Kvety v slovenskej a svetovej heraldike: Symbolika a história
Využívanie rastlín v heraldike má prastaré korene, aj keď nie tak hlboké ako napríklad využívanie obrazov zvierat. Rastlinné motívy sa v heraldike objavujú často a niesli so sebou hlbokú symboliku, ktorá sa často spájala s vlastnosťami, ktoré mali reprezentovať. Kvety, ako jeden z typov rastlinných symbolov, prešli dlhou cestou od starovekých kultúr až po moderné erby a vlajky.
Ruža: Kráľovná kvetín v erboch
Kráľovná kvetín, ruža, sa často objavovala na erboch. Podľa zákonov heraldiky môžu vence a girlandy z ruží zdobiť len erby kráľovských rodín. Červenú damašskú ružu prvýkrát dopravil do Európy v roku 1270 hrad Tibald IV. Champagneský, ktorý ju priviezol do Francúzska z krížovej výpravy. Sotva si zvykla v novej vlasti, bola presťahovaná do Anglicka a tam sa stala emblémom kráľovského domu Lancasterovcov, jednej vetvy dynastie Plantagenetovcov. Yorkové, druhá vetva dynastie, dali prednosť ruži bielej. Tieto emblémy sa dostali do histórie v súvislosti s tridsaťročnou vojnou (1455-1485) Lancasterovcov s Yorkami, ďaleko známejšou ako vojna ruží. Krvavý boj dvoch kráľovských rodín vošiel nielen do historických traktátov, ale aj do rytierskych románov. Šľachtitelia potom vytvorili damascenskú ružu odrody Versicolor, čo znamená rôznofarebné. Anglicky sa táto ruža nazýva York and Lancaster. Na jednom kríku, dokonca aj na jednom výhone, spolu existujú biele a ružové puky a plné ružovobiele kvety.
V odborných prácach sa stretávame s tvrdením, že práve do konca 18. storočia nadobudli svoje vlastné heraldické alebo aspoň pečatné znaky nielen mestá, ale aj temer všetky dediny na území dnešného Slovenska. Pochopiteľne, pri ozrejmovaní prieniku ruže do erbotvorby je potrebné začať v podstatne skoršom období. Už v časoch staroveku, teda i v predheraldickom období, sa objavovali tendencie vnímať ružu v symbolickej rovine. Rozličné kultúry, civilizačné okruhy či náboženstvá jej pripisovali rôznorodé významy, ktoré sa navyše v priebehu stáročí menili a modifikovali. Kým medzi prvými kresťanmi bola spočiatku považovaná za symbol pohanstva a mravného úpadku, postupne sa jej vnímanie transformovalo, pričom nadobudlo celkom odlišný ráz. Biela ruža sa totiž napokon stala jedným zo symbolov Panny Márie (podobne ako ľalia). Červená ruža sa zasa začala vnímať ako symbol krvavej Kristovej obety.
Piotr Goldyn v štúdii venovanej rozboru jednej z heraldických figúr konštatuje, že v kresťanskom stredoveku sa náboženským symbolom stávalo prakticky všetko, čo existovalo. Dôsledkom ich množstva bolo to, že symboly začali recipročne prenikať i do typicky svetských oblastí, akou bola napríklad heraldika, ktorej počiatky sa zväčša kladú do 12. storočia. S kvetmi sa stretávame v tejto pomocnej vede historickej často. I ruža ako taká je pomerne obľúbenou a bohato zastúpenou heraldickou figúrou, vďaka čomu sa tento kvet dostal napr. aj do názvu známeho konfliktu dvoch znepriatelených anglických rodov datovaného do 2. polovice 15. storočia.
