Mäsožravé rastliny: Fascinujúci svet lovcov v črepníku
Mäsožravé rastliny patria medzi najnetradičnejšie a najfascinujúcejšie rastliny na svete, ktoré si svojím jedinečným spôsobom života získali obdiv mnohých pestovateľov. Od bežných rastlín sa odlišujú svojou schopnosťou získavať živiny zo živočíšnej potravy, najmä z hmyzu. Podstatou ich existencie je chytanie hmyzu pomocou rôznych sofistikovaných pascí. V tomto článku sa vám pokúsime mäsožravé rastliny priblížiť natoľko, aby ste sa z nich tešili čo najdlhšie.
Čo sú to mäsožravé rastliny?
Mäsožravé, alebo aj hmyzožravé rastliny, sú rastliny, ktoré si vyvinuli schopnosť lákať, chytávať a tráviť živočíšnu korisť, najmä hmyz. Túto schopnosť využívajú na získanie živín, ktoré im chýbajú v pôde, v ktorej rastú. Väčšina mäsožravých rastlín obýva pôdy chudobné na živiny, hlavne na dusík a fosfor. Tieto živiny dokážu rastliny získať z ulovenej koristi. Všetky rody mäsožraviek majú v lapacích a tráviacich orgánoch enzým proteázu, ktorý štiepi bielkoviny. Je dôležité zdôrazniť, že živočíšna potrava u týchto rastlín nie je najdôležitejšia. Sú to rastliny ako každé iné a pre svoj život potrebujú fotosyntézu. To znamená, že rastliny nie je potrebné kŕmiť, ale občas nejaká tá muška môže byť.
Rozmanitosť mäsožravých rastlín
Mäsožravé rastliny sa vyskytujú takmer na celom svete, s výnimkou Antarktídy. Je známych okolo 650 druhov rôznych veľkostí, tvarov a farieb. Medzi najznámejšie a najobľúbenejšie druhy patria:
Mucholapka podivná (Dionaea muscipula)
Určite najznámejšia mäsožravá rastlina, ktorá loví hmyz jedinečným, rýchlym pohybom - zovretím listovej rozety, ktorá uväzní lezúci či lietavý hmyz a následne zabezpečí jeho rozklad a trávenie. Rýchly zvierací mechanizmus mucholapky spustí podráždenie viacerých chĺpkov na vnútornej strane listovej rozety/pasce v krátkom časovom rozmedzí. Dosiaľ je známy len jeden pôvodný druh mucholapky (Dionaea muscipula), ktorý sa vo voľnej prírode vyskytuje len v Južnej Karolíne v USA, no vďaka jej popularite pestovatelia vyšľachtili viacero jej kultivarov rôznych farieb a veľkostí. Mucholapka nie je náročná ani na pestovanie, no vyžaduje si vlhký, kyslý substrát chudobný na živiny (napr. rašelinu) a dostatok svetla. Tejto mäsožravej rastline tiež prospieva zimovanie v tmavšom a chladnejšom prostredí (5 - 10 °C) a naopak jej neprospieva ak má počas zimy menej svetla a zároveň ostane v teplej miestnosti. Mucholapka má na koncoch listov papuľky, ktorými loví hmyz. Na ich okrajoch sú zúbky, ktoré slúžia ako taká klietka, keď sa papuľka zavrie s ulovenou korisťou. Vnútri sú chĺpky, väčšinou tri, ktoré reagujú na podráždenie zatvorením papuľky. Podráždenie musí v priebehu niekoľkých sekúnd prebehnúť aspoň na dvoch chĺpkoch, aby sa pasca zavrela. Je dôležité, aby deti nedávali prsty do pascí. Každá pasca sa za život môže zatvoriť 3-5 krát a potom odumiera (čierne pasce sú odumierajúce). Keď sa pasce budú často zatvárať, rastlinke žiadne neostanú a nebude môcť loviť výživu. Urobte zo slnečného parapetu miesto občasných stretnutí celej rodiny vďaka tejto ikonickej mäsožravej rastline. Svojrázna rastlina, mucholapka obyčajná (Dionaea muscipula), môže byť „hitom“ spomedzi ostatných izbových rastlín, ktoré máme doma. Jej neprehliadnuteľné „čeľusťové pasce“ lákajú drobný hmyz. Dokážu sa zatvoriť a neskôr znova otvoriť. Ide o malú rastlinku, ktorá potrebuje teplé a dobre osvetlené stanovište, napríklad vnútorný okenný parapet. Je svetlozelená, akurát vnútro jej „čeľustí“ je červenkasté až tmavočervené a sú v ňom umiestnené chĺpky - „zuby“. Musíme ju neustále udržiavať vlhkú, preto zabezpečíme pre kvetináč obal alebo hlbšiu podmisku, kde by mala na dne stále stáť