Slovenská ľudová výšivka: Bohatstvo tradícií a techník
Slovenská výšivka je oveľa viac než len krásne motívy a dokonalá práca. Je svedectvom o tom, ako sa tu žilo a ako vplývali spoločenské zmeny na rozvoj každej oblasti ľudského života. Zručnosť vyšívať sa v minulosti považovala za samozrejmosť. V dedine by ste nenašli dom, kde by žena túto zručnosť neovládala. Z počiatočného účelového spájania švíkov na domácom plátne sa vyvinula činnosť spadajúca priam do umeleckej oblasti. Ľudová výšivka prekonala neobyčajne bohatý vývoj, aby sa stala jedným z najpodstatnejších znakov regionálneho odlíšenia ľudového odevu. Výšivka je všeobecne považovaná za najrozšírenejší a najcharakteristickejší prejav ľudového umenia na Slovensku. Nielen že spájala, spevňovala a zdobila ľudový odev.
Miesto vzniku prvej formy výšivky sa určiť nedá. Odhaduje sa, že prvotnou funkciou výšiviek bolo spevňovať, spájať a formovať látku. Rozličné stehy slúžili konkrétnemu účelu. Časom sa rytmicky uložené funkčné stehy začali rozrastať do plochy. Takto nadobudli novú, dekoračnú funkciu.
Na vývoj výšiviek z pohľadu uprednostňovania určitých techník ako aj motívov, vplývalo veľa faktorov. Jednak oblasť z pohľadu klímy a geografického umiestnenia danej dediny, taktiež spoločenské a kultúrne postavenie človeka, ktorý danú výšivku nosil. Dokonca prezrádzala aj jeho náboženskú orientáciu.
Vývoj slovenskej ľudovej výšivky vyvrcholil v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. V tom čase už existovala široká škála typov a variantov výšivky v podobe, ako ju zo zachovaných prameňov poznáme dodnes. Najbohatšími výšivkami sa vyznačovalo najmä západné Slovensko. Bohatosťou techník a vzorov sa pýšilo okolie Bratislavy, Trnavy či Piešťan. Na strednom Slovensku to boli najmä oblasti Horehronia, Čičmian a Krupiny. Na východnom Slovensku sa výšivka uplatňovala pomerne skromne. Súčasti odevov v tomto regióne zdobili najmä pretkávaním. Väčší význam tu nadobudla až začiatkom 20. storočia.
Materiály a techniky slovenskej výšivky
Materiál mal priamy vplyv na kreovanie a vzhľad výsledného vyšitého ornamentu. Na Slovensku sa v úplných začiatkoch používali najmä domáce materiály, a to konopné a ľanové plátno. Z najkvalitnejšieho plátna sa šil odev. V druhej polovici 19. storočia sa už používalo aj miešané plátno. Vzniklo kombináciou bavlnených a ľanových alebo konopných nití. Rozvoj priemyslu priniesol na trh kvalitnejšie a cenovo dostupnejšie továrenské materiály. Tým sa podnietil vznik nových techník vyšívania. Medzi nové materiály patrili továrenské bavlnené plátna rôznej akosti a jemné ľanové tkaniny. Tento materiál sa používal spočiatku len na sviatočné oblečenie. Výšivky sa nachádzali najmä na neprekrývaných častiach odevov.
Od vlastností podkladového materiálu na vyšívanie záviseli aj vyšívacie priadze. K prvým priadzam určeným na vyšívanie patrili konopné a ľanové nite prírodne sfarbené, bielené alebo šafranom prifarbené na žlto. Továrenská výroba priniesla aj nové druhy nití na vyšívanie. Začali sa predávať vlnené, bavlnené a hodvábne priadze. Haras - bola ostrá a pevnejšia priadza. Vlnená priadza mala jednu veľkú nevýhodu - pri praní strácala farebnosť. Preto sa už začiatkom 20. storočia prestala používať. Vyšívali sa ňou sviatočné a obradové odevy už koncom 18. storočia. Väčšie uplatnenie však našla v 19. Strieborné a zlaté kovové nite patrili medzi drahé materiály. Používali sa od druhej polovice 19. storočia, ale iba v niektorých oblastiach. Pravé hodvábne a kovové nite zdobili sviatočné oblečenie iba majetnejšej vrstvy obyvateľstva na západnom Slovensku. Obľúbenou a rozšírenou bola hlavne bavlnená priadza značky DMC dovážaná z Francúzska. Vyznačovala sa výbornou kvalitou, stálymi farbami a bohatou farebnou škálou. Túto priadzu časom vystriedali priadze domácej produkcie.
