Život na dedine: Pestovanie a realita

Čo vám prvé napadne, keď sa povie „mesto"? Betón, ruch, smog, stres. A keď „dedina“? Rovnako si zvolili vidiek za miesto svojho života aj Eduard Čengel s manželkou.

Rozhodli sa tak pred desiatimi rokmi, keď hľadali väčšie bývanie, avšak za prijateľnejšiu, rozumnú cenu, než si pýtala drahá Bratislava. Túto požiadavku im splnilo bývanie v zástavbe rodinných domov v Čiernej Vode, časti Chorvátskeho Grobu, dediny v blízkosti hlavného mesta.

Avšak postupne sa z ich priestrannejšieho bývania stalo miesto len na prespanie: „Pracujeme v Bratislave a tak každé ráno po raňajkách sme nasadli do auta a zaradili sa do kolóny áut, smerujúcich do mesta. Po práci sme ešte ostávali v meste, stretávali sme sa s kamarátmi, prípadne sme šli na večeru. Častokrát sme ešte išli večer do kina alebo divadla.

Začali si uvedomovať, že bývanie na dedine so sebou prináša obmedzenia i nedostatky. Neustále sa vracali do mesta - nielen za prácou, ale aj za službami, kultúrnym a spoločenským vyžitím, ktoré na dedine chýbalo. S priateľmi sa stretávali v meste, obchodné stretnutia taktiež absolvovali v meste. Dnes si je Eduard istý: „Život v meste je pre nás pohodlnejší, jednoduchší a viac si ho užívame.

Nižšie ceny nového bytu priviedli na prelome tisícročí do tej istej obce aj Líviu s rodinou. Po jedenástich rokoch rodina využila obdobie, keď kríza stlačila ceny starších bytov v Bratislave na úroveň cien bytov v novostavbách na vidieku, a presťahovala sa do hlavného mesta. Jej súčasný byt má síce menšiu rozlohu, ale Lívia si zmenu len chváli: „Nemusím každý deň absolvovať 30 kilometrov z domu do mesta a späť, stáť hodiny v ranných a popoludňajších kolónach. Zároveň nemusím robiť taxikára svojmu školopovinnému synovi - z domu do školy, na tréningy a späť domov chodí sám MHD. Nemíňame tak obrovské peniaze za benzín a ušetrili sme aj množstvo času.“ Svoju spokojnosť ešte zdôrazní: „Ja považujem naše bývanie na vidieku za chybný krok. Nižšiu cenu bývania na dedine sme preplatili prejazdeným benzínom, lístkami na autobusy a najmä časom.

Príbeh do tretice: Čierna Voda sa pred desiatimi rokmi stala bydliskom aj rodiny Radovana Benčíka. Prišla do obce, ktorá sa nielen územne, ale predovšetkým mentálne delila na starú časť Chorvátsky Grob a prudko sa rozvíjajúcu miestu časť Čierna Voda. Rozvoj výstavby, najmä na jej začiatku, nebol nasledovaný budovaním potrebnej infraštruktúry, čo kvalitu vidieckeho života v tejto časti obce do značnej miery znižovalo. Radovanova rodina však bývanie nechcela meniť a keďže sa o svoju obec od začiatku zaujímala, rozhodla sa, že prispeje k zmene dediny.

Rok po presťahovaní Radovan stál pri založení občianskeho združenia, ktorého úlohou bolo skvalitniť život v obci. Napríklad aj usporadúvaním aktivít pre deti a mládež. Vďaka svojej dobrovoľníckej činnosti spoznal množstvo ľudí. A keď sa v roku 2014 blížili komunálne voľby, mnoho známych ho nahováralo, aby kandidoval za starostu obce. „Po dlhom zvažovaní som si túto myšlienku osvojil aj ja,“ hovorí Radovan. Kandidoval a voľby vyhral. Radovan tak vo svojom novom bydlisku získal novú prácu. „Úrad starostu vnímam ako beh na dlhú trať.