voda. Rastie veľmi pomaly. Mucholapka je mäsožravá rastlina. Drobný hmyz láka na sladký nektár, ktorý vylučuje zo žliazok vnútri pasce. Pasca sa otvorí približne o týždeň neskôr, ak v nej však nie je korisť, tak o približne dva dni. Na jar na vysokých stonkách vyrastajú kvety, čo ju značne oslabuje. Preto je lepšie formujúce sa stonky odstrániť už na začiatku rastu. Aby rastliny mali prístup k väčšiemu množstvu hmyzu, môžeme ich počas leta vyložiť na niekoľko dní na vonkajší parapet, samozrejme, nie v extrémnom počasí. Na jeseň listy začnú hnednúť, rastlina sa pripravuje na zimu. Zimný odpočinok jej doprajeme premiestnením na chladné svetlé miesto bez mrazu. Pre mucholapku vyberieme slnečný okenný parapet. Kvetináč postavíme do vonkajšieho obalu alebo do podmisky, kde stále udržiavame vodu, približne 1 - 2 cm. Na jar a počas leta udržiavame hladinu vody v podmiske. Na jeseň a počas zimy stačí udržiavať vlhký substrát. Presádzame len raz za niekoľko rokov, a to na jar, keď rastliny po zimnom odpočinku začnú aktívne rásť. Kvetináč s rastlinou obrátime hore dnom a podložíme rukou, rastlina sa z neho uvoľní aj s koreňovým systémom. Okolo koreňov dosypeme substrát, mierne utlačíme. Ak je to potrebné, opäť trošku dosypeme a utlačíme. Napriek tomu, že ich pasce sú pasívne, a teda sa okrem svojej stavby nijako nepohybujú v záujme ulovenia koristi, dá sa povedať, že sú spomedzi všetkých spomínaných mäsožraviek najefektívnejšie. Ak po zožltnutí odstrihnete ich list a pozriete sa, čo sa v jeho lieviku počas jeho života nazbieralo, ostanete zrejme veľmi prekvapení, aké efektívne tieto pasce sú. V obchode sa môžeme pomerne bežne stretnúť aj ďalším rodom mäsožraviek - tučnicami (Pinguicula sp.). Aj pri tučniciach ide o bohatý rod z rôznych typov biotopov. V tropických, ale aj severských oblastiach nájdeme druhy, ktoré majú v období dormancie zhustený, priam sukulentný spôsob rastu listov. Nepriaznivé obdobie tak prečkajú v podobe ružíc listov zmenšených na minimum. Tieto druhy však obvykle pestujú len pokročilí pestovatelia, do bytových podmienok sú vhodnejšie bežne predávané hybridy s vyššou odolnosťou. Podobne ako u mucholapiek, i tu pestujeme rastliny v rašeline, prípadne zmesi rašeliny a riečneho piesku, niekedy sa pridáva aj perlit.
Krčiažniky (Nepenthes)
Dostali názov podľa vázovitého tvaru ich listových pascí, v ktorých si vytvárajú špeciálnu tekutinu slúžiacu na utopenie koristi (aj väčšie druhy hmyzu). Okraje a steny krčaha/pasce sú klzké, takže hmyz do nich rýchlo spadne a už nevylezie a nad krčahom je pokrievka, ktorá slúži ako dáždnik, aby do tekutiny nenapršala voda. Na dne každej pasce zároveň prebieha pomalé trávenie koristi. Zatiaľ je známych 170 druhov rodu krčiažnik, a väčšina sa vyskytuje v tropických častiach Juhovýchodnej Ázie (Indonézia, Malajzia, Borneo, India, atď.). Najčastejšie sú to lianovité rastliny, dobre prispôsobené na život vo vlhkom prostredí dažďových pralesov. Ako izbové rastliny sa pestujú najmä nenáročné druhy ako napríklad: Nepenthes Alata, Nepenthes Rafflesiana, Nepenthes Mirabilis, či mnohé hybridy ako napríklad Nepenthes x ventrata, Nepenthes x Bloody Mary, Nepenthes x Mixta a mnohé ďalšie. Tieto mäsožravé rastliny sú dostupné v rôznych tvaroch a farbách. Krčiažniky pre úspešné pestovanie vyžadujú uzavreté a málo vetrané miestnosti, ktoré sú v lete zatienené a majú stálu vlhkosť vzduchu 80 - 100 % a teplotu vyššiu než 20 °C. Ako substrát je pre ne vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie. Potrebujú vyššiu vlhkosť vzduchu, okolo 70 - 80 %. Z tohto dôvodu sú pre ne vhodné vitríny a skleníky, avšak dajú sa kúpiť aj druhy a krížence, ktoré prospievajú aj na obyčajnom panelákovom okne.