Pohľad na výšivky sa zmenil s príchodom nových materiálov. Jemné husto tkané látky si vyžadovali náročnejšie techniky vyšívania. Patrili sem napríklad dierky, gatry, aplikácia na tyle, nášivka cez kartón alebo žilinský výrez. Tie ovládali iba talentované výšivkárky, pre ktoré sa vyšívanie stalo druhom zárobku. Časom sa vypracovali na umelkyne s dokonalým výtvarným citom.
Techniky vyšívania
- Krížiková výšivka: Táto technika priamo súvisí so štruktúrou podkladového materiálu. Vzor výšivky vzniká na základe odpočítavania osnovných a útkových nití. Patril medzi najrozšírenejšie a najstaršie techniky v ľudovej výšivke. Krížiková výšivka bola často viacfarebná a vytvárala súvislú kompaktnú plochu. Typická a bohato zastúpená bola najmä v oblasti západného Slovenska, v okolí Nitry. Vrkôčikový krížik sa od ostatných techník odlišoval hustotou ukladania nití a plastickosťou.
- Hladkovanie: Je to typ techniky, v ktorej sa ukladali stehy vo vodorovnom, zvislom alebo šikmom smere. Vďaka tomu vznikali varianty pásikov, liniek, zúbkov a štvorčekov.
- Hrachovinka: Zväčša tvorila prechod medzi okrajom tkaniny a vyšívaným ornamentom. Taktiež členila ornament na viac častí, ohraničovala výzdobu alebo vytvárala stredový pás.
- Ažúrka: Vzniká rôznym spájaním a obtáčaním zvislých nití v tkanine.
- Žilinský výrez: Bol známy aj pod názvom žilinské šitie alebo žilinská robota. Vyšíval sa vo forme ozdobných vložiek, ktoré sa podomovým predajom šírili po celom Slovensku a Morave. Pozostával z výrezovej plochy a štylizovaných motívov vyšitých hladkovaním a kontúrovaných formovacím stehom. Pre žilinský výrez boli typické motívy renesančného charakteru ako hviezdice, kohúty, tulipány a i.
- Križovianske gatry: Boli tiež pozoruhodnou technikou vyšívania. Vznikali vo štvorcovom otvore. Ten vznikol dvojsmerným vytiahnutím nití. Následne výšivkárka rozličným prepletaním a slučkovaním nití vytvorila v prázdnej ploche výplň pripomínajúcu čipku. Táto technika zdobila predovšetkým volány na rukávcoch a košeliach.
- Vyťahovaná výšivka: Vzniká podobne ako križovianske gatry, avšak počet vyťahaných nití je nižší.
- Výšivka v sieti: Je podobná vyťahovanej výšivke. Oproti nej však základná sieť vzniká sieťovaním ihlicou. Výšivka vypĺňala očká rôznymi stehmi.
- Plný plochý steh: Existujú aj iné stehy vyšívané na základe počítaných nití. Hoci vznikla skôr, svoje uplatnenie našla najmä v čase nástupu tenkých továrenských materiálov. Na textilný podklad sa najprv vopred vyznačia línie. Zväčša išlo o voľne komponovaný rastlinný motív. Plný plochý steh bol najrozšírenejším stehom v tejto technike. Vyšívali sa ním odevy a textílie takmer po celom Slovensku.
- Krížený úsporný steh: Vzniká podobne ako plný úsporný steh. Nite v strede motívu sa však krížia.
- Slučkovací steh: Slúžil najmä ako okraj predkresleného vzoru. Ukončovali sa ním aj rukávy, okraje čepcov, šatiek, záster a iných textílií. Dobre sa kombinoval s gatrami, dierkami a plnou výšivkou.
- Dierky: Patria k novším technikám vyšívania. Aj farebná dierkovaná výšivka sa uplatnila najmä v okolí Piešťan. Dierky mali niekoľko tvarov a vyšívali sa viacerými spôsobmi. Okrem klasickej okrúhlej dierky rôznych veľkostí sa vyskytovali aj oválne a rozpoltené dierky, prípadne dierky v tvare lístka a pod. Najbežnejšie sa obšívali dierky po celom obvode krátkym hustým stehom.
- Gatrová technika: Dosiahla dokonalú technickú a výtvarnú úroveň v oblasti Trnavy.
- Retiazkový steh: Šil sa obyčajnou alebo krivou ihlou, zvanou háčik. Tvorili sa ním ozdobné, deliace linky aj drobné prvky. Taktiež sa ním kontúrovali motívy.
- Trakovická nášivka: Tiež známa pod pojmom vykladaná alebo šúplatková, bola typická pre dediny v okolí Trnavy. Ide o dosť náročný technologický postup. Celá kompozícia sa najprv vyznačí hrotom ihly na materiál. Ten sa následne vystrihne a zaťaží, aby sa ľahko pristehoval na podkladový materiál. Potom sa použitím skrytého stehu sa prišije. Týmto spôsobom sa zvykol aplikovať ornament z plátna na tenký batist, vaper, organtín alebo tyl.