Na Slovensku sa trojruža nachádza na viacerých erboch, nielen na tom neslušskom. Okrem trojruže navyše vo viacerých prípadoch slovenských mestských a obecných erbov nachádzame tiež podobný motív troch samostatných ruží. Trojružu majú v erbe napr. obce Ivanovce, Hradište pod Váhom, Ostratice či Slavoška. Ruža, podobne ako ďalší v heraldike obľúbený kvet - ľalia, je pritom na erboch znázorňovaná v štylizovanej podobe. Štandardná heraldická ruža je tvorená piatimi lupeňmi a zlatým semenníkom, pričom sú znázornené i kališné lístky (zväčša zelené alebo zlaté). Ak sa ruža, resp. ruže, ktoré sa nachádzajú na erbe, nejakým spôsobom od tej štandardnej odlišujú, je potrebné danú skutočnosť uviesť v príslušnom blazóne. To je tiež dôvod, prečo sa v prípade opisu neslušského erbu uvádza slovíčko „bezkališná“. Pri pohľade na konkrétnu grafickú podobu erbu sa tak zrejme viacerým natíska otázka, prečo je opísaný takýmto spôsobom, keď sú dané kvety v skutočnosti na opačných stranách, než je uvedené. Vysvetlenie nám ponúka samotná heraldika. Tá má, podobne ako aj ďalšie pomocné vedy historické, svoje špecifické pravidlá, ktorými sa riadi a ktorých sa pridržiava. Jednou z jej zásad pritom je, že na erb sa pozeráme ako na človeka (akoby na jeho nositeľa) a symbol, ktorý je z nášho pohľadu na pravej strane, sa v blazóne opisuje ako figúra umiestnená naľavo a naopak. Možno tiež poukázať na skutočnosť, že heraldika pri blazónovaní nepozná bielu farbu. Ak sa s ňou pri nejakom grafickom vyobrazení erbu stretneme, opisujeme ju vždy ako striebornú. Preto sa aj neslušská trojruža opisuje ako strieborná.
Pri niektorých erboch znázorňujúcich ružu či ruže sa tiež stretávame s javom, že táto figúra priamo vypovedá o mene či názve svojho nositeľa. V takom prípade je reč o fenoméne, ktorý sa označuje výrazom tessera loquens, čiže hovoriaci znak (hovoriaci erb). Ten nachádzame v súvislosti so zmieňovanou ružou napr. v prípade slovenského mesta Ružomberok, českej obce Růžová či nemeckého rodu Rosenberg. Viacerí z tunajších občanov sa dozaista hlásia k interpretácii, ktorá hovorí, že trojruža na neslušskom obecnom erbe symbolizuje súžitie viacerých generácií. Nasvedčuje tomu charakter rastliny, nakoľko zahŕňa púčik, rozkvitnutý i odkvitajúci kvet. Evokuje tak určitý temporálny aspekt, ktorý možno v prenesení do spoločenskej roviny chápať ako naznačenie príslušníkov rozličných vekových kategórií. Hoci takéto personifikované ponímanie možno aplikovať i na jednotlivca a jednotlivé fázy jeho života - mladosť, dospelosť a starobu, v danom prípade pretrváva kolegiálne ponímanie v rámci spoločenstva. Práve touto percepciou sa napokon inšpirovali i tvorcovia znaku základnej školy v Nesluši.
Ľalia a kosatec: Symbolika francúzskych kráľov a iných
Ľalia je nemenej slávny heraldický kvet. Nádherná kráľovská ľalia, presnejšie tri ľalie, ako symbol kráľovského domu Bourbonovcov vládla Francúzsku a Španielsku viac ako 200 rokov. Jej vyobrazenie bola jednoducho všade. Na kráľovských vlajkách i štandardách, na dvierkach kočiarov. Po zvrhnutí monarchie kvet ľalie stratil kráľovskú dôstojnosť. Neskôr učenci usúdili, že kráľovská ľalia nie je vôbec ľalia. História tohto symbolu je oveľa staršia ako celý rod Bourbonovcov. Tento kvet sa užíval už v 5. storočí na štandardách franského kráľa Chlodovika. Niektorí historici predpokladajú, že to ani nebol kvet, ale štylizácia halapartny. Väčšina bádateľov sa však zhodla na tom, že je to výnimočný symbol - kvet kosatca.