Tučnice (Pinguicula)
Epicentrom výskytu tučnice vo voľnej prírode sú vlhké tropické a subtropické časti Strednej Ameriky, no zopár druhov pochádza aj z ostatných kontinentov sveta. Tučnica loví drobný hmyz pomocou lepkavých listov, ktorými svoju korisť aj trávi a nahrádza si tak nedostatok živín vo svojom prostredí. Jednotlivé druhy týchto mäsožravých rastlín sú značne rozdielne tvarmi, veľkosťami či farbami. Niektoré tučnice vytvárajú veľké rozety širokých listov dosahujúce až 20 cm zatiaľ čo iné druhy sú drobné. Zriedkavejšie môžu tučnice vytvárať aj úzke vzpriamené listy. Ešte väčšia rozmanitosť je v kvetoch jednotlivých druhov tučníc, z ktorých niektoré pripomínajú orchidey. Vyberieme im slnečné okno a rašelinový substrát a dbáme na to, aby stáli vo vode. Patria k bezproblémovým, ľahko pestovateľným a vďačným rastlinám, navyše sa za starostlivosť odmenia pomerne atraktívnym kvitnutím.
Rosičky (Drosera)
Sú také úžasné ako len mäsožravé rastliny môžu byť. Známych je zhruba 200 druhov pochádzajúcich zo všetkých kontinentov okrem Antarktídy, pričom sú známe bohatou diverzitou tvarov, veľkostí a farieb. Rosičky lovia svoju korisť (hmyz) pomocou špeciálnych tyčiniek pokrývajúcich ich listy. Na konci tyčiniek produkuje rastlina lepkavú tekutinu na ktorú sa hmyz nalepí, rastlina korisť tyčinkami a listom pomaly ovinie a začne z nej absorbovať živiny. Tieto atraktívne, exoticky vyzerajúce mäsožravé rastliny nie sú prekvapivo náročné na starostlivosť a ich pestovanie zvládne každý. Pestovateľsky nenáročné sú napríklad druhy Drosera capensis, Drosera aliciae, Drosera spatulata, Drosera multifidi, Drosera scorpiodes, Drosera regia a mnohé iné. Na rozdiel od mucholapiek druhy rosičiek bežne predávané u nás nepotrebujú zmenený režim pre zimovanie, postačí im slnečné okno počas celého roku. Je vhodné, ak majú vlhkejší vzduch, avšak nie všetky druhy znesú uzavreté vitríny s minimom pohybu vzduchu. Komáre aj osy Komáre, malé otravné mušky a iný drobný hmyz najúčinnejšie pochytajú rosičky (Drosera) alebo tučnice (Pinguicula). Najčastejšie sa môžeme stretnúť s rosičkou lopatkolistou (Drosera spatulata) a rosičkou vláskatou (Drosera capillaris). Veľmi atraktívne sú rosička dvojitá (Drosera binata) a rosička kapská (Drosera capensis). Obe posledne spomenuté majú väčší vzrast, čím sú atraktívnejšie a efektívnejšie z pohľadu lapania koristi. Rosička kapská dokáže veľmi účinne lapať octomilky a otravné smútivky.
Bublinatky (Utricularia)
Je pomenovaná podľa mechúrikov/bubliniek, ktorými loví svoju korisť. Bublinatky sú väčšinou vodné alebo močiarne rastliny, ktoré prosperujú vo vlhkých oblastiach s pôdou chudobnou na živiny. Tieto fascinujúce mäsožravé rastliny môžeme nájsť na všetkých kontinentoch a vo všetkých teplotných pásmach okrem suchých oblastí sveta. Mechúriky, ktorými bublinatky lovia svoju korisť patria medzi najdômyselnejšie štruktúry v celom rastlinnom svete. Tieto výnimočné pasce majú priemer 0,2 až 1,2 cm a lovia drobný vodný hmyz tak, že podráždenie drobných chĺpkov na mechúriku hmyzom otvorí poklop a vplyvom podtlaku sa nasaje hmyz aj s vodou do mechúrika, ktorý sa v priebehu pár milisekúnd uzavrie. Viaceré druhy týchto mäsožravých rastlín sa môžu celoročne pestovať ako vodné rastliny v rybníkoch, jazierkach a prírodných bazénoch (napr. Utricularia gibba, Utricularia vulgaris), kde počas sezóny vytvárajú husté porasty a počas leta ponúkajú aj atraktívne kvitnutie, zatiaľ čo teplomilnejšie druhy (napr. Utricularia graminifolia) môžu byť zaujímavými akváriovými rastlinami.