„neznasala som to tam, povinnosti v zahrade ze som si rokmi vybudovala k tomu odpor.. nemohla som chodit na kruzky, lebo vtedy nebolo tak v mode ze by rodicia robili taxikarov a busy mi vecne nevychadzali.. neskor z mestskej bavenice rychlo na posledny bus domov, z diskotek vzdy zhanat odvoz, obcas taxi ocino... potom som odisla na vysoku samozrejme do mesta, vydala sa tam, pracovala, porodila... zivot sa vyvinul tak, ze sme byt predali ked mala krposka 2 mesiace a rok sme zostali trcat na dedine v dome, kde sme mohli aj zostat keby chceme.. dedina spojena s mestom, 6 km od mesta, moje kocikovanie spocivalo v hodinovej prechadzke do mesta, kde som sa konecne stretla s nejakymi ludmi.. od malej 4 mes som chodila busom na plavanie, do detskych centier.. tie cesty spat busom boli otrasne, busy praskali vo svikoch neohrabanych skolakov.. vobec som si matersku neuzila podla predstav... presne o rok sme sa v zaujme zachovania mojho psych zdravia prestahovali do mesta.. poviem ti, mala som pocit ze konecne som zacala zit.. v horucavach ci zime, ziadne trckanie sa v busoch, ziadne presne planovanie kvoli spojom..ked som si zmyslela, vybehla som na ihrisko, jeden den tam, iny onam, do obchodu, detskeho centra, len tak na prechadzku po sidlisku, namesti atd.. mala ma teraz 3 r, ja pracujem, uz ma odchodeny rok skolky.. v peknom pocasi casto ideme po skolke sa napapat a potom von... na dedine by sme uz zostali doma na zahrade, nuda.. takto ideme opat do centra, ihriska, bicyklovat sa a nie po ceste.. dedina nie je nic pre spolocensky zalozenych.. radsej budem cely zivot na byte a mat vsetko po ruke... to je teraz tusim taka moda mat dom..

Vidiek, ľudovo nazvané dedina, nielen v súčasnosti láka mnohých mešťanov, ktorí už majú dosť rušného a rýchleho života. Ako uviedol Peter Gajdoš vo svojej publikácii „Odchod ľudí z mesta - prechodný či trvalý stav na Slovensku?“ väčšina preferuje také časti vidieku, ktoré sú stále blízko mesta.

Dajme tomu, že sa ti pošťastilo kúpiť štvorizbový, zrekonštruovaný rodinný dom za 120 000 eur. Nemusíš teda míňať ďalšie peniaze za zateplenie, výmenu okien, podláh, strechy a podobne. Je komplikované presne špecifikovať ceny, pretože tie sa líšia v závislosti od lokality dediny. Okrem toho je tiež rozdiel, v ktorom kraji chceš kúpiť dom a prípadne tiež v ktorej časti Slovenska. Niektorí možno snívajú o kúpe pozemku, na ktorom by si takýto dom postavili. V takomto prípade sa ale bavíme o trochu nákladnejšej záležitosti. Keby si k tejto sume prihodil o pár tisíc eur naviac, našiel by si si už postavený, prípadne zrekonštruovaný rodinný dom.

Či sa teda oplatí prenajímať byt v meste a kúpiť si dom, prípadne byt úplne predať, je na individuálnom rozhodnutí. To, koľko precestuješ, je tiež individuálna vec v závislosti od toho, ako ďaleko bývaš od mesta. V priemere si ale môžeme predstaviť, že od mesta si vzdialený 25 kilometrov. Vezmime teda do úvahy, že vlastníš Volkswagen Golf 1.6 TDI za 20 250 eur v základnej výbave. Objem nádrže je 50 litrov a spotreba auta je 4,15 litrov na sto kilometrov. Spomínaných 25 kilometrov tak na jednu nádrž prejdeš približne 48-krát. To znamená, že ak pracuješ od pondelka do piatku, jedno tankovanie ti postačí na necelý mesiac, nakoľko rátame, že ideš do práce a z práce, čiže 25 kilometrov prejdeš dvakrát za deň. Na základe týchto okolností môžeme tvrdiť, že mesačne ťa palivo vyjde na 80 eur. Keby si žil v meste, táto suma by bola jednoznačne o pár desiatok eur menšia.

Rovnako je to aj v prípade, že cestuješ hromadnou dopravou. Lístky sú obvykle spoplatnené podľa toho, ako ďaleko chceš ísť. Je teda zrejmé, že čím ďalej bývaš, tým viac zaplatíš za lístok. Keď už cestuješ hromadnou dopravou, prichádzame k ďalšej obrovskej nevýhode, ktorou je viazanosť na čas. Predstav si, že ti poobede napíše kamarátka, či nezájdete na kávu. Samozrejme, ale musíš si pozrieť spoje. Kým sa dopravíš na miesto, ubehne aj 20 minút. Ešte predtým si ale budeš musieť pozrieť spoje naspäť domov a sledovať čas. Pokiaľ by si býval v nejakej z mestských časti a tiež by ti cesta spojom trvala 20 minút, stavíme sa s tebou, že by si aspoň časť vedel prejsť pešo a chytiť iný spoj. V prípade „vidieckých spojov“ si ale pomerne stratený, pretože väčšinou stoja na dvoch, troch zástavkách v meste a inak už len na každej vidieckej zástavke, ktorá je po ceste.