- Nášivka zlatými a striebornými niťami cez kartón: Je takisto technologicky náročnejšia. Ornament, ktorý chcela výšivkárka našiť, si najprv nakreslila na tvrdý kartón. Vyrezala ho, upevnila na textilný podklad a potom ho pokryla kovovými niťami. Strieborná a zlatá niť neprechádzala podkladom, iba sa prichytávala v bode ohybu tenkou priadzou. Týmto spôsobom sa jednak šetrilo drahým materiálom a zároveň sa kovová niť prevliekaním cez podklad neznehodnocovala.
Motívy v slovenskej ľudovej výšivke
Pôvodne mali jednotlivé motívy ľudovej výšivky svoj symbolický význam. Ľudia verili, že zobrazovaním určitých symbolov na svojom odeve sa uchránia pred zlými silami. Časom sa pôvodný význam vyšívaných motívov vytrácal až upadol do zabudnutia. Tradičné motívy sa však vyšívali naďalej.
Prvotné vzory slovenskej ľudovej výšivky vychádzali z jednoduchých geometrických prvkov. Vznikali rytmickým ukladaním jednotlivých funkčných stehov. Týmto spôsobom sa vytvárali štvorčeky, zúbky, stĺpiky a linky. Vplyv na vývoj ľudovej ornamentiky mali aj slohové prúdy. Predovšetkým renesancia, ale aj barok, rokoko či turecká ornamentika. Renesančné motívy nájdeme hlavne na kútniciach, plachtách, obradových ručníkoch a len v menšej miere na častiach odevov. Hlavnými nositeľmi renesančných vzorov boli meštianske a šľachtické vrstvy obyvateľstva. Až neskôr prenikli aj do ľudového prostredia. Oddeliť ľudovú tvorbu od tvorby ovplyvnenej cudzími vzormi je nemožné.
Geometrické motívy
Patria sem najmä štvorce, trojuholníky, kosoštvorce, obdĺžniky, ale aj esovité závitnice, krížené linky, hviezdice a kruhy. Priradzovaním toho istého alebo rôznych geometrických motívov k sebe vytvárali výšivkárky nádherné kompozície v tvare vodorovného pásu. Dôležitú úlohu tu zohrávala stehová a farebná kombinácia. Tvorí dominantnú skupinu v ľudovej výšivke na Slovensku.
Rastlinné motívy
Štylizované rastlinné motívy sa vo výšivke podľa počítaných nití kombinovali s geometrickými tvarmi. S príchodom nových továrenských materiálov na trh sa naplno rozvinula rastlinná ornamentika vo výšivke podľa predkresleného vzoru. Tulipán sa vo viacerých variáciách objavoval najmä na západnom Slovensku, na Záhorí, v okolí Bratislavy, Trnavy, Piešťan, Trenčína a Topoľčian. V oblasti stredného Slovenska sa vyskytoval v okolí Detvy, Záriečia a Nitrianskeho Pravna. Klinček bol menej variabilný oproti iným motívom. Granátové jablko vznikalo spojením dvoch polgúľ, pretínajúcich sa kruhov alebo rôznym členením poloblúkov. Vyšívalo sa najmä vo výšivkách podľa predkresleného vzoru najmä na západnom Slovensku. Okrúhly kvet s lupeňmi kvapkovitého alebo okrúhleho tvaru sa nachádzal v mnohých kompozíciách v rozličných veľkostiach a s rôznym počtom lupeňov. Ruža sa začala vo výšivkách objavovať neskôr, až v poslednom vývojovom štádiu výšivky.
Živočíšne a ľudské motívy
Najčastejšie sa vo výšivkách stretávame s rôzne štylizovanými motívmi vtáčikov. Na Záhorí, v okolí Vajnôr, Rybian a Nitrianskeho Pravna sa vyznačovali jednoduchou líniou. Naopak dekoratívnejšie ich poňali výšivkárky z okolia Jablonice a Čataja. Na kútnych plachtách zo západného Slovenska nájdeme aj iné zvieracie motívy. Zväčša kvetinové kompozície renesančného charakteru tu dopĺňali vyobrazenia jeleňov, pávov alebo barančekov. Ľudské postavy sa v slovenskej ľudovej výšivke objavujú pomerne sporadicky. Nájdeme ich na šopornianskej figurálnej výšivke z 20. storočia. Zväčša ide o zobrazenie Adama a Evy. V okolí Čataja a Chorvátskeho Grobu zdobili postavičky ženy a muža kútne plachty a obradové ručníky. Na východnom Slovensku sa figurálne motívy našli na ženských zásterách, rukávcoch aj ozdobných uterákoch.