Darlingtonia californica
Táto mäsožravá rastlina pochádza zo severnej Kalifornie a Oregonu, kde väčšinou obýva rašeliniská s chladnou tečúcou vodou a vlhkejším podnebím pacifického pobrežia. Darlingtónia vábi vôňou hmyz, ktorý vylezie do otvoru vo vrchnej časti trubicovitého listu a následne spadne na jeho dno, kde zahynie a je pomaly strávený. Darlingtónia kalifornská je endemit, ktorý si vyžaduje špecifické podmienky a preto je vhodná pre pokročilejších pestovateľov. Tento druh mäsožravých rastlín je háklivý najmä na prehriatie koreňovej sústavy (nad 25°C) a preto si táto mäsožravá rastlina vyžaduje pri interiérovom pestovaní zvláštnu starostlivosť. Darlingtóniu je možné pestovať celoročne aj v exteriéri - v rašelinisku, pričom cez zimu je vhodné rastlinu zatepliť čečinou alebo senom. Podmienky pestovania: Slnko až polotieň, pri pestovaní v interiéri je potrebný vzdušný substrát (napr. rašelinník) a chladenie koreňov pravidelnou zálievkou chladnou vodou.
Saracénie (Sarracenia)
Tento rod mäsožravých rastlín pochádza zo Severnej Ameriky a jednotlivé druhy sa vyskytujú od Floridy na juhu USA až po juhovýchod Kanady, kde obýva mokré rašeliniská a močiare. Saracénia loví hmyz podobne ako väčšina mäsožravých rastlín do dutého listu v tvare úzkej vázy v ktorej je tekutina. Hmyz z nádoby nedokáže uniknúť, uhynie a pri rozklade poskytne saracénii potrebné živiny. Podmienky pestovania: slnečné stanovisko, vhodným substrátom je zmes rašeliny a perlitu/riečneho štrku (1:1), pri pestovaní v kvetináči je nutné substrát udržiavať neustále mokrý a používať pritom mäkkú vodu. Saracénie majú rúrkovité a vzpriamené listy, niektoré druhy až 120 cm dlhé. Nádoby s rastlinami môžu stáť vo vode, ale v zime je lepšie, ak sa vlhkosť substrátu zníži, čo neplatí pre druhy Sarracenia psittacina a purpurea, ktoré potrebujú stálu vlhkosť okolo koreňov. Tento druh v prírode rastie na otvorených stanovištiach, vyžaduje preto čo najviac svetla. Väčšina spomínaných druhov (s výnimkou krčiažnika) sa pestuje v zmesi rašeliny a kremenného piesku v pomere 2:1 až 1:1. Mäsožravé rastliny je dobré zalievať zakúpenou vodou v obchode na tento účel alebo prevarenou vodou, čím znížite jej tvrdosť. Iba tučnice a krčiažniky znášajú tvrdšiu vodu. Pestovateľský substrát pre krčiažniky musí byť priepustný, odolný voči zbahneniu. Väčšie druhy hmyzu, ako sú napríklad dotieravé osy či muchy, zasa svojou vôňou a krásou privábia iné hmyzožravé rastliny, napríklad saracénie (Sarracenia) či mucholapky (Dionaea). Jednotlivé druhy môžete úspešne kombinovať v atraktívnych výsadbách. Napríklad rosičky, mucholapka podivná a saracénie majú podobné požiadavky, vďaka čomu ich môžete v prípade potreby letniť i zimovať v jednej nádobe. V lete sa im bude dariť na balkóne, v zime im treba dopriať teplotu v rozmedzí 0 až 10 °C. Ak dôsledne ochránite ich korene, zvládnu aj mierne mrazy.