Ak si už niekedy bol u kamaráta alebo známych na tradičnej dedine, dobre vieš, že supermarkety, ako Tesco, Lidl či Kaufland, by si tam hľadal márne. Základné potraviny v podobných prevádzkach kúpiš, problém už ale môže nastať v komoditách, ako vybrané druhy zeleniny a ovocia či špeciality typu morské plody. Rozdiel môže tiež spočívať v cene. Kým vo väčších supermarketoch kúpiš vybranú potravinu za euro, v dedinskej prevádzke ju môžeš nájsť za viac ako euro. Obvykle je ale cenový rozdiel práve v zelenine a ovocí.

To sa môže javiť ako nevýhoda, v skutočnosti sa to dá obrátiť na výhodu. Keď máš rodinný dom, existuje predpoklad, že máš aj minimálne kúsok záhrady. Môžeš si teda nasadiť mrkvu, petržlen, kaleráb, cibuľu a cesnak, dokonca aj brokolicu, paradajky alebo papriku. Vhodný výber samozrejme závisí aj na tom, v ktorej časti Slovenska žiješ. Banány a podobne exotickejšie ovocie s najväčšou pravdepodobnosťou nevypestuješ nikde, no bývať na dedine a kupovať jablká?

Výhody života na dedine

Pokoj a ticho

Ďalšou a obrovskou výhodou života na dedine je ticho, pokoj a relax. Žiadne tlačenie sa na balkóne spolu s čerstvo rozvešanou bielizňou. Kedykoľvek môžeš vyjsť na záhradu a len tak si užívať pekné počasie. Nie je okolo teba halda ľudí, ktorí sa tiež vetrajú na čerstvom vzduchu, tým pádom máš pokoj. Netvrdíme, že toto je pre ľudí žijúcich v mestách nemožné. Obvykle sú však domy v mestských častiach stavané čo najviac ekonomicky, a preto sa často stáva, že z obývačky vidíš susedovi rovno do spálne.

Priateľskí ľudia

V neposlednom rade sú ľudia na dedine priateľskejší, i keď to neplatí vždy a všade. Keď zájdeš do obchodu, môže sa ti stať, že tam stráviš polhodinu namiesto piatich minút, pretože stretneš toho kamaráta, toho suseda, tú bývalú učiteľku. Paradoxom je, že síce máš na dedine viac pokoja a odpočinku, nikdy nie si sám.

Dôvody sťahovania na vidiek

Dôvodov, prečo sa ľudia sťahujú z miest na vidiek, je niekoľko. Niekto sa vracia „späť k svojim koreňom“, teda tam, kde vyrastal. Iní zase bažia po pokojnom a tichom prostredí, prípade čistejšom ovzduší. Podľa Petra Gajdoša sa menia hodnotové orientácie ľudí vo vzťahu k bývaniu i sídelné preferencie. Sám priznal, že sťahovanie sa z miest na vidiek je trendom. „Faktory, ktoré vedú k tomu, že sa ľudia sťahujú na určité miesta, sú mnohodimenzionálne. Často ide o previazanosť ekonomických, sociálnych a kultúrnych faktorov.

Ďalej dodala, že trend sťahovania sa na vidiek sa najviac vyskytuje v Bratislavskom kraji. Upozornila ale, že veľa ľudí sa po nejakom čase vráti späť do mesta. Keď sú totiž deti malé, vidiecke prostredie je vyhovujúcejšie aj pre nich, aj pre rodičov. Napokon, na vidieku sa toho toľko neudeje. Mesto mladých láka najmä nočným životom a prístupnosťou služieb. Keď si o 10 večer na dedine zmyslíš, že máš chuť na hamburger z McDonald’s, môžeš sa len napiť studenej vody a ísť o fastfoodoch snívať do postele.

Z rôznych strán neustále počúvam - chceme bývať viac v prírode, pestovať si vlastnú zeleninu a žiť v súlade s prírodou. Vďaka za tento silný trend. Väčšinou je to z úst mladých ľudí, ktorí si práve založili rodinu a ktorí, tak ako my, túžia dať deťom viac. Na našich permakultúrnych kurzoch počúvam často ešte jednu vec - mať záhradu, pestovať, žiť v súlade, ale nenamakať sa. Ako na to?