Symbolické motívy
Zo symbolov bolo najobľúbenejším motívom srdce. Z grafických motívov išlo najmä o vyobrazenie písmen alebo číslic.
Farebnosť slovenskej výšivky
Prvé ľudové výšivky na Slovensku sa vyznačovali striedmosťou a jednoduchosťou vo farebných kombináciách. Spočiatku odevné súčasti a textílie zdobila jednofarebná výšivka. Šlo prevažne o bielu a prírodnú výšivku, ktorá vznikla použitím prirodzene sfarbených konopných a ľanových priadzí. V 19. storočí vo veľkej miere ovplyvnil farebnosť výšivky rozvíjajúci sa priemysel. Továrne začali produkovať hodvábne, vlnené a bavlnené priadze rôznej akosti. Široká farebná škála zároveň umožňovala výšivkárkam vycibriť svoj výtvarný cit a zmysel pre harmóniu farieb. Pestré farby sa spočiatku objavovali vo výšivkách iba vo forme detailov nachádzajúcich sa na jednofarebnom základe. Koncom 19. Farbe sa vždy pripisoval určitý symbolický význam, ktorý pramenil v predstave o magickej moci farieb. Červená predstavovala krv a život. Zdobila oblečenie mládeže, čím vyjadrovala radosť zo života a lásku. Protikladom bola čierna farba symbolizujúca tmu, starobu, smútok a smrť. V niektorých oblastiach sa smútok vyjadroval aj bielou farbou, ktorá bola tiež symbolom nevinnosti. Farebnosť výšivky na šatách závisela aj od veku a stavu jej majiteľa. Dôležitá bola aj funkcia jednotlivých odevov. Pracovné oblečenie sa vyznačovalo skromnejším ornamentom aj farebnosťou. Rozšírením farebnej škály v prvej polovici 20.
Regióny a ich špecifiká
Vývoj a používanie ľudovej výšivky na Slovensku prebiehalo nerovnomerne. Vplývali na ňu mnohé faktory, na základe ktorých sa časom aj regionálne vyhranila. Inak sa výšivka vyvíjala v blízkosti priemyselného centra, na vidieku a v meste. Bádatelia rozčlenili výšivky do 26 oblastí. V rozsiahlej oblasti medzi Malými Karpatami a riekou Moravou vzniklo niekoľko variantov ľudového odevu. V oblasti Záhoria nájdeme kútne plachty s výšivkou dvojakého druhu. Prvou je výšivka podľa počítaných nití s geometrickým vzorom. Rozšírenejší bol prvý typ, ktorý sledoval výraznú štruktúru konopného plátna. Kompozíciu z kosoštvorcov, sŕdc, hviezdic a polhviezdic zjemňoval motív štylizovaného tulipánu so špirálkami. Prvky v rôznych variáciách vytvárali širší pás dotváraný ozdobnými pásikmi a linkami. Na vyšívanie sa používala hrubšia bavlnená priadza bielej farby. Druhý typ výšivky bol známy najmä vďaka kompozíciám známym ako štepanské alebo štepanovské vzory.
V Trenčianskej župe, severozápadnej časti Slovenska, sa nachádza Púchovská dolina. Jej osídlenie je poznačené kolonistami zo 14. a 17. storočia z Rumunska a Ukrajiny. Títo priniesli do nového osídlenia svoju kultúru, stáda oviec, výrobu ovčieho syra a žinčice. V medzivojnovom období môžeme rozdeliť výšivku Púchovskej doliny na 2 typy. Prvý typ bol vyšívaný technikou hladkovania na tyle, uplatňovala sa na čepcoch. Druhý typ bol vyšívaný technikou počítaných nití na rukávcoch, zásterách a mužských košeliach.
V oblasti stredného Slovenska sa od konca 19. storočia do začiatku 20. storočia vyvinulo viacero výrazných vyšívačských centier. Jedným z reprezentantov patril osobitý druh výšivky, tzv. žilinské šitie. Tieto výrobky sa predávali podomoví obchodníci po celom území bývalého Uhorska. Mestečko Fačkov bolo známe svojou výšivkou. Hodvábnou niťou vynikalo mestečko Nitrianske Pravno pri Prievidzi. Zaujímavé vzory sa vyznačovali výšivky na pomaľovanie v obciach Púchovskej doliny Mestečko a Záriečie, ako aj v obciach Dolná Mariková a Horná Mariková.
V oblasti Dubnice nad Váhom sa zachovali techniky ako gatra. Táto technika bola charakteristická pre okolie a jej história siaha do 19. storočia. Gatra sa šila vo štvorcových výrezoch v látke, pričom vznikala sieťová štruktúra podľa počítania nití. Motívy zahŕňali napríklad kohúty, tulipány a akanty. Používala sa na hrudnom rázporku a ukončení rukávov.
tags: #modra #ruza #krizikova #vysivka