Brocchinia reducta
Je jedným z mäsožravých druhov bromélií. Pochádza z tropických častí Južnej Ameriky, kde obýva pôdy chudobné na živiny. Jej úzke a vysoké, vzpriamené listy vytvárajú lievikovitú pascu s tekutinou do ktorej z času na čas spadne hmyz a po klzkých listoch sa už nedokáže dostať von. Rastlina následne vstrebe živiny z rozkladajúcej sa koristi. Pestovanie týchto mäsožravých rastlín nie je náročné, no vyžaduje si slnečné stanovisko (najmä počas zimy).
Cephalotus follicularis
Táto mäsožravá rastlina pochádza z juhozápadného cípu Austrálie, kde rastie blízko pobrežia na vlhkých rašeliniskách, chudobných na živiny. Vytvára typické listové pasce na hmyz vo veľkosti palca a v tvare črievičky, ktoré sú sfarbené v odtieňoch zelenej, červenej, fialovej až čiernej. Z pestovateľského hľadiska patrí cephalotus medzi náročnejšie rastliny a v našich podmienkach sa môže pestovať len ako izbová rastlina. Táto mäsožravka je náročná na správnu teplotu vzduchu. Nemá rada horúčavy nad 32 ° C a naopak jej prospieva pravidelný pokles nočnej teploty pod 20 °C.
Heliamfora
Tak ako väčšina mäsožravých rastlín, aj heliamfora loví hmyz do pohárovitých listov. Väčšina druhov Heliamfor pochádza z vrcholov stolových hôr vo Venezuele, a ďalšie sa vo voľnej prírode vyskytujú na viacerých miestach Centrálnej a Južnej Ameriky. Horné okraje listových pascí sú väčšinou sfarbené do odtieňov červenej, čo vytvára zaujímavú textúru, pretože heliamfora sa vegetatívne rozmnožuje do priestoru a vyvára veľké spoločenstvá. Táto mäsožravá rastlina je zaujímavá aj produkciou zvončekovitých kvetov na dlhých stonkách a sladkastou vôňou. Pestovanie týchto mäsožravých rastlín je určené skôr pre pokročilejších pestovateľov, pretože heliamfory sú náchylné na prudké zmeny vlhkosti vzduchu a teploty. Prospieva im vyššia vlhkosť vzduchu no navyknú si aj na suchší vzduch ak budú mať stabilnú teplotu okolo 20 °C bez veľkých výkyvov medzi dňom a nocou.
Starostlivosť o mäsožravé rastliny
Pestovanie mäsožravých rastlín si vyžaduje dodržiavanie určitých špecifických podmienok, ktoré sa líšia v závislosti od druhu.
Substrát
Mäsožravé rastliny potrebujú špeciálnu pôdu, ktorá má nízky obsah živín a kyslé pH. Môžete si zakúpiť špeciálny substrát na mäsožravé rastliny v obchode alebo si ho pripraviť sami. Rastliny pestujeme v kyslej rašeline, ktorá môže byť zmiešaná s kremičitým pieskom v pomere 2:1. Všetky suroviny spojíte a vytvoríte prievzdušný substrát. Podobne ako u mucholapiek, i tu pestujeme rastliny v rašeline, prípadne zmesi rašeliny a riečneho piesku, niekedy sa pridáva aj perlit. Pre krčiažniky je vhodná zmes hrubej vláknitej rašeliny, perlitu, dubovej kôry, niekedy sa pridáva aj molitan či polystyrén na odľahčenie.
Zálievka
Mäsožravé rastliny potrebujú čistú vodu, ktorá neobsahuje žiadne minerály. Najlepšie je použiť destilovanú vodu alebo dažďovú vodu. Nikdy nepoužívajte vodu priamo z kohútika, pretože tá obsahuje minerály a chlór, ktoré môžu poškodiť korene. Všeobecne vyžadujú vysokú vlhkosť. Rastlinu môžete zvlhčovať zvlhčovačom, rosením alebo ju umiestniť na kamienky s vodou. Mäsožravé rastliny polievajte mäkkou vodou! To znamená dažďovou, destilovanou alebo aspoň poriadne aspoň 5 min. prevarenou (nie v rýchlovarnej kanvici, to nie je prevarená voda). Rastliny polievajte podmokom (do podmisky) - od jari do jesene by mali stáť 1-2 cm vo vode. Substrát nesmie nikdy preschnúť. Väčšina mäsožravých rastlín najlepšie reaguje na zálievku podmokom, teda do misky.