V našom trojkurze môžete získať všetky vyššie uvedené kurzy za zvýhodnenú cenu. Základ je mať motív prečo chcete permakultúru.Je dobré mať v tom jasno, pretože vďaka motívu vieme, čo sledujeme, a svoj zámer tak rýchlo neopustíme. Lebo ak človek vydrží a investuje svoj čas, energiu a peniaze, nevzdá to, pretože začiatky sú ťažké, tak približne po troch až piatich rokoch presiahne kritickú hranicu.

Prečo je dôležité poznať svoj motív a ísť si za tým? Pretože pravda je taká, že každá záhrada - prírodná aj „neprírodná“ - si vyžaduje určitú mieru opatery. Aj v permakultúrnej záhrade je nutné pracovať. Rozdiel od tej konvenčnej či modernej s trávnikom a okrasnými drevinami je ten, že práca nie je úmorne nezmyselná. V permakultúrnej záhrade má všetko svoj význam, prepojenie. Je to systém, ktorý má hlavu a pätu vďaka tomu, že vychádza z pravidiel fungujúcich v prírode. Jedna vec je žiť v harmónii s prírodou a predstavovať si, ako v nej oddychujeme, a druhá je v záhrade sa aj realizovať. Nepozerať sa na záhradu len ako na obraz z okna obývačky. Preto opakujem - práca v permakultúrnej záhrade je nevyhnutná, no na rozdiel od konvenčného pestovania nie je nezmyselná.

Pestovanie a záhradkárčenie

Práca, nie otroctvo

Človek má byť v záhrade hospodár a nie otrok. Dosiahnuť tento stav znamená záhradu a jej celé dianie dostatočne premyslieť a rozplánovať. Na to slúži permakultúrny dizajn, teda plán toho, ako chceme, aby náš život v záhrade mal vyzerať, čo všetko chceme pestovať, chovať, vybudovať a v záhrade robiť. Permakultúrny dizajn nie je iba návrh výsadby. Je to komplexný plán celého diania na pozemku od kálania dreva, sušenia ovocia, grilovania s priateľmi cez parkovanie až po prípadný chov zvierat.Zachytáva náš život v aktuálnom období až po starobu.

Poznaj svoj pozemok

Na našich permakultúrnych kurzoch učím ľudí tento postup: Najprv zbierame informácie o pozemku a potom o sebe. Informácie o pozemku zbierame pozorovaním, zisťovaním a overovaním. Slúžia nám na to, aby sme zistili, aký potenciál má náš pozemok, záhrada, a vedeli ho premeniť na výhody, vďaka ktorým nemusíme v záhrade drieť. Prvý postup je teda pozorovanie a malo by trvať aspoň jeden rok. Pozorovať pozemok počas dažďa, snehu, slnka, vetra i mrazov. Ideálne dva roky, aby sme si v druhom roku vedeli vypozorované aj overiť. Vo fáze zisťovania potrebujeme zbehnúť za susedmi a opýtať sa ich na skúsenosti s pestovaním a chovom v regióne, meste, dedine či na našej ulici. My sme vďaka tomu prišli na to, čo sa neoplatí u nás vysadiť, čomu sa nedarí, a ušetrili sme tak peniaze. Zaujímali sme sa o históriu pozemku a dozvedeli sme sa, že v našom sade je navozených niekoľko nákladných áut odpadu z trnavského cukrovaru, čo zásadným spôsob zmenilo prístupy pri budovaní záhrady.

Pozoruj živly

Mapa pozemku s vyznačenými slnečnými a tienistými oblasťami

Slnko: Kde máme najslnečnejšiu časť pozemku, kde je prípadne trvalý tieň, v akom mieste zapadá slnko v zime a v lete.
Vietor: Pozorujeme, ako nám prúdia vetry. Tento údaj slúži na to, aby sme napríklad pomohli pri opeľovaní čerešní alebo rakytníkov. Vysadíme pár po vetre. Naopak, ak plánujeme chovať zvieratá, tak nestavajme kurník či maštaľ po vetre k terase. Vietor je v záhrade užitočný aj na to, aby záhradu po daždi rýchlejšie usušil.
Voda: Pozorujeme, kde sa voda i sneh zdržiava, či máme na pozemku vlhkejšie a suchšie miesta. Ideálne je pri výbere pozemku nájsť taký, ktorý má aj vodný zdroj ako potok, prameň, prírodné jazero. Voda je základná podmienka pre ľudský život a aj pre život prírody. Samozrejmosťou je zadržiavanie dažďovej vody zo striech.
Pôda: Sledujeme, či je drobivá, pevná, sypká, vlhká, inak piesčitá, ílovitá, kamenistá a i., či vonia a pre odvážnejších, či chutí. Typ pôdy opäť určuje naše pestovateľské plány.

