných podmienkach. Dokonca vytvorili aj akési - síce koncentračné - dnes už v istom zmysle pokrokové interkongregačné kláštory.
Oba aspekty minulosti, charizmatická i historická, sa premietajú do jediných konkrétnych dejín a nedajú sa od seba oddeliť. Charizma sa totiž vždy vteľuje do neopakovateľných historických okolností miesta a času. V pravom svetle ich preto možno vnímať iba v jednote.
Pojem charizma
Charizmu chápeme ako semeno Ducha Svätého pre dobro celého mystického tela Cirkvi i dobro sveta. Pojem charizma pochádza z gréckeho slova charizomai, čo znamená prejaviť sa veľkoryso, prekypujúco. Z neho pochádza pojem charis, čo znamená milosť, ako aj pojem charizma, čiže zdarma daný vzácny dar Ducha Svätého, ktorý je vždy krásny. Tieto charizmatické „semená“ Ducha Svätého našli živnú pôdu v zakladateľoch reholí. Oni sú Abrahámovia a Sáry duchovných rodín, otcovia a matky charizmy, čiže osobitného štýlu života pre Boha a blížnych.
Dejiny zasväteného života na Slovensku
Pápež František prirovnáva dejiny rodín zasvätených k stromu, ktorý postupne rastie a rozvíja sa, podobne ako biblický strom života. Korene takéhoto stromu symbolizujú počiatky duchovných rodín, kmeň včerajšok a konáre sú obrazom života dnes. Vtelenie charizmy zasväteného života má svoju konkrétnu históriu aj na Slovensku a môžeme sa na ňu pozerať v troch základných etapách:
- Obdobie pred totalitou (do roku 1950)
- Obdobie totality (1950 - 1990)
- Obdobie po totalite až po dnešok
Mnoho rokov pred totalitou Duch Svätý zavial semienko každej konkrétnej charizmy do zeme pod Tatrami, kde našlo pripravenú pôdu a ujalo sa. Vďaka Bohu, v slovenskej zemi sa ujalo veľa rôznych a krásnych chariziem. To boli pre duchovné rodiny ozajstné Turíce. A slovenská zem začala kvitnúť! Mnohé charizmy sa po určitom období stali semenom vynikajúcich misionárov pre celý svet. Slovensko v niektorých rokoch pred druhou svetovou vojnou vyslalo najviac misionárov na jedného obyvateľa.
Obdobie totality a „kvitnutie nádeje“
V totalite nastal pre slovenské stromy zasväteného života čas vyzlečenia sa zo všetkého: najprv z ovocia apoštolátu, potom z lístia domov a diel, ale aj z osobnej slobody až po mučeníctvo. Symbolicky spomeňme bratov Metoda Trčku, Titusa Zemana i sestru Zdenku Schelingovú, ku ktorým treba pridať mnoho ďalších mučených, väznených a prenasledovaných zasvätených.
Presne uprostred totality, v roku 1969, sa po prvýkrát na chvíľku objavilo zubaté slnko slobody. Vtedy sa prihodila zaujímavá vec: zasvätení začali vykúkať ako snežienky, obzreli sa okolo seba a zistili, že žijú! Pod ľadovou prikrývkou ateizmu klíčili semená nových chariziem a v olámaných a orezaných kmeňoch stále prúdil život. Práve, keď bol na Slovensku zasvätený život ponorený do hlbokej tmy viery, v slobodnej Cirkvi zažiarilo veľké svetlo Druhého vatikánskeho koncilu.
Keď dáme slovenskú históriu do súvisu s dejinami Cirkvi, môžeme spozorovať ďalší malý-veľký zázrak, ktorý mohol tak presne narežírovať iba sám Najvyšší. V krátkom čase predzvesti novej jari, v roku 1969, stihli v Spolku sv. Vojtecha vydať dve kľúčové knihy: bolo to nové kompletné vydanie Svätého písma a Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Slovenskí zasvätení sa stali generáciou týchto dvoch kníh, ktoré ich učili podstatnosti a očistili ich od devočných spiritualít minulosti. Obe knihy dokázali, že niekedy môže byť aj málo veľa, veľmi veľa.
Ono totalitné vyzlečenie zo všetkého, čo prežili zasvätení počas 40 rokov totality, sa podobá na kenózu Ježiša Krista. Možno sa vtedy bratia a sestry cítili ako biblická vdova Noemi, ktorá v pohanskom svete stratila všetky ľudské istoty. V ich živote sa však múdrosť, skúsenosť a podstatnosť staršieho spojila s energiou, tvorivosťou a učenlivosťou mladšieho. A vtedy sa stane vždy niečo veľké. Ako vtedy dávno rajský strom života dostal nového potomka, ktorého ratolesti siahali až po Ježiša Krista, i teraz nedávno dostal strom zasväteného života nový život! Jednota biblických generácií, ktorú predstavujú tieto dve ženy Starého zákona, priniesla svoje ovocie. Tak aj jednota generácií, ktoré vyšli z totality, nemohla ostať neplodná. Lebo kde sa milujeme a necháme sa zviesť a viesť Bohom, aj po dlhých, prázdnych rokoch neomylne príde nový život. Spolu so žatvou novej evanjelizácie.