Svetlo
Mäsožravé rastliny potrebujú veľa svetla, ale nemusia byť vystavené priamemu slnečnému žiareniu. Ideálne miesto pre pestovanie mäsožravých rastlín je okno na južnej strane alebo umelé osvetlenie s nízkou teplotou. Mäsožravé rastliny veľmi dobre rastú v polotieni. Napríklad saracénia znesie aj priame slnečné svetlo. Väčšina rastlín potrebuje maximálne osvetlenie, to znamená položiť na miesto, kde svieti slnko, dobre znášajú aj letnenie vonku na priamom slnku s dostatočným prúdením vzduchu.
Kŕmenie
Mäsožravé rastliny získavajú živiny z hmyzu, ktorý lovia pomocou špeciálnych lapačov alebo pascí. Rastliny nie je potrebné prikrmovať, dokážu si živiny zaobstarať samé. Pri prekŕmení môže dokonca uhynúť. Nič sa nestane, keď svoje rastliny prikŕmite. Do saracénií sa toho vmestí pomerne veľa. Podľa veľkosti rastliny si samy dokážu privábiť a uloviť aj nočné motýle či sršne. Mucholapky by ste nemali zbytočne dráždiť, pretože uzatváranie a otváranie pasce naprázdno ich zbytočne vysiľuje. Takisto nevkladajte do ich čeľustí takú veľkú potravu, ktorú by nedokázali pohodlne uzavrieť. Primerane veľkú korisť rastlina strávi a po týždni až dvoch sa pasca opäť otvorí, ostane len prázdna telesná schránka. Ak však pasca ukoristí priveľký kúsok, začne černieť. Najlepšie urobíte, keď takúto čiernu pascu odstránite.
Teplota
Mäsožravé rastliny rastú najlepšie pri teplotách od 18 °C do 24 °C. V zime, pri znížení svetelných podmienok by sa mala teplota pohybovať okolo 10 stupňov aj nižšie.
Ďalšia starostlivosť
Presádzanie: Mäsožravky presádzame každý druhý rok. Skoro na jar je príležitosť na presadenie mäsožravých rastlín. Presádzame vždy do väčšieho črepníka. Na dno dáme drenážnu vrstvu - perlit alebo keramzit. Rastlinu vysádzame tak, aby bola v novom črepníku v rovnakej výške ako v pôvodnom.
Očista: Rastliny treba pravidelne zbavovať suchých a poškodených listov.
Prehliadka: Rastliny dôkladne prezeráme.
Tipy pre úspešné pestovanie
Umiestnenie: Najlepšie na pestovanie sú akváriá, polouzatvorené sklené banky či vyššie zaváraninové poháre.
Rozmnožovanie: Tieto rastliny rozmnožujeme skoro na jar.
Zimovanie: Ak sa stane, že mucholapka začne tvoriť kvetnú stonku, je žiaduce odstrániť ju už v zárodku, pretože jej kvitnutie, hlavne počas kritickej zimnej sezóny, môže rastlinu vysiliť až tak, že uhynie.
Pozor na škodcov: Ak si chcete kúpiť mäsožravku s úmyslom zbaviť sa mušiek, často dosiahnete pravý opak. Je však nutné povedať aj to, že vďaka pestovaniu v rašeline, ktorá si vyžaduje trvalé zamokrenie, vytvárame ideálne podmienky pre výskyt smútiviek.
Hmyzožravé rastliny potrebujú dostatok vlahy. Nádoby by mali stáť vo vode, neprekáža trvalé zamokrenie. Aby dokázal substrát udržať dostatok vody, môžete doň primiešať perlit. Vo svojich pôvodných stanovištiach počas obdobia výdatných zrážok rastú mucholapky neraz úplne zaplavené vodou. Neprekáža im to, ba dokonca dokážu loviť drobné vodné živočíchy. Aj saracénie pôvodne rastú v močaristých oblastiach. V prípade mäsožravých rastlín sa nemusíte báť, že ich prelejete. Práve naopak - v žiadnom prípade by nemal substrát preschnúť. Len na zimu treba zálievku obmedziť a udržiavať v nádobách mierne vlhko. Hmyzožravé rastliny sa nezalievajú tvrdou vodou. Používa sa mäkká, ideálne zrážková zálievka primeranej teploty. Ak takú možnosť nemáte, môžete si pomôcť prefiltrovaním vody z vodovodu.
Hnojivo netreba. Tieto rastliny získavajú živiny z hmyzu, ktorý si ulovia. Nijaké prihnojovanie - do zálievky ani na list - nepotrebujú. Substrát obsahujúci hnojivo je dokonca vyslovene nevhodný. Mäsožravky len zalievajte mäkkou, demineralizovanou vodou.