Jazero ako bezpečný priestor v permakultúrnej záhrade Pri budovaní jazier je dobré myslieť na prevenciu. Brehy jazera je dobré vytvarovať tak, aby sa aj po náhodnom páde človeka alebo zvieraťa do jazera daná bytosť vedela po brehoch, tvarovaných v etážach ako schody, dostať na breh. Je dobré krížom cez vodnú plochu umiestniť veľké konáre či kmeň stromu, ktorého sa vie človek chytiť. V rámci prevencie je prioritou deťom vysvetliť, že pri jazierku sa môžu hrať, no v stabilnej polohe - jedno kolienko a ruka na zemi. Deti od nebezpečenstva neuchránime tak, že im vytvoríme ideálne prostredie, ale že ich naučíme,ako správne reagovať. Rovnako ako neschováme pred deťmi nôž, ale povieme im, ako sa s ním pracuje.

Ukážka permakultúrnej záhrady s jazierkom

Naplánuj, vypestuj, vybuduj

Všetky informácie o pozemku si zakreslíme do mapy - od vlhkých miest cez slnečné čiveterné. Na rade sme my a naše predstavy a potreby. Každý člen by mal sám za seba vypracovať tzv. Zvieratá - teda čo všetko chcem na pozemku chovať. Rastliny - nielen vysadiť známe stromy ako jabloň, ale napríklad aj mišpulu, dulu či morušu. Udalosti - čo všetko chcem na pozemku robiť ráno, poobede, večer, na jar, v lete či na jeseň, v aktuálnom veku a za desať, dvadsať rokov. Štruktúry - predstavujú všetko, čo chceme vybudovať. Nadväzujú na všetko doteraz spomenuté. Sú to hospodárske budovy pre zvieratá, záhony pre rastliny, ale aj parkovisko pre naše auto.

Štruktúry, ktoré sme si vypísali v ZRUŠ tabuľke, si nakreslíme v rovnakej mierke, v akej máme mapu, do ktorej sme si zapísali údaje o pozemku. Vystrihneme si ich a premiestňujeme ich po mape. Je to efektívnejšie ako zakresľovanie a prekresľovanie štruktúr na mapu. Zapájame logiku a jednoduchý sedliacky rozum i intuíciu. Štruktúry, ktoré používame často, umiestňujeme blízko domu. Napríklad pivnicu si nedáme na koniec veľkého pozemku, lebo do nej pravdepodobne budeme chodiť často. V zime, keď napadne sneh, môže byť chodník šmykľavý alebo nedostupný. Myslíme na to, že raz budeme starší a ďaleké chodenie po veľkom pozemku s debničkami zeleniny bude pre nás namáhavé.

Letná kuchyňa otočená na juh môže byť v lete neobývateľná pre vysoké teploty. Pri rozmiestnení hospodárskych budov sa inšpirujte starými dvormi našich predkov.

Záhradný domček na náradie je dobré umiestniť pri záhonoch. K záhonom na pestovanie umiestnite kompostéry. Ak máte krb, myslite na to, že niekde na pozemku budete musieť skladovať metrovicu dreva. Rovnako, že ju bude nutné napríklad narezať na menšie kusy. Tiež, že je dobré nechať prejazd nákladnému autu do dvora, aby ste drevo nemuseli spred brány prenášať fúrikom.

Každý chlap sa poteší, ak má na svojom pozemku či záhrade dielničku, v ktorej sa môže realizovať.

Pri vysádzaní stromov myslite na to, že raz budú veľké a môžu tieniť buď vám, alebo vašim susedom. Pri kupovaní stromov sa vždy informujte, aký má strom podpník, čo určuje, aký veľký narastie.

Jazierko by malo byť centrum záhrady. Vybudujte ho na mieste, z ktorého ho bude všade vidieť, a to aj pre bezpečnosť. Kurník umiestnime ideálne pod stromy, aby si sliepky mohli zobať z popadaného ovocia, a najlepšie s orientáciou na východ. Pri úľoch so včelami myslite na ich rozletovú zónu - približne tri metre, v ktorej by sa nemali pohybovať ľudia. Napájadlá pre vtáky a hmyz si dajte na miesto, z ktorého ich môžete radostne pozorovať. Hmyzie hotely rozložte okolo záhonov. Napríklad skleník opretý o južnú stenu kurníka. Zelené časti rastlín viem hneď hodiť sliepkam a od sliepok vyzbierať trus do nádoby a pripraviť hnojenie pre skleník. Detské ihrisko umiestnime na miesto, ktoré je dobre viditeľné z domu.