40 miliónov v kufríkoch. Ako JOZEF MAJSKÝ OKRADOL TISÍCE SLOVÁKOV?
Vďačnosť a nádej
Ďakovať nie je ľahké, aj to sa treba učiť. Podľa posledných svätých pápežov treba najprv poskladať a novým svetlom prežiariť svoju vlastnú pamäť. Čiže plynúcimi rokmi nanovo „prepochopiť“ Božie účinkovanie vo svojom živote, a tak urobiť seba samých úplnými a zakorenenými. Vďačnosť nie je spontánny, automatický cit, ktorý spadne z neba. Vyžaduje poznanie, cítenie a konanie zároveň. Lebo do autentickej vďačnosti je vždy zapojený celý človek. Svätý Otec nám preto radí, aby sme „nevyhnutne“ prešli cestami minulých generácií našej duchovnej rodiny a objavovali v nich inšpirujúcu iskru, ideály, hodnoty, ktoré boli hybnou silou nielen našich počiatkov, ale celých dejín každej duchovnej rodiny zvlášť. Aby sme hľadali ten ohnivý stĺp - hnutia Svätého Ducha, ktoré nás viedli a previedli až do dneška.
Duch Svätý nám môže pomôcť objaviť, ako spúšť totality učila predchodcov zameranosti na Krista, sile malých spoločenstiev či blízkosti bežným ľuďom. Pri pohľade späť nám pomôže napríklad vybadať stopy, ako ťažkosti konkrétnych dejín viedli starších bratov a sestry k podstatnosti, zodpovednosti, húževnatosti, a urobiť tieto postoje našimi vlastnými. Vďačnosť je cesta. Schopnosť čítať pôsobenie Ducha a vďačnosť zaň predpokladá prirodzené i duchovné dozrievanie. Vďačnosť predpokladá aj zdravý realizmus. Na ľudskej, psychickej úrovni si vďačnosť vyžaduje aj vedomie, že v živote nejestvujú len rovné cesty, ideálne osudy či perfektné rozhodnutia. Vďačnosť si žiada morálnu silu. Lebo vďačnosti predchádza ochota odpustiť, ktorú podmieňuje úprimné sebapoznanie a pozitívne sebaprijatie do hĺbky bytia. Až potom prichádza lahodná schopnosť prijať aj toho druhého takého, aký je, a dispozícia vidieť v živote o hodne ďalej za vlastný obzor. Vďačnosť je vlastne pokora. Kde je hlboké sebapoznanie a sebaprijatie, tam umiera nadradenosť, súťaživosť, boj o moc a prestíž.
Viera a nádej vďačnosti
Naša vďačnosť však nie je len veľkou ľudskou hodnotou. Vďačnosť sa živí vierou. Lebo len viera vie objaviť, že Božie pôsobenie v predchodcoch sa nedá čítať mentalitou tohto sveta, čiže výkonmi, úspechmi, ohlasom v médiách… Ale práve naopak: vierou v jeho tichú, skrytú prítomnosť. Vierou v nenápadný a neviditeľný svet milosti. S vďačnosťou sa rodí nádej. Vďačnosť učí dôvere, že Boh neprestane konať vo mne ani v tých, čo prídu po mne. Prináša so sebou vedomie, že on môže použiť akýkoľvek slabý nástroj. A tak vďačnosť umožní vedieť si aj oddýchnuť a s nádejou kontemplovať, čo „Boh pripravuje tým, ktorí ho milujú…“ (porov. 1 Kor 2, 9). Vďačnosť je vyžarovaním lásky. Natrvalo sa vďačnosť zabýva v srdci, ktoré miluje: miluje seba, brata - sestru, Boha, maličkých tohto sveta. Vďačnosť nás učí okopať a pohnojiť ten istý strom našej charizmy, ktorý bol na Slovensku posadený už dávno, a nechcieť ho sadiť odznova. Veď stromy sa nesadia každý rok nové, ako napríklad kapusta. Možno naše duchovné rodiny prežili väčšie zlomy ako inde vo svete: zemetrasenia identity, charizmatickú významnosť ničiace víchrice, ktoré ich nemuseli len potrápiť.
Dobré slovo je nádej a zároveň i viera. V ňom sa človek zrodí a v ňom aj umiera. Dobré slovo je nekonečné, večná. Práve tak, ako je večné (S) slovo. Dobré slovo býva po sto rokoch nové. Alexander Matuška trafil presne, keď hovoril o sile slova.
Pápež František vo svojej homílii veriacich povzbudil, aby zostali zakorenení v Ježišovi, aby prežívali Božiu radosť a lásku a vedeli ju odovzdávať ďalej. Ježiš je vinič, my sme ratolesti. Boh, milosrdný a dobrý Otec, ako trpezlivý roľník, starostlivo pracuje, aby bol náš život naplnený ovocím. Preto nám Ježiš odporúča, aby sme si strážili neoceniteľný dar, ktorým je puto s ním, od ktorého závisí náš život a plodnosť. Naliehavo opakuje: „Ostaňte vo mne a ja vo vás… Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“ (Jn 15, 4). Len ten, kto ostáva zjednotený s Ježišom, prináša ovocie.
tags: #zacala #v #nej #kvitnut #nadej