Heraldický symbol s názvom fleur-de-lis, ktorý sa objavuje v podobe kompasovej strelky na starých mapách, vlajkách a v erboch miest či významných šľachtických rodov je jednou z mnohých, pretrvávajúcich botanických záhad. Bežne sa v literatúre uvádza, že ide o schematické, zjednodušené znázornenie kvetu ľalie. Ale skutočnosť je trochu komplikovanejšia. Kosatec je symbolom nádeje, múdrosti a chrabrosti a jeho štylistické zobrazenie je už od stredoveku spájané s francúzskou monarchiou, hlavne s kráľom Ľudovítom VII., ktorý kosatec prijal za svoj symbol pri križiackej výprave v roku 1147 (alebo 1150). Kosatec prijatý Ľudovítom za erbový znak tak následne dostal pomenovanie fleur-de-Louis, Luisov kvet. Iná verzia hovorí, že meno symbolu pôvodne znelo Kvet svetla, fleur-de-luce, pretože sa zjavil Ľudovítovi vo sne ako znamenie z nebies. Podľa iných literárnych prameňov má fleur-de-lis spojenie s francúzskymi kráľmi ešte o viac ako šesťsto rokov staršie. Táto verzia, spája kosatec žltý už s prvým francúzskym kresťanským kráľom Chlodovikom I (Clovisom v anglickom prepise mena). Podľa legendy, ktorá sa k danej udalosti zachovala, ukázal kosatec kráľovi miesto, kde mohol bezpečne prebrodiť rieku a uniknúť tak prenasledovateľom. Kosatec žltý je totiž rastlinou znášajúcou sezónne zaplavenie, až do výšky vodnej hladiny 15 cm, a preto často prirodzene rastie v okolí brodov. Pre túto jeho vlastnosť, schopnosť označovať miesta vhodné na prebrodenie vodného toku ho Angličania nazývajú yellow flag, čo sa dá preložiť ako žltá vlajka, pretože v čase kvitnutia, ako žltá vlajka doďaleka signalizuje „tu je bezpečný prechod“.
História si však prvotnou udalosťou, ktorá kosatec do erbu francúzskych kráľov dostala, nie je celkom istá. A tak legendu s podobnou pointou - nájdenie brodu vďaka kosatcu, spája aj s rokom 507 a bitke Chlodovika I. proti Alaricovi II. - kráľovi Vizigótov. Iná verzia hovorí že sa Chlodovik I. A posledná z verzií zase tvrdí, že si kosatec dal Chlodovik I. do znaku potom, ako ho jeho kresťanská žena presvedčila k modlitbe, sťaby poslednej nádeji na víťazstvo.
Pôvod tejto symbolickej kvetiny nie je presne známi a ani to nie, či symbol kvetu znázorňuje Ľaliu (rod lilium, rodina Liliaceae) alebo dúhovku, kosatec(čeľaď Iridaceae). Tieto rastliny sú síce dve rôzne, no v období keď ich začali znázorňovať, kresby boli nedetailné a tiež podobne, a tak sa mohlo stať, že sa v heraldike ich pôvod postupne pomiešal. No staré fleurs-de-lis, najmä tie, ktoré boli znázorňované na predmetoch kráľov sa omnoho viac podobali na kosatce, ako na ľalie. Záhradníci sa asi zhodujeme, že sa symbolický kvet viac podobá na kosatec, i keď je zrejmé, že elegantnosti viac vyhovovala podobnosť s ľaliou. Že sa pravdepodobne jednalo predsa len o kosatec nahráva príbeh, ktorý rozpráva o tom, že Francúzi alebo Frankovia, než vstúpili do samotnej Galie, žili dlhé obdobie pri rieke s názvom Leie vo Flámsku, na ktorého brehoch v hojnom počte rástli kosatce. Preto bolo pochopiteľné, že neskôr králi, ktorí vyberali symboly na svoje erby, vybrali si kosatec, ktorá bola bežná v ich domovoch, a pripomínala dôležité víťazstvá pre obsadzovaní nových území.