Chodníky k frekventovaným štruktúram, ako sú garáž, dielňa, pivnice, záhony, by mali byť spevnené. Najlepšie, ak sú vybudované z recyklovaných materiálov, ako zo starej tehly, štrku či iného materiálu. Počas daždivého počasia nebudete mať blato ako prekážku pre odtrhnutie si zeleniny do polievky. Mnohé z vymenovaných štruktúr sa vám môžu zdať zbytočné pre vašu záhradu. Pravda je taká, že dobrá sieť štruktúr predstavuje zázemie, vďaka ktorému nemusíme chodiť dovnútra, ale môžeme v záhrade stráviť celý deň i niekoľko mesiacov v roku. Pohyb v záhrade bude veľmi komfortný a praktický. Dobrá infraštruktúra nám uľahčí prácu v záhrade a ušetrí množstvo času.

Stratení pestovatelia na Žitnom ostrove

Na Žitnom ostrove je už menej tradičných pestovateľov zeleniny. Pamätáte sa na obdobie, keď cez víkend prichádzali do všetkých slovenských miest na tržnice dodávky alebo žigulíky s prípojnými vozíkmi s poznávacou značkou DS? Ľudia z okolia Dunajskej Stredy vo svojich veľkých záhradách za domami pestovali zeleninu a v sobotu od rána vykladali na pulty tržníc debničky s mrkvou, paprikami, paradajkami. S takými naozajstnými, ktoré voňali a po zahryznutí aj chutili ako paradajky...

Fenoménu je však koniec. Kým pred desiatimi-pätnástimi rokmi v dedinách Žitného ostrova pestovali zeleninu na predaj v každom druhom dome, teraz sú v obci sotva traja-štyria zeleninári. A v niektorých fóliovníkoch už ani nevidieť. Ak aj sú, tak skôr než paradajky je v nich uskladnené drevo alebo starý nábytok. Stretnúť auto s prívesným vozíkom naloženým debničkami zeleniny je asi také pravdepodobné ako vidieť v televízii dobrý program. Skoro nemožné.

Za domami majú dnes mnohí namiesto fóliovníkov trávu alebo si pestujú zeleninu len sami pre seba. Zvyčajne kukuricu.

„Žitný ostrov nezásoboval len Slovensko, ale kedysi aj celé Československo. Cez týždeň ľudia pracovali vo svojej robote, po víkendoch chodili predávať,“ hovoria miestni.

Typická pestovateľská obec Holice: Rovina všade, kde sa človek pozrie. Najväčší svah je asi k jarku pri ceste. Kým inde koncom marca nosia ešte vetrovky, tam dolu je plus dvadsať stupňov. Polia, pri domoch veľké záhrady.

Na začiatku obce je dom Vojtecha Kálmana, staršieho pána, ktorý má jeden fóliovník. „Viac sa už neoplatí. Vo fóliovníku pestujeme len planty a tie vysadíme na role. O dva mesiace bude paprika. Zo susedov málokto pestuje zeleninu na predaj. Aj my už len tak zo zotrvačnosti. Vytlačili nás dovozcovia z Afriky, zo Španielska, z Talianska. Od štátu nedostaneme žiadnu pomoc, robíme ako otroci. Vlani sme chodili na trh do Bratislavy, ale bolo tak, že sme vzali tri debničky a jednu plnú sme doniesli naspäť,“ hovorí.

Niektorí pestovatelia prešli od zeleniny ku kvetom, ale ani to veľmi nejde. Robotu strácajú aj „žehliči“ fólií. Po dedinách vidieť na každom kroku hrdzavejúce staré stroje a nepoužívané rámy fóliovníkov.

Starí blázni

V Holiciach je jednou z výnimiek Pavol Csóka, 73-ročný pán, ktorý má sedem fóliovníkov. Už začiatkom marca predával mrkvu a petržlen, vo fóliovníkoch má vykurovanie na piliny, ktoré si sám zostrojil.

„Takých starých bláznov ako ja je už len zopár a každý rok nás je menej. Ešte donedávna predávali zeleninu skoro všetci, čo mali záhradu a neboli leniví,“ potvrdzuje očividné „strácanie sa“ zeleninárov.

„Pestovať som začal pred štyridsiatimi piatimi rokmi. Robil som v JRD a bol som s kombajnom na žatve v Čechách. Keď som prišiel domov, pozerám - čo to v tej záhrade je? Kamaráti mi zasadili karfiol. Hovorili - všetko vieš urobiť, tak prečo aj nepestuješ? Sadili neskoro, našťastie, jesenné mrazy meškali a karfiol sme brali zo záhrady až v novembri. Odniesli sme to výkupcovi zeleniny. V novembri už čerstvý karfiol nemali, tak môj vzali. Keď som si šiel pred Vianocami po peniaze za zeleninu, skoro som spadol z nôh. Dali mi 7 500 korún! V robote som mal 1 500 až 1 700 mesačne. A tak som začal pestovať. Všetko. Deti chodili do školy, peniaze boli treba, zeleninou sme si privyrábali popri práci. Mal som aj marhule, ale jeden rok mi pomrzli, tak som všetkých dvadsaťosem stromov vytrhal a urobil z toho plochu na zeleninu,“ spomína Pavol Csóka.

Celý život robil v JRD, nemal čas chodiť na trh predávať zeleninu vypestovanú doma. Brali od neho výkupcovia. Takých ako on boli v dedine desiatky.

Na jeseň rozoberú

Oplatí sa mu ešte pestovať? „V mínuse nie som, ale už sa skoro neoplatí. Myslím si, že veľkú budúcnosť to nemá.“

Kilo agrofólie, ktorá by mala vydržať aspoň tri roky, stojí tri eurá. Na jeden fóliovník potrebuje 45 kíl a má ich sedem. Takže len za fóliu dá tisíc eur. A často sa stáva, že tri roky ani nevydrží.

„Veľakrát som okoštoval zeleninu z dovozu, ale chutila mi ako mokrá handra. To nemalo kvalitu, chuť, nič. Nebola ako od nás.“

Neďaleko bývajú Pötheovci. V záhrade majú už len železné rámy, fólia je iba na jednom menšom fóliovníku, v ktorom pestujú pre seba. „Na jeseň tie rámy asi dáme preč a končíme s tým. Pestujeme vyše štyridsať rokov. V osemdesiatych rokoch sme chodili na trh až do Trenčína, neskôr sme predávali výkupcom. Popri práci sme sa tu za domom starali o uhorky, paradajky, mrkvu, petržlen. Neskôr aj náš syn vykupoval od ľudí a vozil do okolia Popradu, ale slovenskú zeleninu vytlačili Poliaci. Už nemáme silu pestovať na predaj, a ani sa to neoplatí. Za kilo melónu sme vtedy dostali korunu. Mali sme aj obilie, ale za metrák nám dali deväť eur. Čo to je?“ hovorí Benedik Pöthe. Mladá generácia sa na pestovanie ani nechystá. „Deti majú dosť svojej práce, nestíhali by.“

Budúcnosť? Vo hviezdach

Aj v susednej obci Vieska je viac rozobratých ako postavených fóliovníkov. „Už sme asi len štyria, čo robíme na predaj,“ hovorí Ferdinand Bodor, ktorý sa zelenine venuje popri práci tridsať rokov. „A naozaj je pravda, že kedysi skoro v každom druhom dome pestovali. Odo mňa si teraz chodia brať tí, čo predávajú na trhoch, a aj v dedine máme výkupcov. Prečo to ešte robím? Lebo som sa s tým narodil, a kým budem vládať, tak to robiť aj budem,“ tvrdí.

Vo fóliovníkoch má práve 2 600 kusov šalátu, ktorý bude pripravený na trh po Veľkej noci. „Neviem, čo za to dostanem, to ešte uvidím.“

Žitný ostrov však ako typická zásobáreň zeleniny pre trhoviská pomaly končí. Aj v tradičných stánkoch dnes predávajú viac zeleniny a ovocia z dovozu.

Keď poslední skalní pestovatelia nebudú vládať, fóliovníky pravdepodobne zmiznú úplne.

Podnikanie na dedine

Podnikať sa dá aj vo vašej dedinke. Bývate na dedine a už vás nebaví dochádzať do mesta kvôli robote a pracovať pre niekoho iného? Otvorte si vlastný biznis, ktorý bude fungovať práve vo vašej dedine.