Vo vexilológii (náuka o vlajkách a práporoch, odvodené z latinského vexillum - štandarda légií) tiež nie je zhoda. V 14.-17. storočia bola kráľovská vlajka Francúzska modrá s bielym krížom, rozdeleným na štyri polia, s trojicami zlatých kráľovských ľalií. Dnes sa táto ľalia objavuje len na vlajke kanadskej provincie Quebec.
Iné rastlinné symboly v heraldike a vexilológii
Za niektorými rastlinnými symbolmi sa skrývajú zvláštne znaky, v skutočnosti univerzálne. Tak napríklad dub označuje silu a veľkosť, vavrín slávu a česť, oliva mier a múdrosť, palma dlhovekosť a víťazstvo a smrek plodnosť a obnovu. V takýchto alebo podobných kombináciách sa tieto symboly objavujú na vlajkách rôznych štátov. Môžeme spomenúť napríklad javorový list na vlajke Kanady, zelený trojlístok ďateliny na vlajke Írska, vetvičku s granátovým jablkom na vlajke Grenady, céder na vlajke Libanonu a strapec banánov na vlajke Fidži.
Nie všetky kvetinové symboly sú krásne a exotické. Avšak symbolom Škótska je bodliak, vystihujúci bojovný charakter tohto národa. Kambodža si vybrala ako kvetinový symbol ryžu, zdroj prosperity krajiny, a Litva si obľúbila vonnú rutu. Japonci si za národné kvety svojej krajiny vybrali chryzantému a Sakuru. Im sú zasvätené staré sviatky s veľmi poetickými názvami: jarný sviatok obdivovania kvetov sakury a jesenný sviatok chryzantém.
Chryzantéma so svojim kompaktným kvetenstvom sa najlepšie hodí za národný symbol a znak krajiny vychádzajúceho slnka aj za kvet cisárskej rodiny (v Japonsku sa pestuje tiež zvláštna odroda obrovských cisárskych chryzantém). Tak aj sám cisár, rovnako ako jeho kvet, stelesňuje jednotu národa. Sakura sa síce nedostala do znaku, ale Japonci ju milujú rovnako ako chryzantému. V knihe Japonsko, obrazy a tradície píše znalec Japonska Talian Fosco Maraini: "Jar často narušujú fujavice, vlny chladu, dažďa a dlho ležiaci sneh. Neočakávaný rozkvet čerešňových stromov po celej krajine jej môže dodať s ničím neporovnateľný sviatočný vzhľad, ale tento zázrak trvá len niekoľko dní, mnohokrát len pár hodín. Možno preto japonskí básnici, keď hovoria o Sakure, často ju používajú ako príznak smútku, zašlej lásky, mladosti, života alebo osudu samuraja, s jej neoddeliteľnou výzvou k sebaobetovania.
V zbierkach štátnej zbrojnice v moskovskom Kremli sa uchovávajú tri vlajky Jermaka, datované do roku 1583. Na jednej z nich sú obrazy Krista a archanjela Michaela, obklopené štylizovaným kvetinovým ornamentom. Nakoniec na vlajke "krajiny klinčekov", sultanátu na ostrove Zanzibar, boli až do roku 1963 v zelenom kruhu na červenom poli zobrazené dva skrížené klinčeky.
Štátna symbolika sa často prejavuje nielen na vlajkách a erboch, ale národný kvietok alebo strom sa často používa oficiálne, napríklad v USA a v Austrálii, inde však tieto symboly prežívajú len silou tradície. Spravidla sa národné kvetinové symboly vyberajú z miestnej divokej flóry. Niekedy sa symbolom stáva nie divoký, ale prešľachtený kvet. Na Maldivách sa ním stala ruže polyantka, jediná ruža, ktorú možno na týchto ostrovoch úspešne pestovať. Symbolom Singapuru bola vyhlásená orchidea vanda, Miss Hoakin, hybrid medzi dvoma druhmi vandy, V. teres a V. hookeri. Ružové, fialovo tieňované kvietky orchidey pripomínajú farebný odev Singapurských žien. Nepretržité celoročné kvitnutia tejto orchidey podľa mienky vlády symbolizuje pokrok národa.