Ak máte veľké pozemky, môžete využiť svoju pôdu a pestovať rôzne plodiny.
Môžete si zriadiť automat na kvety alebo sviečky na cintoríne.
Oprava a výmena plotov je neustále potrebná.
Otvorenie pobočky Zásielkovne môže byť výhodné.
Požičovňa náradia je praktický biznis.
Predaj lokálnych farmárskych produktov je stále populárnejší.
Prenájom sliepok môže byť zaujímavý nápad.
Stavba stromových konštrukcií ponúka kreatívnu príležitosť.
Založenie čistiacej spoločnosti môže byť ziskové.
Organizovanie trhov je skvelý spôsob, ako zarobiť na prenájme miest.
Zážitkové výlety na koňoch so stanovaním lákajú milovníkov prírody.
Chov zvierat na mlieko a mäso je vhodný pre vidiek.
Včelárstvo je populárne pre produkciu medu.
Poskytovanie služieb pre starších ľudí je potrebný sektor.
Ručná výroba a predaj výrobkov.
Pestovanie a predaj zdravého jedla.
Ubytovacie zariadenie pre turistov (penzión, chalupa).

„Prešli sme na no dig systém, ktorý využíva permanentné záhony. Tie sa stále obnovujú a využívajú na pestovanie. Záhony sa teda mechanicky neprevracajú, ale namulčujú, teda prekrývajú zvrchu slamou, kompostom, trávou, alebo textíliou, aby sa predišlo rastu burín a priamemu kontaktu s vetrom a slnkom. Ak sa pýtate, čo je na prevracaní zlé, Michal opisuje najvrchnejšiu vrstvu, tzv. top soil, ako tú najúrodnejšiu. „Práve preto sa v nej všetko rodí, lebo má v sebe najviac života. Mechanickým prevracaním narušíte jej prirodzenú rovnováhu a štruktúru. Ak pôdu prevrátite, dostane sa do nej kyslík, čo má, samozrejme, z krátkodobého horizontu podiel na rýchlejšej produkcii surovín. Podobne je to tak pri pôde - prirodzene sa chráni burinami, aby sa neustále prekrývala, podobne ako vidíme na lesných nedotknutých plochách. Princíp regeneratívneho hospodárstva je štruktúru neobracať, ale zachovať jej zdravie a symbiózu života. Keď do Ňáradu prišli, Michal na svojom novom pozemku okamžite zakázal konvenčné metódy. Trvalo približne jeden rok, kým sa pôda po zásahu prevracania traktorom a postrekov zregenerovala.

„Konvenčné pestovanie ja založené na vstupoch a výstupoch, chémii, postrekoch, chemicky ošetrených semenách - tie sú už vopred rezistentné voči postrekom ako herbicídy, pesticídy a fungicídy. Funguje to najlepšie na plochách obrovského rázu, ktoré sa obhospodárujú najjednoduchšie. Vezmú sa nástroje, traktory a ide sa. To ťažšie a komplikovanejšie je vedieť a skúmať, čo ktorá rastlina potrebuje, aby mala pôda maximálnu efektivitu. Konvenčný prístup sa stará tak akurát o zárobok a produkciu, o nič iné. Pôda sa nevníma ako niečo živé, ale iba ako nástroj. Pestovateľom však nedochádza, že týmto spôsobom časom narušia pôdny biorytmus natoľko, že neskôr nebude regenerácia trvať jeden rok, ale oveľa dlhší čas.

„To, že ide iba o zisk, je jasné len pri pohľade na slovenské polia. Nevidíme pred sebou lány melónov, uhoriek, paradajok. Čo vidíme, sú technické, kŕmne plodiny ako jačmeň, kukurica, repka, pšenica určené pre industriálne poľnohospodárstvo / živočíšnu výrobu, teda pre kŕmenie zvierat. To tiež súvisí s nadmernou konzumáciou mäsa. Väčšinu ovocia a zeleniny do našich obchodov dovážame. To, čo sa tu deje, má vplyv na nás všetkych ostatných - obhospodárovanie kilometrových polí traktormi a strojmi, ktoré vypúšťajú obrovskú uhlíkovú stopu do ovzdušia, je len ďalším klincom do rakvy. Je pre nás často náročné ľuďom vysvetľovať, prečo si majú kupovať zeleninu od nás a prečo stojí viac peňazí. Zvykli sme si, že si v obchode kúpime peknú rajčinu, aj keď si ani len nevieme predstaviť, čo obsahuje. Pekný vizuál je pritom často jediné, čo obsahuje. Žijeme v instantnej dobe s jednou rukou na smartfóne. Je pre nás normálne, že niečo, čo si v jeden deň objednáme, nám na druhý privezie kuriér. Nevnímame priestor medzitým, to, čo sa deje na pozadí. Ľudia spohodlneli. Sú to však ťažké témy, ktoré v spoločnosti narúšajú komfortnú zónu.

tags: #zivot #na #dedine #pestovanie