Lipa a dub: Symboly Slovanov a ich význam
Lipa je statný listnatý strom, vysoký 20 až 40 metrov, dožívajúci sa vysokej staroby. Má hustú košatú korunu. Listy majú typický srdcovitý tvar s pílkovitým okrajom a dlhú stopku. Lipové drevo je biele, mäkké s charakteristickou vôňou. Kvety sú v súkvetiach po 3 až 16 kvetov. Sú svetložlté a majú jeden zelenožltý listeň. Kvitnú v júni, júli. Voňavé kvety poskytujú bohatú pastvu pre včely. Lipa rastie v listnatých svetlých lesoch, hájoch od nížin až do hôr takmer v celej Európe. Je významná európska drevina. Využíva sa vo farmácii, včelárstve, rezbárstve. Lipa malolistá je nielen okrasná drevina, ale je i veľmi významná liečivá rastlina. Zbierame kvet, na začiatku kvitnutia, nie neskôr.
Názory na historický význam lipy sa rozchádzajú - jedni považujú za symbol Slovanov lipu a dub za symbol Germánov, iní tvrdia, že symbolom Slovanov je práve dub. V našej vlasti ľudia oddávna uctievali lipu ako strom slovanskej vzájomnosti, priateľstva. Veľa miest je podľa nej nazvaných. V slovenských pesničkách, erboch. Lipa je strom lásky. Možno práve preto ľudia odvodili symbol srdca z tvaru lipového listu. Lipovému drevu sa pripisovala magická moc hlavne v boji proti démonom a upírom. Lipa svojou rozloženou a majestátnou korunou v čase kvitnutia s omamnou vôňou sa stala miestom pre mnohé vzájomné mierové dohody medzi rozhnevanými rodmi. Verilo sa aj tomu, kde stojí lipa, tak blesky Perúna zriedka uderia. Lipa navracia chorým silu v podobe liečivých čajov. Historicky pod lipami sa konali zhromaždenia, aj sa oslavovalo. Lipa bola posvätným stromom všetkých Slovanov, zasvätili ju bohyni Lade. Ján Kollár ju povýšil na symbol slovanskej vzájomnosti.
Najposvätnějším stromom Slovanov, rovnako ako všetkých Indoevropanov, bol dub zasvätený hromovládnému Perunovi (viď. litovské Perkunas = dub), imponujúci svojou silou, mohutnosťou a tvrdosťou dreva. Dub lat. Quercus (staroslovansky dob prip. dab) sa zvyčajne prekladá ako „tmavý“; ale podľa Alexandra Brücknera, poľského jazykovedca, znamenalo slovo dub pôvodne strom. Svätý dub bol napr. uctievaný na ostrove sv. Juraja na Dnepre (Chortice) a Rusi mu obetovali kohúty, sliepky, chlieb, mäso a zarážali do neho šípy. V Rusku je dosvedčená úcta k dubu ešte v 14. storočí.
Obrozenci zvolali ako protiklad "Frankfurtskému snemu" Sjazd všeslovanský a proti "germánskemu" dubu volili "slovanskú" lípu. Uctievanie stromov je v tej dobe už minimálne (vďaka kresťanstvu) a preto má v novej podobe už iný rozmer.
Protoslovanské kmene uctievali všetky stromy rovnako, ale vďaka svojmu významu, ale predovšetkým mohutnosti a dlhovekosti sa do popredia dostávali práve dub a lipa. Táto úcta bude mať pravdepodobne oveľa staršie korene, než "len" od formovania Slovanov. Symbolom indo-európskych národov Germánov a Keltov je dub. Tento mohutný strom sa svojim tvrdým a trvanlivým drevom je uctievaný ako niečo stále, pevné a spojené s duchovným významom. U Slovanov, Baltov (Baltoslovanov), Italikov je to dub aj lipa.
tags: #kvet #v #slovenskych #erboch